Stále aktuálnym problémom časti murovaných stavieb je v našich klimatických podmienkach vzlínajúca vlhkosť. Najčastejšie bývajú ohrozené stavby z konca 19. a z 20. storočia, ktorých nasiakavé tehlové murivo bolo použité s projektovaným použitím hydroizolačnej vrstvy. Táto vrstva, často z asfaltovej lepenky alebo modifikovaného asfaltového pásu, má však oveľa nižšiu životnosť ako materiál muriva, čo vedie k problémom s vlhkosťou. Vlhké steny sú, žiaľ, v našich domoch a bytoch pomerne častou nepríjemnou skúsenosťou, rovnako ako vlhké pivnice, ktoré sú častým javom najmä v starších nehnuteľnostiach.
Opadávajúca omietka, soľné výkvety či zelené i čierne mapy plesňových kultúr a rias sprevádzané stuchnutým zápachom, to všetko je znamením, že do muriva sa dostáva viac vody, než sa dokáže z neho odpariť. Vlhké prostredie je živnou pôdou pre zdraviu škodlivé mikroorganizmy a plesne patria k tým najnepríjemnejším. Pleseň je nebezpečná toxická substancia, ktorá prežíva pri vysokej vlhkosti a teplotách od +15°C do +25 °C. Darí sa jej v miestach s vysokou kondenzáciou vodných pár, napríklad v nedostatočne izolovaných rohoch miestnosti, alebo pozdĺž zle zasadených okenných rámov.
Pôvod a dôsledky vlhkosti v murive
Voda, ktorá sa dostáva do konštrukcie, so sebou prináša rozpustné soli. Vplyvom vyparovania sa soli v murive hromadia. Keď voda vysychá, soli začnú kryštalizovať a okrem estetickej chyby (vytvárajú biele až svetlosivé škvrny) vážne poškodzujú omietky a neskôr aj tehlové murivo. Hygroskopická vlhkosť je tak problémom, keď sa v murive starých budov časom nahromadili rozpustné soli. Čím väčšia je rozpustnosť týchto solí, tým väčšia je koncentrácia solí na povrchu muriva, ktoré po odparení vody kryštalizujú.
Žiaden štandardný materiál, z ktorého sa steny stavajú, sa nevyznačuje tak vysokou hustotou, aby doň neprenikla voda. Pre tehlu, drevo, betón a dokonca i kameň je typická určitá pórovitosť (úplne „imúnne“ sú iba kovy a sklo), a práve do týchto pórov sa prirodzenou cestou dostáva vlhkosť. Optimálna humidita v interiéri vášho obydlia by sa mala pohybovať v rozpätí 45 - 55%, čo predstavuje optimálnu hodnotu vlhkosti ako pre byty, tak pre rodinné domy. Ak vlhkosť dlhodobo udržujete na približne 50%, vyhýbate sa zdravotnému hazardu spojenému s dýchaním suchého vzduchu, predchádzate nadmernému množeniu mikroorganizmov a minimalizujete negatívne dopady na materiál stien vášho domova.
Vlhkosť sa do konštrukcií väčšinou dostáva z okolitého terénu. Príčiny môžu byť buď prírodného pôvodu (vysoká hladina podzemnej vody, stekanie zrážkovej vody po vodonosných vrstvách vo svahu, zmena aktívnych tokov vody v okolí v priebehu desaťročí atď.), alebo sú dôsledkom ľudskej činnosti (prasknutá kanalizácia, netesné vodovodné potrubie a pod.). Prienik zo zeme nastáva pri zvýšenej hladine podzemnej vody, ktorá ďalej prechádza cez murivo kapilárnym vzlínaním smerom nahor, v dôsledku narušenej, prípadne aj úplne chýbajúcej hydroizolačnej vrstvy. Prienik cez fasádu budovy prebieha penetráciou prirodzene pórovitého stavebného materiálu. Či už je príčinou nekvalitná omietka, nedostatočné odvádzanie dažďovej vody, únik vody z poškodeného potrubia, alebo zlé spádovanie okolitého terénu, jej identifikácia a odstránenie by mali byť prioritou.
Vlhkosť v murive | Pravda o tehle s V. Voštinárom | Epizóda 5
Diagnostika a príprava muriva pred sanáciou
Určenie príčiny, kvôli ktorej k vlhnutiu dochádza, je prvým kľúčovým krokom na ceste k rozhodnutiu, akú metódu nápravy zvolíte. Na odhad rozsahu a určenie presného bodu prieniku vody do steny je najlepšie prizvať odborníka. V rámci predbežnej skúšky musia byť odobraté vzorky muriva a omietky a preskúmané na obsah solí, percentuálnu vlhkosť a zdanlivú pórovitosť.
Pred sanáciou je nutné odstrániť omietky minimálne 50 cm nad horný okraj viditeľnej vlhkosti alebo poškodenia. Remeselník musí vyškriabať maltové škáry do hĺbky minimálne 2 cm, odstrániť všetky nepevné časti, v prípade potreby veľmi suché podklady vopred navlhčiť a málo pevný podklad spevniť. Hlboké škáry sa prehodia podkladovou omietkou a prípadne sa táto podkladná omietka použije na vyrovnanie povrchu. Nesúrodé murivo, napríklad dvojplášťové murivo s voľnou jadrovou výplňou alebo murivo s hlbokými škárami a väčšími dutinami, je nutné najskôr vopred upraviť nezmršťujúcou maltou.
Metódy sanácie vzlínajúcej vlhkosti
Najkomplikovanejšia situácia nesporne nastáva vtedy, keď voda do múrov preniká zospodu. Tu je nevyhnutné opraviť, alebo skôr nanovo vytvoriť celú izolačnú vrstvu. Metód, ako na to je viacero a spravidla vyžadujú aspoň minimálne zručnosti a skúsenosti.
Mechanické metódy
Najstaršou metódou je podrezanie muriva, pri ktorej sa v murive prereže škára, do ktorej sa umiestni hydroizolačný materiál. Zdá sa to jednoduché, ale v praxi ide o veľmi drastický a zásadný zásah. Treba rátať s odstránením omietok muriva v páse podrezania, s vyprataním priľahlých priestorov, s odstránením vegetácie okolo muriva, s nasadením ťažšej rezacej techniky (lanové píly, reťazové píly, rotačné stenové píly) a s chladením veľkým množstvom vody. Táto voda, spolu s prachom z rezania, vytvára vrstvu jemného blata, ktoré rovnomerne zanáša interiér i okolie stavby a pri rezaní vniká do muriva. Po podrezaní sa dovtedy vlhké murivo na dlhé mesiace celkom premočí. Z hľadiska statiky sa tejto metóde vyčíta, že do vytvorenej vodorovnej škáry v murive sa dostáva tuhý a kĺzavý hydroizolačný materiál, ako je antikorový plech alebo laminátová doska. Po tejto vrstve môže murivo skĺznuť a môže dôjsť k jeho popraskaniu a zníženiu nosnosti. V niektorých častiach stavby je podrezanie vylúčené, napríklad tam, kde prestupujú komíny, stúpačky, plyn a elektrické vedenia, a tu treba kombinovať podrezanie a injektáž.
Podrezávanie súvislej drážky v spodnej časti steny, do ktorej sa potom vkladá izolačný materiál, je väčšinou potrebné po celej dĺžke steny. Výrez treba taktiež realizovať kompletne naprieč celou hrúbkou steny. Na jeho vytvorenie je možné použiť viacero typov špeciálnych píl a izolačným materiálom býva PVC fólia, asfaltový pás, nehrdzavejúci plech, či sklolaminátová doska. Podobný problém hrozí pri vrážaní oceľových plechov priamo do zaplnenej škáry. Táto metóda sa používa najmä pri pravidelnom tehlovom murive murovanom na mäkkú vápennú maltu. Inou nevýhodou vrážania plechov sú otrasy pri vrážaní plechu pneumatickými kladivami, ktoré môžu narušiť murivo alebo jeho spojenie s omietkami.
Fyzikálne metódy
Treťou metódou je elektroosmóza. Rovnosmerné elektrické pole smeruje soli a vodu v murive k zemnej elektróde, okolo elektródy v murive murivo vysychá. Metódu však komplikujú akékoľvek elektricky vodivé inštalácie v murive, ktoré sa môžu prepojiť so sieťou a stať sa napríklad zemnou elektródou a sťahovať k sebe vlhkosť. Okolo bleskozvodov, stúpačiek a prívodov plynu sa tak môžu objaviť nepríjemné vlhkostné mapy. Preukázateľne účinné sú prístroje fungujúce na princípe aktívnej elektroosmózy, ktoré pomáhajú v objektoch, kde sa murivo nedá zaizolovať alebo obkopať z vonkajšej strany. Zariadenie musí byť stále napojené na prívod elektrickej energie, takže ho nemôžeme použiť na chatách a chalupách bez elektrickej prípojky.
Vlastnosti a historické použitie vodného skla pri injektáži muriva
V dávnej minulosti sa injektáž muriva robila veľmi drsnými spôsobmi: do muriva sa v odstupoch 30 cm navŕtavali otvory s priemerom 5 cm, ktoré sa po injektáži vodným sklom plnili cementovou suspenziou. Použitie vodného skla však spôsobovalo mnoho deštrukcií. Sodný lúh, ktorý obsahovalo, vytváral hygroskopickú sódu, ktorá omietky a murivo ničila opakovanou kryštalizáciou a rozpúšťaním. Vodné sklo sa už pri injektážach proti vzlínajúcej vlhkosti nepoužíva a moderné materiály sa aplikujú subtílnejšími vrtmi.
Je dôležité rozlišovať historické, nevhodné použitie vodného skla pre injektáž proti vlhkosti od jeho súčasných, vhodných aplikácií. Vodné sklo je vodný roztok kremičitanu sodného (36-38 % hm., kremičitá kyselina, sodná soľ) a je univerzálnym pomocníkom pri impregnácii dreva, hydroizolácii betónu, spevnení omietok a ochrane muriva pred vlhkosťou v iných kontextoch. Používa sa tiež ako riedidlo do žiaruvzdorných zmesí, ochranný náter proti plesni, taktiež pri opravách krbov a piecok. Napríklad, BALtech vodné sklo sa používa ako základné spojivo na namiešanie šamotovej lepiacej malty pre stavbu, vlepovanie šamotových prvkov a opravy kachlí, krbov a ostatných ohnísk. Na namiešanie šamotovej malty sa odporúča roztok 0,1 l vodného skla a 0,1 l vody na 1 kg šamotovej malty, ktorá sa po zaliatí a premiešaní nechá 3 minúty odležať pred použitím.
Moderné chemické injektážne metódy
Okrem podrezania býva najčastejším riešením infúzna clona či chemická injektáž. Spočíva v zneprístupnení kapilárne aktívnych pórov pre kvapalnú vodu, čo preruší vzlínanie. Medzi vlhký základ muriva a suché nadzemné murivo sa vháňa injektovaná látka, ktorá póry v murive zaplní, utesní alebo hydrofobizuje, čiže sa stanú vodoodpudivými (nenasiakavými). Aby takáto látka mohla byť do muriva vpravená, treba murivo v príslušnom rastri perforovať drobnými otvormi, cez ktoré sa látka vpraví dovnútra. Injektáž muriva proti kapilárnej vzlínajúcej vlhkosti je známa už viac ako 50 rokov.
Štandardné usporiadanie vychádzajúce zo smernice WTA 4-4-04 požaduje odstup medzi vrtmi 100 až 120 mm, ráta s vrtmi s priemerom 12 - 20 mm a plnením inertnými kvapalinami, ktoré nepoškodzujú murivo ani omietky. Podľa použitej látky a metódy injektáže sa murivo vŕta šikmo dolu alebo vodorovne v škáre. Pri beztlakovej injektáži proti kapilárne vzlínajúcej vlhkosti musí remeselník vyvŕtať otvory vo vzdialenosti 8 až 10 cm podľa druhu muriva. Priemer otvoru je min. 12 a max. 14 mm. Pri vŕtaní musia byť vrty skrátené o 3 až 4 cm. Po vyvŕtaní je potrebné vrty vyčistiť tlakovým vzduchom, vodou, alebo mechanicky štetkou a zbaviť ich vrstvy jemného vrtného prachu či kaše.
Typy injektáže
Injektáže sa v zásade delia na utesňujúce a hydrofobizujúce:
- Utesňujúce injektáže: Vyplnia póry, napríklad horúcim parafínom injektovaným do predohriateho muriva či vodou riedenými silikátmi.
- Hydrofobizujúce injektáže: Póry nechávajú voľné, len ich urobia nenasiakavými. Používajú sa napríklad silikónové mikroemulzie a krémy, resp. roztoky siloxanov. Tieto však nemožno použiť proti tlakovej vode.
Z hľadiska aplikácie delíme injektáže na beztlakové a tlakové:
- Tlakové injektáže: Vyžadujú pomerne drahú špeciálnu mechanizáciu a vykonávajú ich špecializované firmy. Do vrtov sa osadzujú zvláštne ventily, obturátory („pakry"), ktorými sa injektážnou pumpou pod tlakom vháňa do muriva injektážna kvapalina. Je nutné kontrolovať tlak i množstvo látky.
- Beztlakové injektáže: Pre samospádové beztlakové injektáže kvapalným prostriedkom, spravidla draselným silikátom, sa vŕtajú širšie otvory šikmo dolu. Cieľom je preťať uprostred muriva ložnú škáru a v nej vytvoriť bariéru neprepúšťajúcu vodu.
Inováciou beztlakovej injektáže sú injektážne krémy. Krém je, podobne ako kvapalná mikroemulzia, zmesou dvoch kvapalín. Po injektáži siloxany i voda vsiaknu do pórov a vrt ostane prázdny. Krém je natoľko viskózny, že nevyteká z vrtu a vrt možno viesť vodorovne, priamo v maltovej škáre, bez potreby prestupu murovacím materiálom. Na aplikáciu injektážneho krému potrebujeme vŕtačku, vrták príslušnej dĺžky s priemerom 12 - 20 mm a maliarsky postrekovač. Po vyvŕtaní otvorov v odstupoch 100 - 120 mm sa otvory vyčistia štetkou na fľaše, vypláchnutím hadičkou s vodou (treba nechať vyschnúť!) a pri suchom vrte prefúknutím vzduchu malým kompresorom. Do vrtu sa krém aplikuje pomocou postrekovača zbaveného koncovej trysky, prípadne prázdnej kartuše od tmelu. Podľa objemu vrtu je potrebné murivo plniť aj viackrát, pričom celkové množstvo musí zodpovedať nasiakavosti muriva. Vrty u obvodového muriva musia byť zatesnené zátkou z extrudovaného polystyrénu, ktorá zamedzuje vzniku tepelných mostov v zimnom období v mieste vrtov.
Výhody a obmedzenia injektážneho krému
Jediný prípad, keď sa neodporúča použiť injektážny krém, je zaťaženie tlakovou vodou. Realizácia hydrofobizujúcej injektáže v spodnej stavbe zaťaženej tlakovou vodou neprináša uspokojivé výsledky, pretože tlak pretlačí kvapôčky vody nezmáčavým prostredím. Ide o injektáže vnútorných suterénnych múrov či obvodových stien pod hladinou spodnej vody. V prípade tlakovej vody musí byť injektáž utesňujúca, teda musí póry zaplniť. Predtým nebolo možné používať injektážny krém (napr. Remmers Injektionscreme) v murive, ktoré má vlhkosťou nasýtených viac ako 60 % objemu pórov (cca 13 % hmotnosti pre tehlu či vápennú maltu).
Úspešne možno vodorovnú injektáž krémom vykonať i na murive, ktoré je z jednej strany opatrené obkladom (vnútorné obloženie, kamenný obklad sokla, zateplenie). Vrty sa urobia z druhej strany a ukončia sa pod obložením. Pri úplnej perforácii muriva (vrt prejde na druhú stranu) nie je pri kréme všetko stratené. Výhodou krému je jednoduchá aplikácia bez púmp, pakrov a kontroly spotreby, preto ju môže vykonávať aj bežná stavebná firma či skúsenejší domáci majster. Výrobky ako Remmers Injektionscreme a Remmers Kiesol C sú príkladmi hydrofóbnych silikónových mikroemulzií s krémovou konzistenciou, ktoré sú pripravené na plnenie priamo do dutín v murive, a majú mimoriadne dobrú penetračnú schopnosť vo všetkých typoch muriva, dokonca aj v nehomogénnom murive. Ukázali to testy, ktoré sa uskutočnili s injektážnou hmotou AquaStop Cream® v novembri 2013, kde vodorovnú hydroizoláciu vytvorenú v skúšobných stenách bolo možné po 10 rokoch hodnotiť ako neporušenú. To deklaruje účinnosť injektážneho krému na niekoľko desaťročí.
Vlhkosť v murive | Pravda o tehle s V. Voštinárom | Epizóda 5
Tabuľka: Porovnanie injektážnych metód
| Typ injektáže | Princíp | Príklady materiálov | Aplikácia | Obmedzenia / Výhody |
|---|---|---|---|---|
| Utesňujúca | Zaplní kapilárne póry a dutiny. | Horúci parafín, vodou riedené silikáty. | Tlaková / Beztlaková | Vyžaduje predhriatie muriva (parafín); vhodná pre tlakovú vodu. |
| Hydrofobizujúca | Urobí póry nenasiakavými, nechá ich voľné. | Silikónové mikroemulzie, krémy, roztoky siloxanov. | Tlaková / Beztlaková | Nemožno použiť proti tlakovej vode; jednoduchšia aplikácia (krémy). |
| Beztlaková | Samospádové plnenie vŕtov. | Draselný silikát, injektážne krémy. | Jednoduchšia, pre bežného majstra. | Vyžaduje čisté vrty, krém nevhodný pre tlakovú vodu; pomalšie. |
| Tlaková | Vháňanie látky pumpou pod tlakom. | Rôzne kvapaliny (mikroemulzie). | Špecializované firmy, drahá mechanizácia. | Vyžaduje skúsenosť obsluhy, kontrolu tlaku; rýchlejšie. |
Doplnkové a sekundárne opatrenia proti vlhkosti
Okrem samotných zásahov na bezprostredné odstránenie vlhkosti z konštrukcie môžeme situáciu vylepšiť aj opatreniami smerujúcimi k čo najrýchlejšiemu odvedeniu zrážkovej vody preč od pivničných priestorov. Asi najznámejším spôsobom je vytvorenie drenáže. Pri práci postupujeme tak, že dno výkopu z vonkajšej strany zaizolovaného muriva upravíme do tvaru písmena V, vystelieme nopovou (alebo hrubou plastovou) fóliou a na ňu uložíme drenážnu odtokovú rúru. Následne výkop zasypeme štrkom veľkých frakcií alebo makadamovým kamenivom. Stav drenážneho kameniva priebežne kontrolujeme a raz za niekoľko rokov preosejeme, aby sme ho zbavili naplavených nečistôt. Tak isto by sme mali pamätať aj na vytvorenie servisných otvorov k drenážnej rúre, aby sme mohli kontrolovať, či sa nezanáša a v prípade potreby ju prepláchnuť prúdom vody.
Odvetrávanie pivníc je veľmi účinným prostriedkom v boji proti vlhkosti. Jeho zmysel spočíva v privádzaní čo najväčšieho objemu suchého vzduchu k vlhkej konštrukcii a odvádzaní vzduchu nasiaknutého vodnými parami von z objektu. Ak pivnica doteraz nemala účinný vetrací systém, môžeme ho vyrobiť sami. Nemusíme hneď prerážať nové otvory do múrov, stačí aj otvoriť jestvujúce pivničné okná a zabezpečiť ich proti vniknutiu neželaných návštevníkov. Najlepší ťah v pivnici získame, keď ako nasávací otvor použijeme pivničné okno na náveternej strane domu a umožníme, aby vzduch vychádzal na jeho záveternej strane. V prípade, že sa rozhodneme vybudovať nové prieduchy, musíme mať na pamäti, že akékoľvek zásahy do nosných stien budovy musí odobriť statik.
Z vonkajšej strany môžeme podporiť uvoľňovanie vlhkosti do prostredia tým, že vykopeme okolo domu vzduchový kanál. Musíme si však dávať pozor, aby sme nešetrným zásahom nepoškodili statiku objektu, obzvlášť pri starších domoch s jednoduchými základmi. Rovnako bez konzultácie nikdy nehĺbime kanál pod úroveň základov, pretože v zimných mesiacoch hrozí ich premrznutie. S výkopovými prácami je ideálne začať koncom jari, aby mohla konštrukcia vysychať počas celého leta. Musíme však pamätať na riziko prívalových dažďov a vyriešiť odtekanie zrážkovej vody, ktorá sa dostane do výkopu. Pred príchodom daždivého jesenného počasia by sme mali vzduchový kanál zakryť, aby sa doň nedostávali nečistoty a v zime sneh, pričom dno výkopu zaizolujeme proti premŕzaniu nenasiakavou tepelnou izoláciou, napríklad polystyrénom. Pri zakrývaní vzduchového kanála pamätáme aj na estetické hľadisko a materiál (kamenné či betónové platne, dosky z trvanlivého dreva a pod.) volíme tak, aby nepôsobil rušivo voči stavbe, a nesmieme zabudnúť ani na prieduchy, ktoré zabezpečia cirkuláciu vzduchu.
Odovzdávanie vodných pár z konštrukcií do vonkajšieho prostredia umožňujú aj tzv. nopové plastové fólie. Spoznáme ich podľa charakteristických výstupkov, ktoré zabezpečia, že po priložení na stenu ostane medzi fóliou a stenou úzka vzduchová medzera. Aplikáciu nopovej fólie by sme však mali brať len ako doplnkové opatrenie k systému vetrania z vnútornej strany, prípadne sa často zvykne kombinovať s drenážnym systémom. Tomuto negatívnemu javu zabránime tým, že na fóliu osadíme ukončovaciu lištu, ktorá jednak chráni vzduchovú medzeru pred nečistotami a zatekaním vody, jednak bráni deformáciám nopovej fólie.
Zaujímavým doplnkovým opatrením, ktoré pomôže znížiť hladinu spodnej vody v okolí stavby, je vyčistenie starej (alebo vykopanie novej) studne. Okolo studne sa vytvorí tzv. depresný kužeľ, ktorý „stiahne“ hladinu spodnej vody aj o 10 či 20 centimetrov, čo môže vlhnúcej konštrukcii výrazne pomôcť. Aby konštrukcie mohli čo najviac dýchať, budujeme okolo domu len paropriepustné povrchové úpravy. Namiesto betónových a asfaltových chodníkov a plôch teda radšej volíme exteriérovú dlažbu, ktorú kladieme do štrku alebo piesku. Aj takéto detaily pomáhajú uvoľňovať nežiaducu vlhkosť z pivníc.
Sanácia po odstránení vlhkosti - Soľné výkvety a omietky
Keď teda niektorou z vyššie spomínaných metód prerušíme šírenie vlhkosti v konštrukcii, musíme sa zaoberať aj otázkou, ako dostať soli von z muriva. Tým je jasné, že každé utesnenie a oprava si vyžaduje ďalšie „sprievodné“ sanačné práce. Najprv odstránime starú poškodenú povrchovú úpravu a na holé steny nanesieme dočasnú, tzv. hladnú alebo obetovanú omietku, čo môže byť akákoľvek lacná, napr. vápenná omietka. Tá slúži na zachytávanie solí, ktoré sa týmto procesom postupne dostávajú von z vlhkých konštrukcií. Po dlhšom čase môžeme vlhké murivo omietnuť napríklad sanačnými omietkami.
Sanačné omietky sú prvou voľbou pri ošetrovaní obnaženého muriva a predstavujú celý systém jednotlivých omietkových vrstiev, ktoré zachytávajú zvyšky solí, chránia konštrukciu zvonka pred nepriazňou počasia, zvnútra dovoľujú zobytnenie priestorov a pritom umožňujú murivu dýchať a odparovať vlhkosť. Životnosť sanačných omietok je podmienená množstvom soli v murive, ktorá postupne upcháva póry. Ak ich teda väčšinu zachytí obetovaná omietka, môžu sanačné omietky plniť svoju funkciu celé desaťročia. Pri svojpomocnej aplikácii týchto systémov musíme veľmi presne dodržiavať technologické postupy stanovené výrobcom, inak sa môže stať, že sanačné omietky nebudú správne fungovať. Rovnako by sme sa mali vyhnúť lacným a nekvalitným prípravkom a kupovať len certifikované systémy od výrobcov, ktorí deklarujú zloženie omietkových zmesí podľa noriem WTA.
Systematický prístup k sanácii
Nie je ľahké určiť presný zdroj vlhkosti v objekte, ani účinný spôsob na jej odstránenie. Môžeme len vyhodnocovať rozličné faktory, ktoré na konštrukciu pôsobia, a na ich základe sa rozhodnúť pre konkrétne opatrenia. Asi najrozumnejšou je metóda postupných krokov. Začneme jednoduchšími zásahmi a po každom z nich istý čas počkáme, aby sme videli, nakoľko je účinný. Ak je vlhkosti stále priveľa, pristúpime k ďalšiemu opatreniu. Keď teda nestačí otvoriť pôvodné prieduchy, môžeme vyrobiť nové vetracie otvory. Následne môžeme odkopať konštrukciu z vonkajšej strany, aplikovať nopovú fóliu, vytvoriť drenáž. Takto postupne realizujeme jednotlivé zásahy a neúčinné metódy vymieňame za účinnejšie, až kým vlhkosť neklesne na akceptovateľnú úroveň. Napokon aplikujeme sanačné omietky a pivnica je pripravená na užívanie.
Realizácia postupných krokov je výhodná v tom, že pri nej môžeme ľahko opravovať prípadné omyly v predpokladoch, z ktorých sme vychádzali. Je dôležité si uvedomiť, že podrezávanie, injektáž aj inštaláciu zariadenia na aktívnu elektroosmózu vykonávajú špecializované firmy, ktoré sú na to patrične vybavené, takže by sme im túto prácu mali radšej prenechať.