Pod pojmom zlatá horúčka si väčšina z nás predstaví obdobie odohrávajúce sa na území dnešných Spojených štátov krátko potom, čo tu boli objavené zásoby zlata.
Na pozadí túžby po bohatstve sa však už ďaleko predtým odohrávali neuveriteľné príbehy, ktoré hýbali dejinami a namierili vývoj ľudstva úplne iným smerom.
Prvá z takýchto boomov nastala v dobe zámorských objavov.
Z učebníc dejepisu sa niekedy môže zdať, že panovníkov európskych veľmocí viedla romantická túžba spoznať nové končiny sveta a zistiť, či je zem naozaj „plochá“, ďaleko skôr však stála za ich počínaním rafinovanejšia snaha nájsť nové suroviny a obohatiť svoj štát.
V Južnej Amerike síce zásoby zlata naozaj sú, pri ich zisku však Španieli a ďalší Európania úplne zdecimovali niekoľko unikátnych indiánskych civilizácií na stredoamerickom kontinente, z ktorých najznámejšími sú aztécka a mayská.
Túžba nájsť nové suroviny a obohatiť svoj štát viedla k mnohým objavom.
Severná Amerika a zlatá horúčka, to totiž doslova patrí k sebe.
V niekoľkých vlnách sem následne prichádzali tisíce hľadačov pokladov, ktorí s vidinou zbohatnutia rýchlo obsadzovali severné oblasti Ameriky vrátane územia dnešnej Kanady.
Pôvodne pusté oblasti sa zrazu stali svedkami masovej migrácie obyvateľov a ich tušia aktivita viedla k založeniu radu miest a tiež k decimácii panenskej prírody.
Zlatá horúčka patrí medzi najvýraznejšie kapitoly amerických dejín 19. storočia.
Nešlo len o hľadanie drahého kovu, ale o masový spoločenský pohyb, ktorý zásadne ovplyvnil osídlenie, ekonomiku, infraštruktúru aj demografiu Spojených štátov.
Zlato sa stalo symbolom rýchlej nádeje, ale aj tvrdého sklamania.
Prichádzali masy ľudí, ktorí hľadali šťastie a usadzovali sa na miestach, kde by nikto iný nežil.
Na miestach, kde neexistovali domy, infraštruktúra, ale ani bezpečnosť.
Za oficiálny začiatok zlatej horúčky sa považuje objavenie zlata v roku 1848 pri píle Johna Suttera v oblasti Coloma v Kalifornii.
Zlatá horúčka však nebola obmedzená len na Kaliforniu.
Neskôr nasledovali ďalšie významné náleziská v Nevade, Colorade, Montane, Južnej Dakote a na Aljaške.
Každá z týchto vĺn mala svoje špecifiká, no princíp bol rovnaký - vidina rýchleho bohatstva.
Prvé roky boli charakteristické jednoduchou, ručnou ťažbou.
Hľadači používali panvice na ryžovanie zlata z riečnych sedimentov, neskôr sa rozšírili kolísky, splavy a jednoduché žľaby.
Tento spôsob ťažby bol dostupný takmer každému, no výnosy boli čoraz nižšie.
Postupne nastúpila priemyselná ťažba, ktorú ovládli spoločnosti s kapitálom, technikou a pracovnou silou.
Zlatá horúčka je často romantizovaná ako príbeh rýchleho úspechu.
Skutočnosť však bola omnoho tvrdšia.
Väčšina hľadačov nikdy nezbohatla.
Skutočný zisk mali často obchodníci, dopravcovia, bankári a majitelia pozemkov, ktorí zarábali na potrebe vybavenia, potravín a služieb.
Skrátka mnohí prišli, zaplatili nájom za pozemok, na ktorom sa usadili a tam ryžovali.
Podmienky boli extrémne - drsné podnebie, choroby, kriminalita a nedostatok základnej infraštruktúry.
Žiť a pracovať osamotene a disponovať nálezom, ktorý ukrývate v biednej chatrči - príležitosť na násilnosti, krádeže a podobne.
Vraždy a iné násilnosti boli pomerne bežné.
Zlatá horúčka mala zásadný vplyv na demografiu USA.
Do krajiny prúdili prisťahovalci z Európy, Číny, Latinskej Ameriky aj Austrálie.
Tento príliv obyvateľstva urýchlil vznik miest, rozvoj železníc a napokon aj vznik nových štátov Únie, ako bola Kalifornia.
Zároveň však priniesla aj konflikty.
Pôvodné obyvateľstvo bolo vytláčané zo svojich území, často násilne.
Zlatá horúčka výrazne posilnila americkú ekonomiku.
Zlato zvýšilo peňažnú zásobu, podporilo bankový sektor a umožnilo financovanie veľkých projektov.
San Francisco sa z malej osady stalo významným obchodným centrom a prístavom.
Práve zlato zároveň prispelo k formovaniu amerického vzťahu k prírodným zdrojom - ako k niečomu, čo je možné a legitímne využiť v mene rastu a rozvoja.
Zlatá horúčka nebola jednorazovou udalosťou, ale sériou vĺn trvajúcich desaťročia.
Niektoré náleziská sa objavili náhodou, iné boli výsledkom systematického prieskumu.
Zlato sa často nachádzalo v oblastiach, ktoré boli predtým považované za nehostinné a bezcenné.
Zaujímavé je aj to, že mnohí účastníci zlatej horúčky si po návrate domov odniesli viac skúseností než zlata.
Tieto skúsenosti následne využili v iných oblastiach podnikania a obchodu.
Dnes je zlatá horúčka pevnou súčasťou americkej identity.
Odráža sa v literatúre, filmoch, múzeách aj turistických trasách.
Historické banské mestá, zachované bane a tematické parky pripomínajú obdobie, ktoré formovalo moderné Spojené štáty.
Zlato na Klondiku!
Zlato na Klondiku! Hľadanie zlata v kanadskom Yukone začalo v roku 1874, kedy na severozápad Kanady dorazili prví prospektori.
Hľadači drahých nerastov sa sústredili na niekoľko oblastí, predovšetkým venovali pozornosť prítokom riek Stewart, Fortymile, Sixtymile a neskôr Birch Creek poblíž Circle City na Aljaške.
Do Yukonu v roku 1881 pricestoval z dalekej Kalifornie aj George Carmack (1860-1922).
Ten chcel svoje vynaložené peniaze dobre zúročiť a vydal sa do izolovaných lokalít Yukonu v úlohe lovca.
Krátko nato sa od svojho známeho dozvedel o nájdení zlata pri rieke Klondike, čo Američana nadmieru zaujalo.
Sbalil náčinie a spoločne so svojou manželkou, jej bratom a synovcom vyrazil hľadať vytúženú zlatú žilu.
Hľadač so svojimi pobočníkmi rozbil tábor pri Zajačom potoku (Rabbit Creek), kde začali spoločne spriadať ďalšie prieskumné plány.
Osudný deň nastal 16. augusta roku 1896, kedy jeden z táborníkov zbadal v riečisku zlatý nugget.
Bez ohľadu na to, ktorý z hľadačov objavil zlato ako prvý, čoskoro zistili, že sa v okolí pôvodného nálezu nachádza zlata oveľa viac.
Šťastní hľadači si ale úspech nenechali pre seba, a tak sa správy o zlatom nálezisku šírili rýchlo po celej Kanade a v Spojených štátoch amerických.
Počas dvoch rokov do regiónu dorazilo až 50 000 profesionálnych i amatérskych hľadačov.
Novinové články o zlatom bohatstve priniesli svoje ovocie: mnohí opustili zamestnanie a zabudli na dlhoročné plány, predali svoje majetky a vyrazili hľadať zlato.
Niet sa ani čudovať, Spojené štáty boli uprostred hospodárskej recesie a mnohí Američania čelili bankrotu, nezamestnanosti a chudobe.
Väčšina hľadačov dorazila do prístavu Dyea a Skagway na juhovýchode Aljašky.
Odtiaľ potom mohli k rieke Yukon vyraziť náročnou trasou Chilkoot alebo White Pass.
Aby sa predchádzalo hladovaniu, tamojšie úrady požadovali, aby si každý hľadač priniesol minimálne ročné zásoby proviantu.
Opravdivá zlatá horúčka dosiahla svoj vrchol v polovici júla roku 1897, kedy do San Francisca a Seattlu dorazili dva parníky plné trblietavého zlata.
Tisíce dychtivých mladých mužov zakúpilo „yukonskú výstroj“ obsahujúcu nevyhnutné jedlo, oblečenie, náradie a ďalšie potrebné vybavenie.
Len málokto z nich ale našiel skutočne to, čo hľadal.
Väčšina pozemkov v regióne bola už zabraná rýchlejšími hľadačmi alebo ťažobnými spoločnosťami.
Neúspešných hľadačov bola väčšina, jedným z nich bol aj vtedy ešte len 21-ročný Jack London (1876-1916).
Niektorí baníci bohaté ložiská zlata skutočne objavili a stali sa nesmierne bohatými.
Mnoho ich však nebolo: triezve odhady hovoria o pár stovkách.
Väčšina amatérskych baníkov neznalých ťažby a baníctva nakoniec svoje pozemky predala ťažobným spoločnostiam, ktoré mali prostriedky a drahé ťažobné stroje.
Nájsť a dolovať zlato nebolo totiž vôbec ľahké.
Zlaté žily sa v tamojšej krajine nachádzali v nerovnomerných vrstvách a na prevažne nepredvídateľných miestach.
Kopanie a spracovanie rudy navyše znemožňoval tvrdý permafrost.
Ak ide o pôvodného nálezcu a vlastne aj strojcu zlatej horúčky Georgea Carmacka, ten si na vytúžené bohatstvo a slávu skutočne siahol.
Nehostinnú krajinu opustil s jedným miliónom dolárov vo vrecku, čo boli na vtedajšie časy naozaj veľké peniaze.
Do tej doby však bolo z miestnych nálezísk vyťažené zlato v hodnote 250 miliónov dolárov.
Klepotanie strojov ale ani v dnešnej dobe neutíchlo, keďže v danom regióne pôsobí približne 200 menších zlatých baní.
Je odhadované, že do roku 2005 bolo z oblasti vyťažených okolo 570 000 kilogramov zlata.
Yukonská zlatá horúčka ale definitívne skončila.
Zlato bolo obrovskou motivačnou silou, ktorá dokázala divy.
Ľudia dobrovoľne trpeli a niektorí aj umierali.
Strmými horskými priesmykmi ťahali vybavenie a potraviny vážiace až jednu tonu.
Trasú tak museli väčšinou absolvovať niekoľkokrát, čo bolo vyčerpávajúce a zdĺhavé.
Tamojšie podmienky pritom neboli vôbec priaznivé, keďže príroda bola obklopená horami a snehom.
Z pôvodných 500 ľudí (v roku 1896) obývalo mesto v roku 1898 okolo 30 000.
A to aj napriek tomu, že Dawson City bolo postavené na izolovanom a blatistom mieste.
V uliciach mesta panovali zlé hygienické štandardy, vznikali epidémie a požiare.
Ekonomika rozkvitala aj v americkom Seattli, kde vzrástla dopyt po jedle a zásobách.
Zlatej horúčke podľahol aj miestny starosta W. D. Wood, ktorý zo svojej funkcie odstúpil a ako tisíce iných sa vydal hľadať zlato.
Zlatá horúčka na Klondiku sa pokladá za jednu z najväčších zlatých horúčok na svete.
Pod pojmom "zlatá horúčka" sa myslí masová migrácia veľkého počtu ľudí do oblasti, kde boli nájdené významné množstvá zlata.
Zlatá horúčka na Klondiku viedla koncom 19. storočia k obrovskému prílivu ľudí do odľahlého regiónu.
V auguste 1896 Američan z Kalifornie George Carmack spoločne s manželkou Kate a švagrami Keishom, známym pod menom Skookum Jim Mason a Káa Gooxom, známym pod menom Dawson Charlie, alebo Tagish Charlie, chytali lososy pri ústí rieky Klondike do rieky Yukon.
Manželka a švagr Georgea Carmacka boli príslušníkmi indiánskeho kmeňa Tagish.
Tu sa stretli s Robertom Hendersonom, skúseným zlatokopom, ktorý hľadal zlato už 25 rokov po celom svete, ale napriek tomu sa mu nepodarilo zbohatnúť.
Hendersonove rozprávanie o tom, že práve v okolí rieky Klondike by sa mali nachádzať náleziská zlata, zaujali Carmacka.
George Carmack so spoločníkmi sa potom presunuli o niekoľko kilometrov proti prúdu rieky Klondike ku Králičiemu potoku.
Carmacs zamýšľal, že tu bude stínať stromy a predá ich na píle pri Fortymile Creek.
Pod vplyvom Hendersonovho rozprávania však zároveň skúšali v potoku nájsť aj zlato.
17. augusta 1896 zlato skutočne našli a nálezisko bolo také bohaté, že sa nedalo porovnať so žiadnymi dovtedajšími nálezmi v oblasti.
Kvôli nálezisku premenovali potok na Bonanza Creek.
O tom, kto zo skupiny prvý objavil zlato, sa dodnes vedú spory.
Väčšinové názory sa prikláňajú ku Skookum Jimovi.
Podľa vtedajšieho kanadského banského zákona mohol každý človek uplatniť právo na zaregistrovanie parcely na ktorej mienil hľadať zlato o rozmeroch 152 metrov krát 305 metrov.
Každý si mohol zaregistrovať iba jednu parcelu v oblasti.
Výnimku tvoril objaviteľ zlata, ktorý si mohol zaregistrovať jednu parcelu navyše.
Správa o objavení zlata sa rozšírila po zlatokopeckých táboroch v údolí rieky Yukon a čoskoro boli pozemky v okolí potoka Bonanza Creek a susedných potokov Eldorado Creek a Hunker Creek zabraté zlatokopmi, ktorí predtým hľadali šťastie na iných prítokoch rieky Yukon.
Henderson, hoci hľadal zlato iba niekoľko kilometrov odtiaľ, sa však dozvedel o nájdení zlata až vtedy, keď boli všetky bohaté náleziská obsadené.
Skúšal šťastie na Hunker Creeku, ale podlomené zdravie ho prinútilo predať svoj pozemok za 3 tisíc dolárov.
Pre extrémnu izoláciu Klondiku od ostatného sveta správa o bohatých náleziskách zlata dorazila do USA až o rok neskôr.
14. júla 1897 dorazili prví úspešní zlatokopi do prístavu v Seattle.
Ďalší parník, ktorý priplával o niekoľko dní neskôr do San Francisca, už čakali tisícky zvedavcov.
Správa o tone zlata na jeho palube sa okamžite rozšírila po celom svete a zlatá horúčka vypukla.
Do odľahlých oblastí Klondiku sa vybrali za šťastím tisícky ľudí z celého sveta.
Väčšina dychtivých zlatokopov priplávala do prístavov Skagway alebo Dyea v štáte Aljaška.
Hrebeň Pobrežných vrchov prekročili cez priesmyk Chilkoot (po anglicky Chilkoot Pass) alebo Biely priesmyk (po anglicky White Pass).
Cestu od pobrežia k priesmyku museli zlatokopi absolvovať nespočetnekrát.
Každý zo zlatokopov bol povinný niesť si so sebou až 1 tonu zásob, aby mohol prežiť rok v kanadskej divočine a okrem toho náradie potrebné na ryžovanie zlata.
Príslušníci kanadskej Severozápadnej jazdnej polície to na hraniciach Kanady na hrebeni hôr dôsledne kontrolovali.
Spočiatku mohli využívať ťažné zvieratá, ale neskôr sa terén stal takým náročným, že mohli zásoby vynášať iba na vlastných pleciach.
Cesta viedla ľadovým poľom cez ktoré vytesali asi 1500 schodov o šírke pre jedného muža.
Na tejto úzkej cestičke sa tiesnil nepretržitý zástup ľudí.
Kto vypadol, mal smolu.
Musel sa vrátiť dolu a začať znovu od začiatku.
Biely priesmyk bol v menšej výške ako Chilkoot, napriek tomu tam však podmienky boli ešte horšie.
Po prekročení hrebeňa čakal zlatokopov zostup k jazeru Bennett na kanadskej strane hôr.
Tu sa nekonečný prúd ľudí zastavil.
Na brehu jazera vyrástlo cez zimu mestečko z niekoľko tisíc stanov.
Každý stínal okolité stromy a vyrábal provizórne plavidlá.
Ľudia, ktorí v živote nedržali v ruke sekeru, stínali stromy, otesávali z nich brvná a z nich stavali všetky možné druhy plavidiel.
A potom už nezostávalo nič iné, iba čakať, kým na jazere nezačne pukať ľadový príkrov.
Jazero sa oslobodilo od ľadu až 29. mája.
To bol prvý deň, kedy sa dalo spustiť lode na vodu.
V priebehu 48 hodín sa flotila 7 124 plavidiel naložená takmer 15 tisíc tonami zásob dala do pohybu.
Odhaduje sa, že počas zlatej horúčky prišlo do ľudoprázdnych oblastí okolo rieky Klondike až 100 000 ľudí, z toho v Dawsone ich bolo v roku 1898 30 000.
Väčšina z nich však už prišla príliš neskoro na to, aby tu zbohatli.
Boli to už dva roky od objavenia bohatého náleziska na Bonanza Creek.
Všetky výnosné náleziská boli už zabraté a okrem toho bolo vyťaženého zlata stále menej a menej.
Na objavení zlata na Klondiku zbohatli nielen zlatokopi, ale aj podnikatelia alebo podnikavci.
Jedným z najznámejších bol Joseph Francis Ladue, ktorý je považovaný za zakladateľa mesta Dawson.
Joseph Ladue nebol žiaden nováčik.
Žil na Yukone už od roku 1882 a skúšal šťastie ako zlatokop, obchodník a podnikateľ.
Vlastnil pílu pri ústí rieky Sixtymile River, niekoľko desiatok kilometrov od Klondiku proti prúdu rieky Yukon.
Joseph Ladue pochopil, že obchodovaním so zlatokopmi sa dá zarobiť viac, ako vlastným hľadaním zlata.
Prišiel na sútok riek Klondike a Yukon iba 5 dní po šťastnom náleze Georgea Carmacka.
Vytýčil tam pre seba 64 hektárový pozemok a šiel si ho okamžite dať zaregistrovať do Fort Constantine pri ústí Fortymile Creek do Yukonu, kde bola policajná stanica.
Hneď po návrate z Fort Constantine sa pustil do stavby skladu a malej chatrče pre seba, ktorá zároveň slúžila aj ako hostinec.
V januári 1897 bolo v Dawsone asi 5 zrubových domov a malé stanové mestečko postavené prichádzajúcimi zlatokopmi.
Na jar malo mesto už 1 400 obyvateľov a začali sa tu točiť veľké peniaze.
Noc v Ladueovom hostinci stála 50 $, jedno vajce 1 $, päťminútový kúpeľ 1,5 $.
V júni 1897 Harry Ash otvoril nový hostinec.
Iba za prvú noc mal tržbu 30 000 $ a každú ďalšiu 3000 $.
Po troch mesiacoch odišiel z Dawsonu so 100 000 $ vo vrecku.
Koncom leta bolo v Dawsone už 10 hostincov, tanečnice v nich zarábali 100 $ za noc.
Ladue začal predávať mestské pozemky po 200 $ za štvorcovú stopu (0,09 m²).
Najväčšia vlna prisťahovalcov však zasiahla Dawson až nasledujúci rok, keď sem dorazili ľudia putujúci mesiace zo Skagway a Dyea po rieke Yukon.
Odhaduje sa, že zo 100 000 ľudí, ktorí sa vydali na cestu, ich sem dorazilo asi 40 000.
Ceny mestských pozemkov vyleteli do závratných výšok - za jediný sa platilo až 40 000 $.
V lete 1898 sa Dawson stal najväčším mestom na severoamerickom kontinente na západ od Winnipegu a na sever od San Francisca.
Ešte v tom istom roku však jeho sláva začala upadať.
Všetky bohaté náleziská zlata boli už zabraté a väčšina z novopríchodzích ľudí nemala šancu zabrať si nové.
Mohli si nálezisko odkúpiť, to však bolo príliš drahé.
A tak, keď v roku 1899 prišli zvesti o nových náleziskách zlata na Aljaške, väčšina ľudí sa presunula tam a počet obyvateľov mesta poklesol až na 8 000.
V roku 1902, keď bol Dawson oficiálne ustanovený za mesto, tam žilo už menej ako 5 000 obyvateľov.
Neskôr klesol počet obyvateľov až pod 1 000 a v súčasnosti tam žije 1 251 obyvateľov (údaj z roku 2001).
Severozápadná jazdná polícia, predchodca dnešnej Kráľovskej kanadskej jazdnej polície, bola založená v roku 1873.
Jej úlohou bolo udržiavanie poriadku v odľahlých západných oblastiach Kanady.
Severozápadnej jazdnej polícii pripadla aj dôležitá úloha udržiavať poriadok a bezpečnosť počas zlatej horúčky.
Svoju úlohu zohrala tak dôsledne, že zlatá horúčka na Klondiku sa označuje za najbezpečnejšiu zlatú horúčku v histórii.
Účinné pôsobenie kanadskej jazdnej polície ju urobilo známou po celom svete.
Okrem iného musela v tých časoch jazdná polícia zabezpečovať na Yukone aj kanadskú suverenitu proti územným expanzným nárokom USA.
Na vrchole Bieleho priesmyku a priesmyku Chilkoot vybudovali colnice, kde kontrolovali, či má každý človek vstupujúci na územie Kanady potrebnú 1 tonu zásob.
Tak isto zabezpečovali poriadok aj v Dawsone, čo vzhľadom na okolnosti nebolo vôbec jednoduché.
Zlato sa na Klondiku ťažilo a ešte stále ťaží na tzv. placeroch.
Slovo placer pochádza zo španielčiny a jeho pôvodný význam je piesčina.
Najjednoduchší spôsob ako získať zlato z placeru je ryžovanie.
Využíva sa pritom skutočnosť, že zlato je až 19-krát ťažšie ako voda a je oveľa ťažšie ako štrk a piesok.
Pri ručnom ryžovaní sa naberie ryžovaná zmes do širokej kovovej panvice (ryžovník) a pomocou prúdu vody sa z nej postupne odplavujú ľahšie častice.
Čiastočky zlata vzhľadom ku svojej hmotnosti zostávajú na dne panvice.
Ten istý princíp sa využíva aj pri ryžovaní zlata vo veľkých otvorených debnách opatrených na dne priečkami kvôli spomaleniu pohybu čiastočiek zlata, do ktorých sa pridáva ryžovaná zmes lopatami.
Ťažba zlata na Klondiku mala aj svoje špecifikum, ktoré vyplývalo z klimatických podmienok.
Už niekoľko metrov pod povrchom sa totiž nachádza tzv. permafrost - večne zmrznutá pôda, ktorá nerozmrzne ani počas najväčších letných horúčav.
Po počiatočnej ťažbe zlata v horných vrstvách pôdy začali zlatokopi ťažiť hlbšie vrstvy a narazili na zmrznutú pôdu.
Tú museli najskôr rozmraziť.
Spočiatku to robili veľmi primitívnym spôsobom - jednoducho rozložili na vrstve ktorú chceli rozmraziť oheň.
Od roku 1902 sa začal používať dokonalejší a rýchlejší spôsob - rozmrazovanie pomocou vodnej pary.
Túto činnosť vykonávali zlatokopi v zime.
Rozmrazenú horninu vyberali zo šácht pomocou ručných rumpálov a ukladali ju na povrchu.
Zlato sa na Klondiku ťažilo ešte dlho po skončení zlatej horúčky, ba dokonca v posledných rokoch bola jeho ťažba obnovená.
Nešlo však už o individuálne ryžovanie, ale o priemyselnú ťažbu obrovskými plávajúcimi bagrami, aj keď princíp zostal ten istý.
Prvý bager začal ťažiť zlato na Yukone už v roku 1899, počas doznievania zlatej horúčky.
Postupne ich bolo postavených až 20 a pracovali tu až do konca 50-tych rokov 20. storočia.
Tieto bagre pracovali takým spôsobom, že naberali štrk a piesok z údolia potoka alebo rieky do svojich útrob, kde sa piesok premýval.
Zlato zostávalo vo vnútri bagra a premytý piesok sa sypal dozadu za bager.
Bager takto postupoval pomaličky po údolí a postupne prebagroval a premyl celé koryto.
Medzi desiatkami tisíc ľudí, ktorí hľadali šťastie na Klondiku počas zlatej horúčky bol aj spisovateľ Jack London, ktorý svoje zážitky neskôr použil pri písaní kníh Biely tesák a Volanie divočiny.
Jack London prišiel na Yukon ako 21-ročný v septembri 1897 a skúšal šťastie ako zlatokop sa pri potoku Henderson Creek, 120 km južne od Dawsonu.
Jeho chatrč bola po zlatej horúčke opustená a znovu bola objavená v roku 1936.
V roku 1965 bola chatrč rozobratá a z pôvodných brvien boli zhotovené dve repliky.
Ďalším uznávaným literátom spojeným so zlatou horúčkou na Klondiku bol básnik Robert W. Service.
Hoci zlatá horúčka na Klondiku trvala iba dva roky, Klondike a Dawson sa vďaka nej stali známymi na celom svete.
Mesto Dawson sa snaží spomienky na zlatú horúčku neustále udržiavať.
Je tomu prispôsobená aj architektúra mesta, kde neexistujú výškové budovy a aj nové budovy sa musia stavať v štýle z čias zlatej horúčky.
Vývoj ťažobných techník
Zlato bolo po stáročia symbolom bohatstva, moci a prestíže.
Od starovekých civilizácií až po súčasnosť ľudí priťahoval tento vzácny kov pre svoju krásu a vzácnosť.
Objavenie ložísk zlata po celom svete vyvolalo šialenstvo, ktoré viedlo k jednej z najvýznamnejších udalostí v dejinách - zlatej horúčke.
V tomto období došlo k masovej migrácii ľudí do oblastí, kde sa zlato našlo, v honbe za bohatstvom a slávou.
S rastúcim dopytom po zlate sa však časom vyvíjali aj ťažobné techniky, od primitívnych metód až po sofistikované technológie.
V tomto článku sa vydáme na cestu časom a budeme sledovať vývoj techník ťažby zlata od staroveku až po súčasnosť a to, ako formovali svet, v ktorom dnes žijeme.
Prvé metódy ťažby zlata boli jednoduché a primitívne.
Ľudia ryžovali zlato v riekach, potokoch a iných vodných nádržiach.
Táto metóda spočívala v naberaní usadenín z dna rieky do panvice a ich vírení, pričom voda odplavovala ľahšie materiály a zanechávala ťažšie častice zlata.
Ďalšou metódou ťažby bolo bagrovanie.
Pri tejto technike sa používali veľké stroje, ktoré naberali dno rieky a preosievali ho pri hľadaní zlata.
Tento proces bol rýchlejší ako ryžovanie, ale bol aj deštruktívnejší pre životné prostredie.
Používali sa aj hojdacie boxy, ktoré boli podobné stavidlám, ale boli menšie a prenosnejšie.
Hydraulická ťažba bola zavedená v Kalifornii počas zlatej horúčky v polovici 19. storočia.
Táto metóda spočívala v použití vysokotlakových vodných trysiek na odstrel pôdy a odhalenie ložísk zlata pod ňou.
Táto technika bola veľmi účinná pri ťažbe zlata, ale bola spojená s vysokými nákladmi na životné prostredie.
Obrovské množstvo vody, ktoré sa pri hydraulickej ťažbe používalo, spôsobovalo eróziu a záplavy v okolitých mestách, zatiaľ čo sedimenty a úlomky z ťažby znečisťovali rieky a ničili prírodné biotopy.
Bagrovanie bolo zavedené koncom 19. storočia a predstavovalo významný pokrok v technológii ťažby zlata.
Táto metóda spočívala v používaní veľkých strojov na prekopávanie riečneho dna a preosievanie pri hľadaní zlata.
Táto technika bola veľmi účinná a umožnila získať väčšie množstvo zlata.
Mala však aj významný vplyv na životné prostredie.
Bagre ničili prírodné biotopy, znečisťovali rieky a spôsobovali eróziu a záplavy.
Začiatkom 20. storočia sa zaviedli nové technológie, ktoré umožnili používanie výbušnín pri ťažbe zlata.
Táto technika zahŕňala vŕtanie otvorov do horniny a umiestňovanie výbušnín do vnútra.
Táto metóda bola veľmi účinná pri ťažbe zlata, ale mala aj významný vplyv na životné prostredie.
V tomto období sa zdokonalili aj vŕtacie techniky, ktoré umožnili presnejšie vŕtanie a lepšiu kontrolu nad procesom ťažby.
V posledných rokoch boli vyvinuté nové technológie, ktoré spôsobili revolúciu v ťažbe zlata.
Jednou z týchto technológií je triedenie rudy, ktoré zahŕňa používanie senzorov a kamier na identifikáciu a triedenie cennej rudy od odpadových materiálov.
Ďalšou technikou, ktorá bola vyvinutá v posledných rokoch, je lúhovanie na haldách.
Tento proces zahŕňa umiestnenie rozdrvenej rudy na podložku alebo haldu a následné použitie roztoku chemikálií na extrakciu zlata z rudy.
Ďalšou technikou, ktorá sa používa pri ťažbe zlata, je kyanidové lúhovanie.
Tento proces zahŕňa použitie roztoku kyanidu na rozpustenie zlata z rudy.
S rastúcimi obavami o životné prostredie a udržateľnosť došlo k posunu smerom k udržateľnejším a ekologickejším ťažobným postupom.
Digitálna ťažba je ďalšou oblasťou, ktorá sa rýchlo vyvíja.
Táto technológia zahŕňa používanie digitálnych senzorov a kamier na monitorovanie ťažobných operácií v reálnom čase.
Ťažba zlata má významný hospodársky aj sociálny vplyv na spoločnosť.
Objavenie ložísk zlata na celom svete viedlo k vytvoreniu nových priemyselných odvetví a podporilo hospodársky rast.
Například zlatá horúčka v polovici 19. storočia v Kalifornii viedla k rýchlemu rastu populácie a ekonomiky.
Ťažba zlata však mala aj negatívny vplyv na spoločnosť.
Zlato zohrávalo po stáročia významnú úlohu v kultúrach a tradíciách ľudí na celom svete.
V mnohých spoločnostiach sa používalo ako symbol bohatstva, moci a prestíže.
Zlato zohralo úlohu v mnohých historických udalostiach, od objavenia Ameriky až po kolonizáciu Afriky a Ázie.
Ťažba zlata bola podstatnou súčasťou histórie ľudstva a jej vplyv je cítiť aj dnes.
Ťažba zlata sa v priebehu času vyvíjala od prvých metód ryžovania zlata až po dnešné sofistikované technológie.
Keďže sa technológie naďalej vyvíjajú, budúcnosť ťažby zlata vyzerá svetle.
Vďaka udržateľným ťažobným postupom a nástupu digitálnej ťažby je možné ťažiť zlato efektívne a zodpovedne.
Historie a původ zlata | Odkud se tu zlato vzalo? | FireGOLD
Pre klenotníkov zlato predstavuje ideálny materiál pri výrobe šperkov.
Rýdze zlato sa však nemôže používať, nakoľko sa vyznačuje príliš vysokou mäkkosťou a tým pádom zle drží tvar.
Preto zlatníci vynašli zliatiny, ktoré vznikajú pridaním rôznych prímesí k čistému zlatu v pomere podľa požadovanej rýdzosti a farby zliatiny na základe prísnych noriem a puncových zákonov.
Tým sa dosiahne žiaduca rýdzosť, tvrdosť a farba zlata.
Zliatina pre zlaté šperky zo žltého zlata obsahuje okrem čistého zlata striebro.
Táto zliatina je pomerne dobre znášaná alergikmi, pretože alergie na zlato a striebro sú ojedinelé.
V zliatine pre zlaté šperky z bieleho zlata je prítomný okrem čistého zlata aj nikel, prípadne mangán, striebro, palladium a platina.
Zliatina pre zlaté šperky z ružového zlata obsahuje okrem čistého zlata meď, ktorá dodáva zliatine červenkastú farbu.
Zlaté šperky si vyžadujú pravidelnú starostlivosť.
Aj keď je to veľmi zriedkavé, zlatý šperk môže zmeniť farbu, čiže oxidovať.
Najčastejšie to dochádza u detských zlatých náušníc, ktoré môžu zmeniť farbu na mieste dotyku s detskou kožou.
Neznamená to však, že nemáte kúpené zlaté detské náušnice.
Oxidácia zlatých šperkov môže byť ovplyvnená viacerými faktormi u bábätiek, napr.:
- prerezávanie zúbkov
- choroba, užívanie liekov
- vyčerpanosť
- horúčka
- stres
- chemické zloženie potu
- alergia
- kozmetika (šampóny, telové mydlá, krémy a pod.)
U bábätiek je bežná vec, že pri prvom nasadení a nosení zlatých náušníc je zlato v priamom kontakte s kožou a čerstvou rankou po nastrelení náušníc.
Náušnica v ušku môže následne stmavnúť, čo môže byť len dočasný stav.
Pri umývaní bábätiek taktiež treba dať veľký pozor, aby mydlo nezostalo na náušnici, nakoľko opäť môže vzniknúť reakcia a zlato môže oxidovať.
Všeobecne platí pravidlo, že sčernanie zlatých šperkov (u každého individuálne) môže spôsobiť aj reakcia tela na horúčku alebo zápal, kyseliny obsiahnuté v pote človeka, užívanie určitých liekov, niektoré kozmetické prípravky ako sú parfémy, mydlá, telové a pleťové krémy, lak na vlasy, voda v kúpeľoch a minerálnych prameňoch s výskytom síry ... to všetko môže viesť k stmavnutiu kože pod šperkami alebo samotnej oxidácii šperku.
Zlaté šperky by sa nemali dostať do kontaktu ani s chlórovanou vodou v bazénoch alebo v kúpeľoch.
Oxidácia však neznamená, že zlatý šperk je vyrobený z nekvalitného materiálu.
To najlepšie, čo pre svoje šperky môžete urobiť je to, že ich raz za čas necháte odborne vyčistiť v zlatníctve.
Zlatá horúčka začala v roku 1861 objavením zlata v zátoke Keithley Creek, ležiacej východne od mesta Quesnel.
Na rozdiel od klasického rýžovania zlata pozdĺž toku rieky Fraser, náleziská zlata v oblasti okresu Cariboo si vyžadovali kopanie šácht a iné druhy sofistikovanej ťažby zlata.
V oblasti vyrástlo niekoľko miest, najvýznamnejšie bolo mesto Barkerville, ktoré je v súčasnosti chránené ako súčasť národného dedičstva a turistická atrakcia.
Sobia zlatá horúčka sa niekedy nesprávne udáva ako dôvod vytvorenia britskej kolónie Britská Kolumbia.
Kolónia bola v skutočnosti založená tri roky pred započatím zlatej horúčky, ako reakcia na nával amerických prospektorov (hľadačov zlata).
Národnosť prospektorov v okrese Cariboo bola na rozdiel od južných oblastí kolónie, kde rovnako dochádzalo k zlatým horúčkam, prevažne britského a kanadského pôvodu.
Časť obyvateľov sa rozhodla usadiť v oblasti už natrvalo, vďaka tomu sa mesto Quesnel stalo najväčším a najznámejším z osád vzniknutých za zlatej horúčky.
Medzi mestá nachádzajúce sa na trase Sobiej cesty patrilo mesto Williams Lake a osady Clinton a 100 Mile House.
Značný nárast počtu nálezísk zlata bol podnetom pre stavbu cesty Cariboo Wagon Road (Sobia dopravná cesta).
Tá obišla staré cesty skrz kaňon Fraser a Douglasovu cestu, ktorá končila v osade Lillooet.
Sobia cesta bola veľkým prínosom pre infraštruktúru kolónie.
Vďaka nej mohli uplatňovať kontrolu a udržiavať poriadok na náleziskách zlata v okrese Cariboo.
Bohatstvo tak mohlo ľahšie plynúť cez vnútrozemie do Spojených štátov.
Zlatá horúčka je termín užívaný pre hromadný presun prospektorov (zlatokopov) do miest objavu zlata (či všeobecne inej drahej komodity) a ďalšie sprievodné javy davu omámeného vidinou ľahkého zbohatnutia.
Obvykle však prinesie bohatstvo len niekoľkým šťastlivcom, navyše ani nie nutne samotným prospektorom.
Ťažobné horúčky prebiehali v celej histórii ľudstva, masové rozmery však získavali vďaka zvýšenému zaľudneniu a s rozvojom telekomunikácií pre šírenie informácie o náleze ložiska.
Tzv. zlaté horúčky nie sú obmedzené ani zemepisne, ani časovo (boli napríklad v Austrálii: zlatá horúčka vo Victorii v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia).
Už od dávnych dôb k nim dochádzalo v súvislosti s nálezmi ložísk medi, cínu, zlata, striebra či smaragdov alebo diamantov a dochádza k nim stále.
Najznámejšie zlaté horúčky prebehli v Amerike, prevažne v 19. storočí.
Zvlášť zlatá horúčka na Klondiku bola námetom pre mnoho autorov.