Pilóty predstavujú jednu z najstarších metód hlbinného zakladania stavieb všetkých druhov a v súčasnej dobe aj metódu najrozšírenejšiu.
Pilóty sa delia v zásade na dve skupiny, a to podľa toho, či pri ich výrobe je potrebné zeminu odstrániť z priestoru, ktorý pilóta zaberá alebo dôjde rôznym spôsobom k roztlačeniu tejto zeminy do okolia budúcej pilóty.
Najviac sa používajú pilóty vŕtané, ktoré sú hlavným a typickým predstaviteľom prvej skupiny pilót.
Tvoria viac než 80 %-ný podiel všetkých pilót na našom trhu.
Podľa STN EN 1536:2003 sa za vŕtané pilóty považujú jednak prvky kruhové s priemerom 300 - 3000 mm bez obmedzenej dĺžky, jednak prvky nekruhové, tzv. lamely podzemných stien, ak sú betónované v jednom zábere a ak je ich prierezová plocha menšia než 10 m2.
Vŕtané pilóty sa navrhujú predovšetkým ako hlbinné základy schopné prenášať sústredené osové zaťaženie (hlavne tlakové), ale tak isto aj zaťaženie priečne.
Vzhľadom k ich veľkej únosnosti, dĺžky a votknutia do únosného podložia, sa veľmi často navrhujú ako osamelé, tvoriace priamo základy stĺpov hál a mostov.
Ich hlavy možno zabezpečiť monolitickými vŕtanými pätkami s kalichmi pre priamu montáž prefabrikovaných železobetónových stĺpov, alebo spojovacou výstužou pre naviazanie stĺpov monolitických.
Vrty pre pilóty sa robia väčšinou technológiou rotačného naberového vŕtania pomocou špeciálnych strojov, predovšetkým vrtných hrncov (šap), špirál a koruniek, výnimočne aj pomocou drapákového hĺbenia.
V nestabilných zeminách sa vrty pažia, aby v celom priebehu inštalácie pilóty bola zaistená stabilita jej stien a dna.
Pre paženie vrtov s priemerom do 1500 mm sa používajú oceľové spojovateľné pažnice, ktoré sa inštalujú buď priamo pomocou špeciálneho nástroja na vrtnej súprave, alebo pomocou tzv. dopažovacieho zariadenia, ktoré slúži ako k inštalácii, tak i k vyťahovaniu pažníc.
Len k paženiu vrtov veľkých priemerov sa v súčasnosti využívajú ílové pažiace suspenzie.
Po príprave pracovnej plošiny sa v predvýkope základov umiestni päta pilóty a inštaluje prvá oceľová rúra.
Duktilné pilóty dlhé približne 5 m, na jednom konci s nárazovou manžetou sa postupne zarážajú smerom dole, kým nedosiahnu požadované kritériá na projektovanú hĺbku.
Keller má veľké skúsenosti s realizáciou duktilných pilót.
Únosnosť každej pilóty sa dá regulovať podľa zarážaných kritérií a dosiahnutej optimálnej dĺžky pilóty.
Naše kritériá na zarážanie pilót a spätná analýza môžu overiť nosnosť pilót.
Po dovŕtaní a vyčistení vrtu sa obyčajne vkladá armokoš.
Potom nasleduje betonáž pilóty, ktorá sa v prípade suchých vrtov robí pomocou betónovacej (usmerňovacej) rúry s násypkou, ktorá usmerňuje prúd betónu do vrtu tak, aby nedošlo k jeho roztriedeniu.
Vrty zvodnelé alebo pažené ílovou suspenziou sa betónujú tzv. metódou Contractor s použitím vodotesnej, rozpojovateľnej kolóny sypákových rúr.
K betónovaniu sa používa betón triedy C16/20 až C25/30 s vysokým stupňom spracovateľnosti, ktorý je potrebný pre dokonalú betonáž pilóty.
Po zabetónovaní pilóty sa nesmie začať vŕtanie ďalšej pilóty v okolí s osovou vzdialenosťou menšou ako 2,5 násobok priemeru pilóty skôr ako o 24 hodín.
Hĺbenie jednej pilóty má prebiehať nepretržite a vrt sa má zabetónovať v ten istý deň, v ktorom sa zhotovil.
Preberanie vrtu sa má zahájiť najneskôr 2 hodiny po skončení vŕtania.