Schodisko života: Ako si naši predkovia predstavovali vek a plynutie času

Skúmaniu histórie sa venujeme často, veď obraz súčasnej krajiny vychádza z jej využívania v minulosti. Bez poznania dejín a spôsobu života našich predkov by bol náš vzťah ku krajine, v ktorej žijeme, veľmi oklieštený. Ako si však naši predkovia predstavovali plynutie času a vek? Pohľad na túto tému odhaľuje nielen prekvapivé fakty o dĺžke života, ale aj bohatstvo zvykov a tradícií, ktoré sprevádzali človeka od narodenia až po smrť, formujúc tak pomyselné schodisko života.

Mýty a realita dlhovekosti našich predkov

Naše predstavy o tom, akého veku sa ľudia v minulosti dožívali sú mylné. Veda dlho nepoznala spôsob ako ostatky starších osôb identifikovať. Väčšina ľudí predpokladá, že v minulosti, ešte pred príchodom modernej medicíny, sa len málo ľudí dožilo štyridsiatky.

Táto predstava je však úplne nesprávna. Lenže prečo v prvom rade taký mýtus vznikol? Časť viny nesú na pleciach výskumníci. Starší ľudia sú počas archeologických výskumov prehliadaní, pretože veda nepozná spoľahlivý spôsob, ako tieto ostatky identifikovať. Určiť vek detskej kostry je oveľa jednoduchšie. V týchto prípadoch sa vedci zameriavajú na vývoj trvalých zubov alebo kostí. Všetky vývojové štádia dieťaťa majú vek, v ktorom sa odohrávajú. Väčšina vedcov kategorizuje kostry ako 40+ alebo v niektorých prípadoch aj 45+. V praxi to znamená, že nerobia rozdiely medzi zdravým štyridsiatnikom a slabým deväťdesiatročným starcom. Hoci sa to môže zdať ako chyba, v kontexte výskumov tieto rozdiely nemajú žiadny význam.

Počas svojej práce však vedci vyvinuli metódu, pomocou ktorej dokázali na základe opotrebovania chrupu určiť v akom veku umrel človek, ktorého kostru skúmali. Pomocou tejto metódy preskúmali kostry ľudí, ktorí boli pochovaní na anglosaskom cintoríne medzi rokmi 475 až 625.

V probléme dĺžky života v minulosti zohrávajú úlohu aj nepresné štatistiky alebo skôr nepresne pochopené štatistiky. Súvisí to hlavne s tým, ako sa ráta stredná dĺžka života. V stredovekom Anglicku bola stredná dĺžka života 31 rokov. Stredná dĺžka života pre 25-ročného farmára bola 25,7-rokov. Neznamená to ale, že farmár v daný rok umrel, ale že mal pred sebou ešte 25 rokov života, teda dožil by sa do 50-ky. Nemožno sa hádať s tým, že pokroky v medicíne, lepšia hygiena a očkovania nám pomáhajú žiť dlhšie. Ak ale veríme tomu, že v stredoveku sa život v tridsiatke končil, potom nás možno prekvapí, že ľudia sa bežne dožívali 60, 70, ale aj 80 rokov. Samozrejme ale, bolo ich o výrazne menej ako je tomu dnes.

Odráža sa vek aj v pohrebných zvykoch?

Okrem samotného dožitia sa vysokého veku je zaujímavé sledovať aj to, ako sa s vekom menilo vnímanie jedinca po smrti a aké boli pohrebné zvyky. Počas výskumu si vedci všimli, že existujú rozdiely v tom, ako Anglosasovia pochovávali staršie ženy a mužov.

• Ak žena umrela mladá, dostalo sa jej významnejšieho pohrebu, ako v staršom veku. Čo sa týka žien, tie pochovávali so šperkami, brošňami, sponami či inými ozdobami. Tým mali zdôrazniť ich krásu.
• Muži vyššieho postavenia mali honosnejšie pohreby a vo väčšine prípadov ich pochovali so zbraňami, napríklad oštepom alebo štítom.

Život našich najstarších predkov a ich boj o prežitie

Cesta životom našich predkov sa začala pred miliónmi rokov. Naši predkovia sa v minulosti začali rozširovať po celej planéte. Kráčali vzpriamene a používali jednoduché kamenné nástroje. Nedávne štúdie a objavy nám prinášajú stále nové poznatky o ich živote a prežití.

Etiópsky antropológ Yohannes Haile-Selassie, ktorý pracuje v clevelandskom historickom múzeu spolu s kolegami z pennsylvánskej univerzity zhmotnili tvár jedného z našich najstarších predkov, takzvaného australopiteka - Australopithecusa anamensis. Jeho takmer kompletnú lebku našli v Etiópii v roku 2016 a takmer tri roky ju skúmali. Antrpológovia potvrdili, že človek, ktorému lebka patrila, žil pred 3,8 miliónmi rokov, čo nedávno uverejnili aj v časopise Nature. Žil súčasne s australopitekmi iného druhu - afarskými, ku ktorým patrila aj povestná Lucy. Jej pozostatky boli tiež objavené v Etiópii v roku 1974.

Podľa najnovšej štúdie, publikovanej v časopise Science, v období paleolitu zaniklo 98 percent populácie a zostalo len 1 200 jedincov. Populačný pád odborníci spájajú s chýbajúcimi fosíliami. V období paleolitu dochádzalo k mnohým zmenám. Niektoré zvieratá nahradili iné, ktoré sa prehnali svetom z východu na západ, a klimatické zmeny spôsobili našim predkom veľké problémy. Vymieranie si autori článku vysvetľujú významnými klimatickými zmenami, ktoré predĺžili obdobie spôsobujúce neúrodnosť pôdy a nedostatok zveri na rozsiahlom území planéty. Obnova populácie zase súvisí s využitím ohňa na varenie, ktorého dôkazy sa našli v Izraeli z obdobia už pred 790 000 rokov.

S malým počtom jedincov sa rozmohlo príbuzenské kríženie a následky tejto straty diverzity môžeme podľa výskumníkov vidieť aj dnes. Nová štúdia vyvolala u viacerých odborníkov skepticizmus. Antonio Rosas, riaditeľ paleoantropologickej skupiny v Španielskom národnom múzeu prírodných vied v Madride, uznáva, že príbeh, ktorý vyplynul zo zverejnenej štúdie, je pekný a zapadá do niektorých súvislostí, ale domnieva sa, že to nemusí byť úplne tak.

Ročný cyklus života: Tradície a zvyky od jari do zimy

Vnímanie času a jednotlivých etáp života našimi predkami sa výrazne prelínalo s ročnými cyklami prírody a poľnohospodárstva. Veľkonočný týždeň, príchod leta, dokonca i zber úrody - naši predkovia si vždy vedeli nájsť príležitosť na slávnosti naprieč celým rokom. Mnohé z týchto tradícií sa zachovali až dodnes, niektoré v nezmenenej podobe, iné prispôsobené modernej dobe. No v histórii môžeme nájsť i sviatočné dni či zvyky, ktorých oslavovanie sa časom vytratilo a dnes si ich pamätáme len z rozprávania našich starých či prastarých rodičov.

Jar: Znovuzrodenie a očista

Jar odjakživa symbolizovala znovuzrodenie, prebúdzanie či rodenie sa niečoho nového ako v prírode, tak i v domovoch ľudí. Obyčaje tohto ročného obdobia sa preto spájali s novými začiatkami.

• Vynášanie Moreny: Koniec jednej kapitoly a otvorenie druhej predstavovalo v slovanskej mytológii upálenie Moreny, bohyne zimy a smrti. Tým, že dedinčania Morenu spálili a utopili v potoku, zahnali zimu spolu so zlými silami. Na severnom Slovensku sa zvykla namiesto Moreny používať i slamená figúra takzvaného dedka či džatka.
• Pôst: Významnou tradíciou bol aj pôst, ktorý sa voľakedy začínal hneď po skončení fašiangov na Popolcovú stredu. Trval celých štyridsať dní a zakazoval jesť čokoľvek, čo pochádzalo z teplokrvných zvierat, čiže mäso, živočíšny tuk, mlieko, syr i vajcia. Nerobili sa žiadne zábavy, svadby či podobné aktivity. Verilo sa, že dodržanie týchto nepísaných pravidiel zabezpečí človeku lepšiu budúcnosť a prosperitu. Naši predkovia vnímali pôst veľmi prísne, a preto sa počas neho zvykol používať dokonca iný riad na varenie a jedenie ako v bežné dni. Namiesto kovu sa varilo v hlinených hrncoch a kovové príbory boli nahradené drevenými.
• Veľká noc: Medzi najvýznamnejšie oslavy, ktoré prešli skúškou času, patria bezpochyby Veľká noc, vynášanie Moreny a stavanie mája. Veľkej noci pripisovali predkovia zázračnú silu, s čím súviseli rôzne ochrannomagické a očistné rituály. Počas Kvetnej nedele, kedysi nazývanej aj Nedeľa paliem, sa ľudia v skorých ranných hodinách umývali v studenej vode a verili, že im to prinesie zdravie a odoženie všetky choroby. Na Zelený štvrtok mali byť domácnosti upratané a podávať sa malo aspoň jedno jedlo zelenej farby (prevládali pokrmy zo žihľavy a špenátu). Veľký piatok bol dňom odpočinku, pokoja a duchovného rozvoja. Ľudia sa počas neho postili, zmývali zo seba nečistotu a navštevovali hroby svojich blízkych. Na Bielu sobotu pripravovali gazdiné rôzne sviatočné a symbolické pokrmy, spolu s dcérami upratovali príbytky, varili vajíčka a následne ich zdobili. Mládenci sa zase pripravovali na šibačku - plietli korbáče z prútov vŕby. Nasledoval Boží hod, deň osláv víťazstva života nad smrťou, Veľkonočná nedeľa, počas ktorej sa svätilo jedlo, z ktorého sa mali všetci dosýta najesť. Na ďalší deň, na Veľkonočný pondelok, si chlapci vzali korbáč a vydali sa šibať a oblievať studenou vodou mladé dievčatá.
• Jarné sviatky: S príchodom kresťanstva pribudli i jednodňové jarné sviatky, akými sú napríklad svätý Juraj (24. apríl), svätý Marek (25. apríl), svätý Florián (4. máj, deň hasičov) či svätá Žofia (15. máj). Predkovia verili, že počas dňa svätého Juraja sa brána medzi naším a oným svetom otvorí a temné sily vyjdú na povrch. Preto sa tento deň nazýval i stridžím dňom. Rovnako bol tento sviatok aj niečím ako „ľudovým 1. aprílom“ - humor, bujarosť a šibalské kúsky sa na Juraja tolerovali a prekvitali v celých regiónoch viac ako zvyčajne.
• Turíce (Letnice): Medzi dôležité tradície našich predkov patrili aj Turíce, niekedy známe i ako Letnice, počas ktorých sa pohanské elementy spojili s tými kresťanskými. Konali sa na rozmedzí jari a leta, boli oslavou vody, zelene a dobytka - počas nich sa čistili studne a dobytok s ošípanými sa vyháňali na pašu. Chorí si často umývali rany vodou zo studne, ktorá ich mala vyliečiť.

Leto: Zrelosť a sila života

Kde jar predstavovala prebúdzanie, tam leto symbolizovalo zrelosť a silu života. Prišiel čas žatvy a dožiniek. Hlavným dejiskom tohto ročného obdobia boli lúky a polia.

• Kosba a žatva: Počas kosby, inak známej aj ako prvá žatva, sa kosili lúky smerom od dediny ďalej. Muži vykonávajúci túto prácu sa nazývali kosci a v prvý deň kosby sa zakaždým uskutočňovalo prijímanie nových koscov. Mladí chlapci si sami nakovali a nabrúsili kosy a pokosili kúsok lúky, aby ukázali, či sú na danú prácu zrelí. Ak uspeli, stali sa z nich bežní kosci. Ženy a dievčatá sa zase nazývali hrabáčky. Po zábavách prichádzalo jedno z najťažších období - čas žatvy, známy aj ako čas nového chleba. Obilie dozrelo a celé rodiny sa pobrali na polia s kosami a kosákmi v rukách. Prvý zákos musel byť vždy robený gazdom. Po skončení žatvy plietli ženy z klasov obilia takzvaný žatevný veniec. Ten bol neskôr odovzdaný gazdovi ako symbol ukončenia žatvy. Ako pochvalu za dobre odvedenú robotu pripravil gazda spolu s gazdinou celej dedine veľkolepú hostinu.
• Letný slnovrat: Vyvrcholenie letného obdobia, jeho slávnostné zakončenie, predstavoval deň letného slnovratu, ktorý sa po príchode kresťanstva začal nazývať aj svätojánska noc. Platilo, že letom sa ukončuje čas zábav, a preto sa na Jána využíval posledný letný deň ako deň odpočinku od roboty. Nesadilo sa, neokopávalo ani sa nijak inak nenarúšala zem. Najtypickejšími spôsobmi slávenia letného slnovratu bolo pálenie vatier na kopcoch, preskakovanie ohňa, spievanie a tancovanie pri pahrebách.

Jeseň: Zber úrody a spomienka na zosnulých

Jesenná sezóna sa niesla v duchu zberu úrody - zemiakov, kapusty, cvikly, repy a ovocia. Vinohrady sa stali najrušnejším miestom a oberanie hrozna najčastejšou aktivitou.

• Vinobranie: Okolie Krupiny oslavovalo začiatok oberačky veľmi špecifickým spôsobom - výstrelom z mažiara, malého dela. V Honte sa zase ľudia na krátke obdobie presťahovali do malých chyžiek blízko vinohradov, aby mohli ráno začať čo najskôr pracovať. Tak ako ukončenie jarných a letných aktivít, aj koniec jesennej roboty bol spestrený pekným zvykom. Staršie ženy vyrobili z najkrajších strapcov hrozna korunu, ktorá sa priniesla do domu hospodára. Gazda opäť odmenil dobre odvedenú prácu svojej dediny poďakovaním a hostinou. Tá zvykla trvať i do skorého rána. Hostiny boli medzi našimi predkami všeobecne veľmi obľúbené. Robievali sa ako na sviatky, tak aj pred začatím a po ukončení práce. Na hody sa jednoducho vždy našiel čas. Napríklad na Demetera (26. október) zvykli bývať pastierske alebo valaské hody.
• Páračky a priadky: Koniec jesene bol typickým časom zabíjačiek, ale aj trhov a jarmokov. K tradičným zvykom patrili aj páračky a priadky. Dievčatá a ženy párali perie do perín a z ľanových a konopných vláken priadli nite. Dievča, ktoré sa zúčastnilo na týchto spoločných ručných prácach, sa pokladalo za dospelé a súce na vydaj.
• Pamiatka zosnulých: K jesennému obdobiu, na prelome októbra a novembra, neodmysliteľne patrili i spomienky na milovaných zosnulých. V predvečer Všechsvätých ľudia navštevovali cintoríny, ktoré boli považované za pietne miesta. Hroby vyzdobili čečinou či po domácky vyrobenými ozdobami a zapálili sviečku, ktorej svetlo malo chrániť mŕtveho, ale i jeho živých príbuzných pred zlými silami.
• Sviatok svätého Martina a stridžie dni: Na svätého Martina plače husia rodina, hovorilo sa. Sviatok svätého Martina bol totiž spájaný s dobre prekŕmenou a upečenou kačicou či husou. Koniec jesene sa niesol v znamení stridžích dní. Prvý z nich bol 25. novembra, teda v deň svätej Kataríny. Práve ten bol posledným dňom možných osláv a zábav, po ňom nasledoval advent, počas ktorého sa ľudia postili. Keďže išlo o prvý stridží deň, ženy neboli ako hostky v domácnostiach vítané. O to viac boli vítaní muži, ktorých prítomnosť mala z príbytkov vyháňať zlé sily. Zakázané boli všetky pracovné nástroje, ktoré mali kolesá - nemohlo sa mlieť v mlynoch ani priasť na kolovrátkoch. Vychádzalo to z legendy o svätej Kataríne, ktorá bola mučená na kolese. Medzi stridžie dni patril aj 30. november, deň Ondreja.

Zima: Čas ticha, očakávania a radosti

Zima bola v minulosti ťažkým obdobím. Práca vonku na poliach a lúkach nepripadala do úvahy a s chladom a tmou začínali ľudia veriť v škodlivé sily a zlých démonov.

• Zimný slnovrat a advent: Zimný slnovrat predstavoval obdobie prechodného času, keď si boli zlo s dobrom rovné, a preto sa ľudia počas týchto dní uchyľovali k rôznym ochranným rituálom. Tie zahŕňali napríklad aj magické vždyzelené rastliny - cezmínu, brečtan či imelo. Sú symbolmi prosperity a ľudia verili, že niečo zo svojej životodarnej sily dokážu preniesť aj na nich. Pre prelom jesene a zimy bolo typické obdobie adventu, plné očakávania, ticha a striedmosti vo všetkých oblastiach života. Ľudia sa postili, ukončovali práce okolo domu a obriaďovanie hospodárstva, upratovali si príbytky a zdobili ich.
• Zimné zvyky: Na Barboru, teda 4. decembra, sa niektoré dievčatá a ženy obliekali do bielych šiat a prekrývali si tvár šatkou, aby ich nebolo poznať, čím sa zmenili na barborky. Metlou, husacím krídlom či varechou potom bili mládencov, ak ich pristihli pri pozeraní sa na iné ženy. Oslavy svätého Mikuláša 6. decembra sa vo svojej takmer pôvodnej podobe zachovali až dodnes. Tradičný niekoľkočlenný sprievod sa stáročiami zredukoval na trojčlennú skupinku - čerta vo vyvrátenom kožuchu, anjela v bielom a Mikuláša v pastierskom kožuchu s mitrou na hlave a s biskupskou berlou. Počas celého adventu prebiehali prípravy na vianočné sviatky. Tie sa začínali pečením medovníčkov, ktorými sa v minulosti zdobil aj vianočný stromček. Na deň svätej Lucie (13. december) mali obrovskú moc bosorky a dievčatá mohli zistiť, kto bude ich nastávajúci. Na 13 papierikov si napísali mená 12 chlapcov a každý večer až do Vianoc jeden hodili do ohňa. Na Štedrý deň otvorili posledný papierik, na ktorom stálo meno ich budúceho manžela.
• Vianoce a Nový rok: Štedrý večer, zvaný aj Kračún či Dohviezdny večer, bol spojením osláv zimného slnovratu a náboženských sviatkov. Pozostával najmä z obrovskej hostiny, ktorou si rodiny zabezpečovali prosperitu a šťastie do budúceho roka. Ale pretože stále trval advent, večera musela dodržiavať pôstne pravidlá. Začínala sa až po vyjdení prvej hviezdy. Samotné poradie a počet jedál mali počas Štedrej večere svoj význam a vzťahovali sa na magické čísla. V minulosti pozostávala večera väčšinou zo siedmich až deviatich chodov, pričom z každého jedla sa zvyklo jesť iba po troch hltoch. Zvyk hádzania orechov či hrachu do kútov izieb, ktorý sa zachoval dodnes, má korene hlboko v našej histórii. Ľudia verili, že počas Štedrého večera bolo nebo otvorené a mŕtvi prichádzali na zem medzi svojich pozostalých. Silvestra slávili naši predkovia naplno, tak ako to robíme aj my dnes. Jedným zo zvykov hlavne západného Slovenska bolo kurinovanie a babenovanie, pri ktorom sa mladí chlapci prezliekli za ženu s dieťaťom či dievča, teda za kuriny a babiny. Takto prezlečení potom chodili vinšovať po domoch. Rovnako bolo vinšovanie typické i pre deň Troch kráľov, teda pre 6. január. Oslavy príchodu Troch kráľov boli zároveň začiatkom veselého a slávnostného obdobia počas zimy - fašiangov. Predkovia počas nich hodovali, veselili sa, jedli a pili do sýtosti, konali sa zábavy, svadby, oslavy i zabíjačky.

Každodenný život Slovanov na našom území

Viac, ako písomné pamiatky, hovorí o prvopočiatkoch slovanskej minulosti na našom území archeologický výskum. Bruchaté hrnčeky, hrnce, misky tvarované v ruke, bez dekóru, alebo ozdobené rovnými linkami či vlnovkami, nemaľované a neglazované, dokladujú osídlenie Slovanov v Karpatskom oblúku už v 5. storočí n. l. O spôsobe života našich predkov veľavravne hovoria nálezy roľníckeho náradia zo 6. až 9. storočia.

Do Karpatskej kotliny Slovania prichádzali zo zakarpatských stepí. Našli pomerne vyľudnenú krajinu, ktorú pred časom opustili germánske kmene a usídľovali sa pozdĺž potokov a riek, lebo tam nachádzali úrodnú, ľahko spracovateľnú pôdu. Osídlili Východoslovenskú nížinu, sprašovú Trnavskú tabuľu, Ponitrie, Považie a Pohronie. Žili v rodových občinách v malých roztratených osadách s niekoľkými domcami.

Polia sprvu obrábali dreveným radlom, pretože pluh ešte nepoznali. Asi od 8. storočia radlo vylepšili železnou radlicou a ťažný dobytok zapriahali do pluhu alebo jarma. Statok neustajňovali, po celé vegetačné obdobie sa pásol na pastvinách, iba v zime ho zahnali na chránené miesta, takže nemali hnoj a teda polia ani nehnojili. Obrábali ich dovtedy, pokým dávali akú-takú úrodu. Keď zožali viac buriny ako obilia, nechali role úhorom a presťahovali sa o kus ďalej. Vrátili sa po dvadsiatich až tridsiatich rokoch, keď pôda nadobudla starú silu. Ak však na nej začali siať už o päť či desať rokov, dávala slabšie výnosy, aj to iba dva až tri roky.

Podľa byzantských autorov Slovania poznali mnoho druhov plodín. Nájdené zuhoľnatené zrnká dokladajú, že vysievali proso, niekoľko druhov pšenice, jačmeň, raž, o niečo neskôr aj ovos, zo strukovín hrach, šošovicu a bôb. Odjakživa bola základom výživy našich predkov obilná strava. Dopestovali také množstvá obilia, že s prebytkami mohli aj obchodovať a ich plné obilnice bývali aj cieľom vojnových prepadov. Archeológovia objavili mnoho 1 - 1,5 m hlbokých okrúhlych obilných jám.

Žatva bola vždy namáhavou prácou. V ranom stredoveku o to ťažšia, že roľníci kosu ešte nepoznali, obilie žali menšími železnými plochými kosákmi. Časť obilia zberali v nedozretom stave a pražili ho na tzv. pražmo, ktoré drvili na prípravu kaše alebo ho aj skladovali. Význam praslovanského zvyku uctiť si hostí chlebom a soľou pochopíme, ak si uvedomíme, koľko námahy roľnícka rodina vynaložila na vahan múky, aby z nej upiekla chlieb. Len zomlieť jeden kilogram obilia na jemnú chlebovú múku trvalo asi 3/4 hodiny.

Spoznajte život predkov na vlastnej koži: Historické lokality na Slovensku

Dejiny územia, na ktorom sa v súčasnosti nachádza Slovensko, nemusíte spoznávať len prostredníctvom kníh a výstav v múzeách. Vyberte sa na miesta pod holým nebom, kde môžete na vlastnej koži zažiť, ako tu ľudia žili pred stovkami rokov. Prečítajte si, kde nájdete zrekonštruované a sprístupnené sídla Slovanov, Keltov, Rimanov či pravekých ľudí.

tags: #schodisko #zivota #ako #si #vek #predstavovali