Biela vaňa: Inovatívne riešenie vodotesných podzemných konštrukcií

V súčasnosti sa na betónové stavby kladú väčšie požiadavky, čo vedie k rozvoju technológie výroby betónu. Optimalizácia receptúr tradičných betónov a presun výroby do centrálnych betonární umožňuje zlepšiť kvalitu betónov. Na druhej strane sa úspešne uplatňujú nové betóny a výstuže. Potreba zrýchlenia výstavby nových budov, ako aj ekonomické hľadisko so sebou prinášajú aj potrebu progresívnych technológií zakladania budov. V tejto súvislosti možno pozorovať najmä v zahraničí výraznejšie presadzovanie nových materiálov (vysokohodnotný a samozhutňujúci betón, vláknová výstuž) a nových technologických postupov, medzi ktoré patrí aj zakladanie na bielej vani.

Podzemné priestory budov sa v súčasnosti často navrhujú a zhotovujú ako vodonepriepustné betónové konštrukcie. V minulosti boli tieto konštrukcie chránené povrchovými hydroizoláciami na báze bitúmenov alebo polymérov, tzv. „čierne vane“. V posledných rokoch sa však požiadavky na vodotesnosť betónu rozšírili aj na konštrukcie, ktoré sú vystavené účinkom podzemnej vody, ako sú podzemné časti pozemných stavieb, podzemné garáže a tunely. Jedným z moderných spôsobov zakladania budov je použitie tzv. „bielej vane“.

Vodotesné betónové konštrukcie spodných stavieb budov, tzv. biele vane (BV), už dávno nie sú ničím neobvyklým. Čoraz častejšie sa v pozemnom staviteľstve využívajú. Biela vaňa je železobetónový podzemný priestor obytných a priemyselných stavieb, kde má betón popri nosnej funkcii aj úlohu tesnenia proti podzemnej vode a zemnej vlhkosti. Koncepcia vodotesných stavieb, kde betón okrem nosnej funkcie svojou vodotesnosťou zabezpečuje aj izoláciu proti vode, je výsledkom dlhoročných skúseností s používaním vodotesného betónu v kombinácii s konštruktívnymi opatreniami. Nevyžadujú plošnú hydroizolačnú vrstvu. Vodotesnú funkciu na seba preberá samotná betónová konštrukcia. To sa spája s finančnými úsporami aj časovými úsporami. Zatiaľ to vyzerá na samé výhody. Splnenie zvýšených požiadaviek možno dosiahnuť len celkovou koncepciou konštruovania, navrhovania, technológie betónu a zhotovovania, čo vyžaduje dobrú spoluprácu investora, projektanta a zhotoviteľa. To sa týka najmä vodotesných betónových stavieb, kde betón má okrem nosnej aj izolačnú funkciu.

Princípy vodotesnosti betónu

Ako vodotesný sa označuje betón, ktorý odoláva tlakovej vode tak, že na jeho vzdušnej strane nevzniknú viditeľné priesaky [1]. Vodotesnosť betónu v rozhodujúcej miere závisí od veľkosti „otvorených“ pórov v cementovom kameni a ich objemového podielu v cementovom kompozite. Otvorené póry sú v zásade identické s kapilárnymi pórmi. Aj keď betón z fyzikálneho hľadiska nie je vodonepriepustný, stenami prechádza na vzdušnú stranu len veľmi malé množstvo vody - v závislosti od rôznych parametrov denne rádovo 1 g/m². Na vzdušnej strane zostáva betónový povrch suchý, pretože transportná kapacita vzduchu je pri bežnom vetraní o jeden rád vyššia.

Významnou podmienkou pri návrhu bielej vane sú požiadavky na vlhkosť podzemných priestorov. Dajú sa rozdeliť na dve triedy využitia [4]:

• v triede A sa nepripúšťa transport vlhkosti v kvapalnej forme, ktorý spôsobuje tvorbu vlhkých miest na betónovom povrchu,
• v triede B je to v obmedzenej miere prípustné.

Povrchy bez kondenzovanej vody si vyžadujú dodatočné opatrenia na úpravu vnútornej klímy (vykurovanie, odvetrávanie). Ak je povolený dočasný začiatočný priesak vody, môže sa uvažovať o samoutesnení betónu. Na to je však potrebné, aby pasívne trhliny v závislosti od hydraulického spádu (výška vody/hrúbka steny) neprekročili prípustnú šírku.

Materiály pre vodotesný betón

Na výrobu vodotesného betónu možno použiť všetky cementy podľa EN 197-1 [5]. Vhodné sú pomaly vytvrdzujúce cementy triedy pevnosti 32,5 a najmä cementy s nízkym hydratačným teplom. Čiara zrnitosti kameniva má byť plynulá a má sa nachádzať medzi čiarami A a B podľa DIN 1045-2 [6]. Pri bežných hrúbkach prvkov sa odporúča max. zrno kameniva Dmax = 32 mm. Pre tenšie alebo husto vystužené prvky sa odporúča Dmax = 16 mm. Obsah jemných častíc nemá prekročiť hodnoty uvedené v technických predpisoch, ktoré pre medziľahlé obsahy cementu vyžadujú lineárnu interpoláciu maximálneho množstva fileru a jemného piesku.

Prísady do betónu môžu uľahčiť dosiahnutie vodotesnosti, ale nedokážu odstrániť chyby pri návrhu zloženia alebo spracovaní betónu. Plastifikačné prísady zlepšujú spracovateľnosť čerstvého betónu, umožňujú znížiť obsah zmesovej vody, čo prispieva k výraznému zvýšeniu vodotesnosti betónu. Pri použití superplastifikátorov možno dosiahnuť vodotesnosť betónu aj bez ďalších opatrení alebo úprav v zložení betónu [7]. Vodotesnosť betónu možno podstatne zvýšiť použitím puzolánových prímesí.

Technológia zhotovovania a ošetrovanie

Ukladanie čerstvého betónu do debnenia má prebiehať plynulo. Pri doprave a ukladaní čerstvého betónu treba dávať pozor, aby sa nerozmiešal. Výška ukladanej vrstvy závisí od účinnosti zhutňovacieho prostriedku a od pevnosti debnenia. Tá by nemala prekročiť 500 mm pri ponorných a 300 mm pri príložných vibrátoroch. Veľmi dôležité je opätovné zhutnenie (dohutňovanie). Mladý betón treba ošetrovaním chrániť pred nadmerným vysúšaním, extrémnymi teplotami a prudkými zmenami teploty.

Tvorba a kontrola trhlín

V masívnom betóne približne iba dvadsať percent trhlín vyvolajú účinky priameho zaťaženia, zvyšok vzniká v dôsledku vynútených napätí z objemových zmien betónu. Napätia vyvolávajúce vznik „skorých trhlín“ (štandardne do siedmich dní) sa spájajú najmä s tromi typmi objemových zmien betónu: autogénne zmrašťovanie, zmrašťovanie z vysychania a teplotnej kontrakcie. V masívnych konštrukciách sú zmeny teploty najčastejšou príčinou vzniku deliacich trhlín. Skoré trhliny zvyčajne neohrozujú odolnosť konštrukcie, často sú však príčinou priesaku vody a tým aj straty používateľnosti stavby (vodonepriepustné konštrukcie), resp. uľahčujú prienik agresívnych iónov a tým znižujú trvanlivosť konštrukcie. Pri vodotesných konštrukciách je preto potrebné podniknúť opatrenia na zmiernenie účinkov nadmerného vývinu hydratačného tepla. Medzi rozhodujúce príčiny vzniku a zväčšovania šírky trhlín patria teplotné zmeny a dlhodobo prebiehajúce zmrašťovanie betónu. Vodotesnosť betónu je ohrozená predovšetkým trhlinami prechádzajúcimi cez celý prierez. Šírky deliacich trhlín musia byť také, aby boli vytvorené podmienky na samoutesnenie trhlín.

V masívnych konštrukciách predstavuje vývoj a veľkosť hydratačného tepla významný problém z hľadiska objemových zmien betónu. Hydratácia cementu je exotermická reakcia, ktorá v prípade, že deformácie sú obmedzené, môže byť príčinou vzniku a rozvoja trhlín. Intenzita nárastu teploty v konštrukcii by mala byť čo najpomalšia a zároveň maximálna teplota betónu vnútri betónovej konštrukcie by mala byť čo najnižšia, pričom nesmie presiahnuť 70 °C, ak nie je špecifikované inak [3]. Vývoj hydratačného tepla môže byť redukovaný množstvom a druhom cementu, výberom debnenia a jeho izolácie, limitovaním veľkosti a geometrie betónovacieho úseku, ako aj teplotou čerstvého betónu. Zníženie teploty čerstvého betónu pri ukladaní do debnenia je vhodná metóda na zníženie napätí z teplotných zmien a tým aj rizika vzniku trhlín. V masívnych konštrukciách zníženie teploty čerstvého betónu o 6 K spôsobí pokles maximálnej teploty tvrdnúceho betónu približne o 3 K. Nahradením väčšiny zámesovej vody ľadovou drvinou je možné znížiť teplotu čerstvého betónu približne o 11 K. Medzi významné výrobné opatrenia, ktoré ovplyvňujú tvorbu deliacich trhlín, patrí aj ošetrovanie betónu.

Navrhovanie a výstuž bielych vaní

Návrh a zhotovovanie bielych vaní nebolo do roku 1999 riešené žiadnymi predpismi. V súčasnosti je už niekoľko noriem, ale najmä smerníc pre návrh a zhotovenie vodonepriepustných konštrukcií, napr. Smernica pre vodonepriepustné betónové konštrukcie - biele vane (SmeBV). Návrh podľa SmeBV zohľadňuje predovšetkým špecifické požiadavky a aplikačné pravidlá pre používateľnosť a trvanlivosť vodonepriepustných betónových konštrukcií. Pri ich navrhovaní sa vychádza z návrhu konštrukcie na účinky priameho zaťaženia. Kľúčovými krokmi sú zistenie podmienok pôsobenia podzemnej vody a vlhkosti a stanovenie triedy namáhania; zistenie požiadaviek využívateľnosti a stanovenie triedy využívania; voľba koncepcie z hľadiska možnosti vzniku, resp. riadenia trhlín. Špecifikujú sa základné a doplňujúce požiadavky na betón, pričom pevnostná trieda betónu by podľa rôznych smerníc a zahraničnej literatúry nemala byť vyššia ako C 25/30, nakoľko úmerne s nárastom pevnosti betónu sa zvyšuje aj plocha výstuže potrebnej na kontrolu šírok trhlín. Stanovujú sa na základe vybranej koncepcie navrhovania a zhotovenia bielej vane a so zreteľom na ekonomickú náročnosť.

Navrhovanie betónových stavieb je zamerané na účinky priameho zaťaženia. Návrh a overenie výstuže na účinky priameho zaťaženia pre MSÚ sa riadi STN EN 1992-1-1. Navrhnutá výstuž musí spĺňať podmienky spoľahlivosti a minimálneho stupňa vystuženia. Železobetónové prvky vodonepriepustných konštrukcií sú spravidla vystužené betonárskou výstužou v tvare pravouhlej siete pri oboch povrchoch. Účinky nepriameho zaťaženia sa zanedbávajú a často sa výstuž plošných prvkov v kolmom smere na výstuž pre priame zaťaženia navrhuje podľa zásad pre rozdeľovaciu výstuž. Návrh výstuže je možné urobiť podľa rôznych normových predpisov. Na porovnanie možno pozorovať, že pri výpočte potrebnej plochy výstuže do bielej vane podľa normy DIN 1045-1 vychádzajú značne menšie plochy ako pri použití normy STN EN 1992-1-1, ktorej návrh je teda nehospodárny. Nakoľko biele vane vznikli v SRN a tam aj dosiahli najširšie uplatnenie, možno na základe teoretických prác a dlhoročných praktických skúseností predpokladať, že úspora výstuže je oprávnená a nezvyšuje sa riziko vzniku vodu prepúšťajúcich trhlín. Je úlohou výskumu overiť, či zmenou národnej prílohy k STN EN 1992-1-1 nie je možné dosiahnuť úsporu výstuže. V článku uvedené množstvo výstuže je vypočítané pre skoré štádium vzniku trhlín.

Základové dosky sú priestorové nosné prvky, ktoré roznášajú zaťaženia z konštrukcie predtým, ako ich prenesú do základovej zeminy. Sú teda vo zvislej a vodorovnej interakcii so zeminou. Pretvorenie základovej dosky je viac či menej obmedzené vonkajšími väzbami (napr. trením so základovou zeminou, kontaktom hrán) alebo vnútornými väzbami. Na zmenšenie ťahových napätí v základovej doske treba zmenšiť účinky klzného trenia medzi základovou doskou a zeminou. Pre hodnotenie vplyvu obmedzenia deformácií (pretvorení) vonkajšími väzbami sa v základových doskách najčastejšie používajú dva modely: model posunu dosky po tuhom podloží (vhodný pre tenšie, resp. kratšie základové dosky) a model s ohľadom na pružnosť základovej zeminy (významnejší pre hrubšie/dlhšie dosky). Medzi konštrukčné opatrenia na obmedzenie vzniku a šírky deliacich trhlín v základovej doske patrí úprava základovej škáry tak, aby bolo uľahčené pretvorenie dosky z objemových zmien. Na tento účel sa odporúča vytvorenie rovnej spodnej plochy základovej dosky, bez väzby na základové pásy, pätky, šachty, pilóty, podzemné steny a pod. Zmenšenia napätí v základovej doske možno dosiahnuť aj vhodným členením základovej dosky na betónovacie úseky. Riziko vzniku trhlín ovplyvňujú viaceré činitele, medzi najvýznamnejšie patrí pokles teploty počas prvej zimy, keď základová doska ešte nie je zastavaná.

Tesnenie škár a prestupov bielych vaní

Všeobecne sa v betónových konštrukciách vytvárajú pracovné a dilatačné škáry, v niektorých prípadoch sa namiesto dilatačných zhotovujú nepravé škáry. Pri vodotesných betónových konštrukciách treba v okolí škár zabezpečiť rovnakú vodotesnosť ako v ostatných častiach. Škáry sú najcitlivejším miestom bielej vane a preto aj najviac priesakov vzniká práve v mieste škár. Správna voľba tesniaceho systému jednotlivých škár je základom pre návrh vodotesnej škáry. Rozoznávame pracovné, dilatačné prípadne nepravé (riadené trhliny) škáry.

Pracovné škáry

Pracovné škáry vznikajú v miesta prerušenia betonáže, na styku pracovných záberov. Na utesnenie pracovných škár sa do nich vkladajú expanzné profily (bentonitové alebo z hydrofilných polymérov), tenkostenné plechy alebo injektážne hadičky. Iný spôsob utesnenia poskytuje sekundárna kryštalizácia betónu v okolí škáry. Výstuž rovnobežná s pracovnou škárou sa v mieste škáry zhustí, aby sa pri betonáži ďalšieho pracovného záberu zabezpečil prenos vzniknutých vynútených namáhaní.

Dilatačné škáry

Dilatačné škáry sú najkritickejším miesto konštrukcie, preto pokiaľ je to možné sa im treba v rámci bielych vaní vyhnúť. Ich úlohou je vyrovnávať pohyby dvoch alebo viacerých priľahlých konštrukcií, čím sa eliminujú účinky nerovnomerného sadania stavby. Zhotovenie dilatačnej škáry musí byť vodotesné. Túto funkciu v dilatačných škárach zabezpečujú zvárané tesniace pásy z polymérnych materiálov.

Nepravé škáry (riadené trhliny)

Nepravé škáry (riadené trhliny) slúžia na oslabenie prierezu betónovej konštrukcie na stanovených miestach, čím sa dosiahne vznik riadenej trhliny. Nepravé škáry sa používajú najmä v stenách pre zníženie vynútených napätí od objemových zmien.

Systémy tesnenia škár

• Tesniace plechy: Sú najčastejšie používaným tesniacim systémom, najmä z ekonomického hľadiska. Tesniace plechy je možné používať len na tesnenie pracovných škár. Osadzujú sa do vnútra prierezu, kde sa dajú relatívne ľahko upevniť. Musia sa zabezpečiť proti vyplávaniu, resp posunutiu počas betonáže. Tesniaci plech musí byť zabetónovaný do polovice svojej šírky v oboch spojovaných prvkoch. Pri konštrukcií do šírky 400 mm sa odporúča osadanie plechu do osi prvku. Lepenie sa realizuje pomocou lepidiel na kov na báze epoxidovej živice. Kontaktné plochy musia byť očistené od korózii a mastnoty. Spájanie zváraním je možné pri prekrytí plechov na dĺžku 100 mm.
• Tesniace pásy: Používajú sa k tesneniu dilatačných a pracovných škár. Tesniace pásy nesmú byť pri osadení do konštrukcie zdeformované a poškodené. Zabezpečenie polohy tesniacich pásov je zložitejšie ako tesniacich plechov nakoľko sú ohybnejšie a ľahko sa pri betonáži posunú, resp. zdeformujú. Šírka tesniacich pásov by mala byť minimálne 320 mm pri hrúbke konštrukcie väčšej ako 300 mm. Elastomerné tesniace pásy sú drahšie ako termoplastické. Elastomerné sú zo syntetického kaučuku, zatiaľ čo termoplastické z PVC alebo PE. Tesniace pásy sa spájajú zváraním.
• Injektážne hadičky: Používajú sa na tesnenie pracovných škár. Poloha injektážnych hadičiek musí byť zabezpečená prípojkami, úchytkami vo vzájomnej vzdialenosti maximálne 150 mm. Injektážne hadičky sa osádzajú vo vzdialenosti 1/3 až 1/2 hrúbky prvku od vodou atakovanej strany minimálne však 50 mm od hrany. Injektážny materiál je napr. polyuretán, epoxid, cementová suspenzia alebo cementová pasta. Polyuretán sa používa pri potrebe pružného utesnenia škár.
• Tesniace rúry: Používajú sa pri vytváraní nepravých škár, kedy je prierez oslabený samotnou tesniacou rúrou. Materiál rúry je PVC. Rúry sa vyrábajú v rôznych priemeroch pre rôzne hrúbky stien. Sú vhodné taktiež na tesnenie škár prefabrikovaných panelov spriahnutých stien.

Tesnenie prestupov

Pri prestupoch potrubí cez konštrukciu musia byť tieto vedené kolmo na stenu alebo základovú dosku. Potrubia sa najčastejšie vedú v chráničkách, ktoré musia byť opatrené tesniacim systémom.

Analýza problémov a prípadové štúdie

Na podzemné časti budov pôsobí z vonkajšej strany tlaková voda alebo zemná vlhkosť. Príčinou plošných priesakov je nedostatočná vodotesnosť betónu. Z hľadiska veľkosti plochy priesakov sa rozlišujú plošné priesaky alebo miestne výrony, najčastejšie líniové. Plošné priesaky spôsobené nedostatočnou vodotesnosťou betónu možno obmedziť použitím špeciálnych materiálov, ktoré ho utesňujú. Pri oprave trhlín je dôležité predovšetkým poznanie, či ide o pasívne, alebo aktívne trhliny. Ako aktívne označujeme trhliny, ktorých šírka sa v čase mení. Pri úzkej pasívnej trhline a malom množstve presakujúcej vody možno očakávať samoutesnenie trhliny. V opačnom prípade sa na utesnenie trhliny najčastejšie používa tlaková injektáž. Na injektovanie sa používajú najmä materiály na báze epoxidových a polyuretánových živíc. Prakticky všetky neriadené objemové zmeny vlastnosti bielej vane zhoršujú - vedú ku vzniku drobných alebo rozsiahlych defektov/trhlín alebo skrátka netesností. Biele vane si preto zaslúžia náležitú pozornosť, začínajúc v projektovej príprave a končiac pri realizácii. V konštrukciách BV treba zabrániť vzniku deliacich trhlín (prechádzajúcich cez celý betónový prierez), obmedziť ich šírku alebo ich dodatočne utesniť. V závislosti od spôsobu (triedy) využívania podzemných priestorov sú povolené malé priesaky vody, prípadne zavlhnutie vnútorného povrchu. Odporúča sa, aby investor, projektant a dodávateľ stavby vopred dohodli postup a pravidlá pre prípad potreby dodatočnej injektáže priesakov. Pri zhotovovaní konštrukcie podľa koncepcie BV sú kladené vysoké požiadavky na kvalitu a technologickú disciplínu. Návrh BV je súčasťou projektu stavby a riešenie podrobností nie je možné ponechať na náhodu alebo improvizáciu na stavbe. Vyžaduje včasnú a koordinovanú spoluprácu investora, projektanta a zhotoviteľa.

Prípadová štúdia 1: Športový komplex

Prvým z príkladov je BV športového komplexu. V miestnostiach technológie prevádzky sa identifikovali tri základné typy priesakov. Jeden typ priesaku sa zistil v trhline steny BV. S určitosťou nebolo možné určiť, či sa jedná o trhlinu zmrašťovaciu alebo kontrakčnú v dôsledku teplotnej kontrakcie steny. Druhý typ priesaku sa identifikoval v kútoch, t.j. v pracovnej škáre dosky a steny. Tretím typom boli lokálne priesaky základovou doskou. Ich výskyt sa nepodarilo prisúdiť geometrii dosky, vystuženiu, spracovaniu betónu, konkrétnej dodávke betónu. Pri obhliadke sa nezistili v miestach priesakov trhliny ani iné zrejmé porušenia betónu. Investor rozporoval kvalitu BV. Od samotného začiatku však konštrukcia nebola riešená ako BV z dvoch elementárnych dôvodov: nesprávna/nedostatočná špecifikácia a nedostatočná komunikácia medzi účastníkmi projektu. Obidva dôvody boli, našťastie, komunikované už počas výstavby. Betón BV bol v statickom výpočte navrhnutý/uvažovaný pevnostnou triedou C 30/37. Podľa dodacích listov bol na stavbu dodaný betón s označením C 30/37 - XC4, XF3, XA1 (SK) - Cl 0,2 - Dmax16 - S3; max. priesak 50 mm. Na stavbu sa použil betón s CEM I 42,5 R (v dávke 360 kg), čo je pomerne neštandardné, avšak dá sa to vysvetliť potrebou rýchleho nábehu pevnosti kvôli zimnej betonáži pri teplote prostredia cca -10 °C (v rozpore s požiadavkami na podmienky okolitého prostredia). Použitie CEM I 42,5 R namiesto cementu s pomalšou kinetikou hydratácie porušuje princíp redukcie dávky C3A v cemente a zvyšuje tak rýchlosť hydratácie, zintenzívňuje vývin tepla. Azda najzávažnejšie zistenia však súviseli s hydrogeologickým prieskumom, geologickou skladbou lokality, prúdením podzemných vôd a celkovým konceptom spätných zásypov a odvodnenia okolia stavby. V dostupnej výkresovej dokumentácii sa nezistil žiaden podpovrchový systém odvodnenia/odklonenia toku podzemnej vody južným až juhozápadným smerom v štrkovitej vrstve. BV sa tak stala bariérou v toku, v čoho dôsledku sa akumulovala i v štrkovej vrstve pod základovou škárou. Vytvorila tak tlakovú vodu pôsobiacu na základovú dosku tlakom rovnajúcim sa tiaži vodného stĺpca s výškou cca 2-4 m.

Prípadová štúdia 2: Polyfunkčný komplex

Druhým príkladom je BV rekonštruovaného a adaptovaného polyfunkčného komplexu budovaného v tesnej blízkosti významnej slovenskej rieky. V tomto prípade sa nezistili netesnosti/priesaky BV, ale investorom sa spochybnila samotná realizácia jedného dilatačného celku. Bol ním jeden dilatačný celok dosky BV. Prenášanie zvislých zaťažení budovy zabezpečovali pätky na pilótach. Doska sa na tieto pätky napojila a mala plniť kombinovanú funkciu - vodotesnú a zároveň pojazdnú pre osobné automobily parkujúce v podzemnom podlaží. Vrchný povrch bol predpísaný ako spádovaný do odparovacích žliabkov a hladený. Preto mala doska premenlivú hrúbku (priemerná hrúbka 31 cm). Pred realizáciou sa prijala, ako sa neskôr ukázalo, nešťastná dohoda, že betonáž bude prebiehať v dvoch vrstvách s hrúbkami cca. 21 a 10 cm. Pri realizácii však došlo k oneskoreniu nástupu druhej čaty a druhého čerpadla betónu. Na niektorých miestach dosky tak vznikla prestávka medzi betonážou prvej a druhej vrstvy cca 10-11 hodín. Ak sa vychádza z požiadaviek STN EN 13670 na betonáž masívnych konštrukcií (lebo len tam sa upravuje čas dokedy sa môžu dve vrstvy betónu považovať za homogénne a spojité), potom sa mal na čerstvom betóne merať penetračný odpor. Limitom je hodnota 3,5 MPa. Inými slovami, vrchná vrstva betónu sa musí uložiť a zhutniť (spojiť so spodnou vrstvou) dovtedy, pokiaľ spodná vrstva nedosiahne hodnotu penetračného odporu 3,5 MPa. Z pôvodnej argumentácie o obavách splnenia požiadaviek vodonepriepustnosti sa neskôr vykľuli obavy o statiku dosky v prípade zvýšenia hladiny podzemnej vody (na úroveň tisícročnej vody). Proces jednaní, dohadovaní a vecnej i scestnej argumentácie sa preto naťahoval a pristúpilo sa aj k ďalším - tentokrát deštruktívnym (odtrhovým) skúškam. Pomocou nich sa malo preukázať spojenie alebo naopak oddelenie dvoch vrstiev betónu a mali zároveň slúžiť aj pre návrh prípadnej sanácie. K nej však doposiaľ nedošlo. Napriek tomu, že technicky pripúšťame nie ideálnu realizáciu dilatačného celku, poučenie z celej konštrukcie je jasné: dôsledne pripomienkovať projektovú dokumentáciu BV tak, aby spĺňala všetky náležitosti podľa SmeBV; dbať na organizáciu prác a nezvyšovať riziko nespojitosti (pokiaľ to nie je nevyhnutné).

tags: #biela #vana #zakladanie