Pôvodom Petőfiho sa podrobne zaoberal József Kiss (1923 - 1992) v knihe Petőfi adattár (1992). Sándor Petőfi, pôvodne Alexander Petrovič, pochádzal zo slovenského prostredia. Podľa nej výsledky štúdií Lajosa Jakusa dokladajú slovenský pôvod vetiev oboch rodičov do roku 1685.
Pôvod a raný život Alexandra Petroviča
Jeho otec Štefan Petrovič (István Petrovics) prevádzkoval krčmu a obchod, bol mäsiarsky majster a maďarčinu ovládal len lámane. Predkovia otca boli Srbi, ktorí prišli na Slovensko možno v 16. storočí, možno už v stredoveku. Posledné známe miesto predkov otca sú Vaďovce v Nitrianskej stolici. Matka bola Mária Hrúzová a predkovia matky boli z Necpál v Turci. Obidve vetvy boli evanjelici, hoci protestantskí Maďari evanjelikmi nezvykli byť. Meno Petrovič je pôvodom zrejme srbské/chorvátske.
Keď mal Alexander dva roky, jeho rodina sa presťahovala do čiste maďarského mesta Kiskunfélegyháza, ktoré neskôr Petőfi vydával za svoje rodné mesto. V čase, keď sa v Malom Kereši, Kiskőrösi, narodil malý Alexander Petrovič, bola idea dovtedy jednotného „uhorstva“ prvýkrát vystavená vážnej schizme. Už nielen stav, ale aj jazyk mal determinovať politický národ. Jeho otec sa pokúsil synovi zabezpečiť najlepšie školy. Petőfi si vybral „maďarskú determináciu“, ako píše Emil Boleslav Lukáč v doslove k prekladu zbierky Apoštol z roku 1951; a maďarský jazyk povýšil na takú úroveň, že Heinrich Heine, ktorého mal Petőfi veľmi rád, o ňom povedal: „My, ľudia reflexie, popri takejto rýdzej originalite zdáme sa ozajstnými úbožiakmi. Petőfi je básnik, ktorému sa môžu rovnať iba Burns a Béranger. V Nemecku ho nemôžem k nikomu prirovnať.” Alebo básnikov životopisec Gyula Illyés sa pýta: „Čomu vďačí maďarská reč, že si podmanila najbásnickejšieho ducha 19. storočia?”
Vzdelanie a raná kariéra
Petőfi navštevoval viacero škôl. Tu sú niektoré z nich:
- 1833-34: Piaristické gymnázium v Pešti
- 1835-38: Slovenské evanjelické gymnázium v Aszóde
- 1838-39: Lýceum v Banskej Štiavnici
Potom Alexander striedal rôzne zamestnania na viacerých miestach: v Pešti bol pomocníkom v divadle, v Ostffyasszonyfa učiteľom a v Soproni vojakom (1839). V rokoch 1841 - 1842 študoval na kolégiu v Pápe kde sa stretol so svojím neskorším priateľom Mórom Jókaim.
Literárne začiatky a prvé diela
O rok neskôr, v roku 1842, prvý raz oficiálne vyšli jeho verše: v Atheneu ich vydali pod názvom A borozó, boli podpísané menom Sándor Petrovics. V tom istom roku 3. novembra boli vydané verše pod jeho pomaďarčeným menom „Petőfi“. Petőfi bol prvým uhorským básnikom v slobodnom povolaní, putoval po Uhorských mestách a tvoril. Vo svojich populárnych básňach často spájal ľudové tradičné prvky s rytmom ľudových piesní.
V Pešti mu s pomocou Mihálya Vörösmartyho vyšli aj prvé zbierky maďarských básní Kladivo obce, Víťaz Janko a na stránkach Peštianskej módy sa stal známym v širších kruhoch krčmárok, cigánov a koňokradošov. Prvú básnickú zbierku vydal v roku 1844 pod názvom Versek, v tom istom roku bol pomocným redaktorom časopisu Pesti Divatlap. Najdlhšiu prácu napísal v roku 1845, bola to epická báseň pod názvom János vitéz. V rokoch 1845-46 prežíval umeleckú aj ľudskú krízu, v jeho diele sa prejavil pesimizmus. Jókaiho divadlo v Komárne považuje už roky za svoju dôležitú úlohu, aby popri zábavných predstaveniach na veľkom javisku umožnilo zrod aj komornejších predstavení v „dielni”, v javiskovom štúdiu. V ponuke perly maďarskej poézie je aj Sándor Petőfiho hrdinský epos Kladivo Obce v podaní Árpáda Besencziho.
Popri poézii ho aj tak viac zaujímalo divadlo, a v roku 1842 sa pridal k jednej kočujúcej divadelnej spoločnosti. V roku 1843 opisoval v Bratislave Správy zo snemu, súčasne vypomáhal v divadle. V roku 1844 putoval z Debrecína do Budapešti, aby našiel vydavateľa svojich veršov. Redigoval časopis Életképek.
Petőfiho putovanie po Uhorsku
Sándor Petőfi mal dvadsaťdva rokov a ako pomocnému redaktorovi časopisu Peštianska móda sa mu „zunovala parádna pracovňa“. A tak chudobný a bez istého príjmu, zato však ako vták slobodný, „začal cestovať“. Prvého apríla 1845 nastúpil v Pešti na dostavník, ktorý ho zaviezol za priateľom Frigyesom Kerényim do Prešova. Okrem Kerényiho sa tam zoznámil i s blízkym priateľom Mihályom Tompom, ktorý sa neskôr stal popri Petőfim a Vorosmartym posledným členom najväčšieho maďarského básnického triumvirátu a na ktorého reformovanej fare v Behynciach Sándor strávil nejednu príjemnú chvíľu. Vedeli ste, že Sándor Petőfi, autor slávnej Piesne národa (Nemzeti dal) a jeden z najvýraznejších hlasov revolúcie 1848, žil aj v Prešove? Práve tu sa v roku 1845 stretol s básnikmi ako Frigyes Kerényi či Mihály Tompa, zapojil sa do literárneho života mesta a zúčastnil sa literárnej súťaže. Tento rok si pripomíname 180. výročie jeho pobytu v Prešove. Bolo to jeho prvé dotyk s Hornou zemou. Už pri Prešove si do zápiskov zaznamenal: „Už tam som si veril v slávu na Hornej i Dolnej zemi, slávu, ktorú neskaličí ani svorka na celý svet vyjúcich kritikov.“
Človek, čo chce porozumieť rozporom strednej Európy, by sa mal vybrať na Gemer. Vtedajší "chuligán", ktorému už len nacionalizmy 19. storočia mohli vtisnúť vznešenejšie perute, než mal on sám, vandroval týmito krajmi. Dedinou Gemer, ktorej dávno zaniknutý hrad dal v počiatkoch Uhorska meno celému kraju, dnes sotvakto prejde. Hroby na cintoríne sú stále zapustené v príkrom brehu, ako za čias Petőfiho, podľa ktorého sa vraj „mŕtvi dali vyťahovať za nohy“, no žijúcich duší tu už ostala len hŕstka.
Cestopisné poznámky a listy z ciest vyšli v mnohých jazykoch, v slovenskom preklade Márie Petrovej však až tento rok pod názvom Putovanie Sándora Petőfiho. Cestopisné poznámky a Listy z ciest Frigyesovi Kerényimu. „Vcelku môžem povedať, že čím väčšmi som sa blížil ku Karpatom, tým viac útlaku som videl... Duša sa mi v takých chvíľach vracala na roviny rodnej zeme, kde ľudská dôstojnosť nosí hrdú hlavu vzpriamene i v najnižšej chatrči. Och, Horná zem! Je znepokojujúci pocit, že sa nemôžeme presvedčiť, ako by asi Petőfi znášal pocit, že myšlienky jeho národnej vzbury sa definitívne zmocnili ním opovrhované elity a podobizňami chlapca z chalupy si vyzdobili salóny.“
Petőfi a revolúcia 1848
V roku 1848 neúspešne kandidoval do uhorského snemu. 15. marca 1848 bol Petőfiho veľký deň. Ako jeden z vodcov skupiny nazvanej marcová mládež bol určujúcou osobnosťou vypuknutia revolúcie. Napísal Pieseň národa, ktorá bola najdôležitejšou oduševňujúcou básňou revolúcie. Okrem toho spolupracoval na príprave 12 bodov, ktoré obsahovali požiadavky Maďarov voči Rakúskému cisárstvu. Pôvodne ľudové zhromaždenie, plánované na devätnásteho marca sa po správe o viedenskom povstaní preložilo na 15. marca.
Pieseň šťastných detí
Petőfiho popularita poklesla, neschvaľoval kompromisy politikov a ich neschopnosť rozhodnúť a otvorene ich kritizoval. Na jeseň 1848 sa pridal do armády, kde pôsobil ako vojnový korešpondent, neskôr vojak. Keď zasiahlo Rusko vojensky, Petőfi sa prihlásil do oddielov maďarskej armády generála Bema.
Záhadný koniec a trvalý odkaz
Posledný raz ho videli pri Segesvári, 31. júla 1849. Okolnosti jeho smrti nie sú známe a do dnešného dňa sa vedú o tom početné spory. Tento rok si pripomíname 176. výročie jeho smrti. Sándor Petőfi nadovšetko vynáša na piedestál jednotlivca, osamelého vyvrheľa, seba samého. Petőfi musel vedieť, že sa narodil do veku, v ktorom sa nenávratne začali rúcať poriadky starého sveta a jeho triednych hierarchií. „Múzy nie sú konzervatívne slečny. Idú s dobou, a keďže heslo storočia sa volá Nech žije ľud!, aj ony zostúpili z aristokratického helikónu a usadili sa v chalupách. Som šťastný, že i ja som sa narodil v chalupe!“ Na zosmiešnenie kohokoľvek sa Petőfi oveľa viac ako drotármi oháňa šľachticmi, aristokratmi, zemanmi; málokým opovrhuje väčšmi, často až s provokatívnou militantnosťou, ktorú poznáme napríklad z expresívnej, rozhorčenej básne Obeste kráľov! alebo Maďarský zeman.
Sochy a busty krásneho mladého muža žehnaného múzou stoja na mnohých miestach bývalého Uhorska. Najväčší maďarský básnik, plebejec zo slovenskej chalupy na Dolnej zemi. Jeden z prvých javov, ktorý v maďarských mestách nevyhnutne každému padne do očí, je množstvo Petőfiho sôch a pomníkov, na ktorých vavríny ako dážď z pusty dopadajú bozky extatických múz a pod nimi sa vo vetre tragicky trepocú uslzené maďarské trikolóry. V podobnej koncentrácii ich nájdeme už len na slovenskom Gemeri, všade tam, kde sa tulák medzi oným 1. aprílom a 22. júnom 1845 zastavil. V Pešti priemerne nad každým druhým vchodom visí tabuľa s nejakým takýmto textom: „Ebben a házban a második emeleten töltött egy éjszakát 1846 február 5-ről február 6-ra Petőfi Sándor“.
Pri príležitosti stého výročia Petőfiho smrti považovali jeho prekladatelia do slovenčiny Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč či Ivan Kupka otázku jeho identity za vyriešenú. Ak mala maďarská strana otvorene prijať jeho nemaďarský pôvod, musela sa i slovenská spoločnosť vyrovnať so skutočnosťou, že Alexander Petrovič si svoju maďarskú identitu zvolil dobrovoľne. Navyše, nie je práve táto irelevantná skutočnosť tak trochu aj kľúčom k odpovedi na otázku o vývoji nášho, slovenského kultúrneho povedomia v stáročia trvajúcom spoločnom politickom štáte?