Obec Píla si pripomína 550. výročie prvej písomnej zmienky z roku 1456, kde sa spomína ako osada v chotári Tisovca, pod názvom Fyryz. Etymologicky názov Píla podľa Borovszkého (1911) vychádza z vodných píl, ktoré tu boli, odvodené teda z výrobne píly. Maďarské slovo píla - fürész - sa vyskytuje už v rokoch prvej zmienky. Popri maďarskom názve (Furesz) sa názov obce postupne menil (1808 - Pila, 1928 - Píla, 1948 - Rimavská Píla). Názvy obci sa menili Fyryz, Fyréz, už v 16. storočí sa objavuje názov Pilaffiriz a koncom 17. storočia v kanonických vizitáciach nachádzame aj pod názvom Píla, maďarsky Fürész. Vojenské mapovanie za Jozefa II. v rokoch 1782-85 zaznamenáva obec pod slovenským názvom Píla, zatiaľ čo v roku 1736 bola na mape Samuela Mikovíniho zakreslená ako Fürész.
Počiatky a etymológia názvu
Prvá zmienka o obci je z roku 1456, kde sa spomína ako osada v chotári Tisovca v podobe Fyryz/Fryz ako súčasť Divínskeho panstva. Už vtedy tu bola píla (gáter), čo dalo základ pre pomenovanie obce. V roku 1502 mala obec názov Fyreez a v roku 1545 ako Pilafyriz. Od roku 1808 sa znovu používa slovenský názov obce Píla, maďarsky Fürész.
Vývoj názvu obce Rimavská Píla
| Rok/Obdobie | Názov obce | Poznámka |
|---|---|---|
| 1456 | Fyryz/Fryz | Prvá písomná zmienka |
| 1502 | Fyreez | |
| 1545 | Pilafyriz | |
| 16. storočie | Pilaffiriz | |
| Koniec 17. storočia | Píla, Fürész | Maďarský názov |
| 1736 | Fürész | Na mape Samuela Mikovíniho |
| 1782-85 | Píla | Slovenský názov (vojenské mapovanie) |
| 1808 | Pila (Fürész) | Slovenský názov, maďarská podoba |
| 1928 | Píla | |
| 1948 | Rimavská Píla | Súčasný názov |
Demografický a hospodársky vývoj
Údaje z roku 1569 hovoria o príslušnosti osady k Banskobystrickej (banskej) komore v súvislosti s uhliarstvom. Archívne dokumenty (v ŠÚBA Banská Štiavnica) dokladajú pálenie drevného uhlia v okolí Tisovca. Z roku 1882 je zmienka o 72 domoch a 739 obyvateľoch. Tí pracujú predovšetkým v lesoch, na píle, no venujú sa tiež výrobe šindľov a najmä furmankám. V roku 1553 obec Fürész (Píla) mala 8 port.
Turecká okupácia a rekolonizácia
Je zaujímavé, že v tureckom súpise sečianského sandžáku obec nie je evidovaná, bola asi spustošená Turkami. Od 28. júla 1575 do 26. februára 1593 okupovali hrad Divín a okolie osmanskí Turci. Okolie patrilo do Fiľakovského sandžáku, okres (náhija) Divín. Po oslobodení od Turkov po roku 1593 začalo tu aj kopaničiarske osídlenie - fáza dosídľovania územia. Nadviazala na kolonizáciu na valašskom práve, ktoré malo hospodárske využitie, čím zodpovedalo aj roztrúsené osídlenie (Lazy-Kopanice). Medzi najstaršie rodové mená na tomto území patrili: Mráz, Gregor, Krakó, Bališka, Hinč a iní.
Hospodárstvo a živobytie
V severnej časti chotára sa v 19. storočí v lokalite Hámrik nachádzal hámor (jeho vodný náhon je dodnes v teréne čitateľný). Činnosť hámra bola logická predovšetkým v súvislosti s rozvojom železiarstva v Tisovci. V obci je tiež sčasti zachovaný mlynský náhon a prestavaná budova pôvodného mlyna, najskôr vodného, neskôr elektrického. Obyvatelia tejto obce svoje živobytie zaisťujú vyhotovovaním dreveného riadu, drevených nástrojov, nakoľko chotár je drsný.
V súpise priemyslu z čias Márie Terézie je zaevidovaná v lokalite Píla výstavba sklárskej huty pre divínske panstvo. Podľa niektorých autorov išlo o hutu v Bzovej. Ďalší uvádzajú, že v tejto oblasti boli v prvej polovici 18. storočia už dve sklárske huty vedľa Divína a v Bzovej. Divínska skláreň vznikla už v prvej polovici 18. storočia a pracovalo v nej asi 50 sklárov. Na začiatku 19. storočia sklárne vyrábali biele duté a ryté sklo a sklené tabule. Urbárska regulácia Márie Terézie mala zjednotiť povinnosti poddaných v celom štáte podľa jednotnej normy. Spísali tu 13 gazdovstiev. Pod divínske panstvo patrili 4 želiari, pod modrokamenské 5 sedliaci, 3 želiari. V roku 1828 obec Píla mala 24 domov a 142 obyvateľov, ktorí sa zaoberali málo výnosným poľnohospodárstvom a chovom dobytka.
Povodne a ich vplyv
V tomto období postihla Pílu prvá známa povodeň. Ďalšia veľká povodeň je spomínaná aj Mocsárim v roku 1826. Svedčí o tom i súpis z roku 1715, keď v Píle spísali len 4 slovenské domácnosti, ktoré mali poddanskú ornú pôdu. Obyvatelia začiatkom minulého storočia trpeli povodňami, ďalej to už nemohli zniesť, preto sa rozptýlili do okolitých obcí. Potok častými záplavami spôsobil v obci veľké škody, preto obyvatelia obce znovu vystavali domy vyššie a od seba vzdialenejšie.
Duchovný život a pamiatky
V počiatkoch obce sa život sústreďuje na dnešnom dolnom konci pozdĺž rieky. Rimava v tom čase tiekla pod svahmi výbežkov Tŕstia (v priestoroch za dnešným kostolom a popod cintorín). Okrem spomínanej píly stál v tých miestach prvý drevený kostol, no v roku 1777 bol na mieste dnešného chrámu dostavaný murovaný kostol so štvorcovou vežou ukončenou drevenou ochodzou a cibuľovitou strechou. Jej baroková podoba podčiarkovala interiér kostola s dreveným barokovým oltárom. Tento kostol bol zbúraný v roku 1947 a nahradený dnešným chrámom halového typu. Okolo roku 1755 bola postavená aj zvonica (spočiatku drevená). V obci je tiež sčasti zachovaný mlynský náhon a prestavaná budova pôvodného mlyna.
Významné osobnosti
Matej Hrebenda (* 10. marec 1796, Rimavská Píla † 16. apríl 1880, Hačava) bol významný národný buditeľ, zberateľ kníh a ľudový spisovateľ, rodák z Rimavskej Píly. V obci pôsobila Terézia Vansová (* 18. apríl 1857, Zvolenská Slatina † 10. október 1942, Banská Bystrica), ktorá tu žila v rokoch 1882-1911. Ján Vansa (* 21. jún 1846, Rimavská Píla) a Daniel Záboj Lauček (* 18. jún 1846, Rimavská Píla) sú taktiež osobnosti, ktoré majú spojitosť s obcou.
Geomorfologické členenie a vodstvo
Rimavská Píla je malá roztrúsená dedinka s lazmi v úzkej doline pod vrchom Javor. Geomorfologické členenie územia je: sústava - Alpsko-himalájska, podsústava Karpaty, oblasť Slovenské stredohorie, celok Javorie, podcelok Javorianska hornatina. Javorie je horský krajinný celok Slovenského stredohoria. Na severe ho výrazne ohraničuje Zvolenská kotlina, na západe Pliešovská kotlina, na východe ho od Slovenského rudohoria oddeľuje horný tok Kriváňa a Tuhárskeho potoka, na juhu je pozvoľný prechod do Krupinskej planiny. Dosahuje dĺžku vyše 35 km, šírku 15 km a vrcholí Javorím (1044 m). Javorianska hornatina má stratovulkanickú stavbu.
Potok Kriváňa (historicky správne Lučenský potok) pramení juhozápadne od kóty Javor, vo výške 760 m západne od obce Píla. Lučenčík tečie najskôr západným smerom, za osadou Válovňa sa stáča do severného smeru, tečie cez Podkriváň a východne od Podkriváňa mení smer na juhovýchod. Od obce Píla sa označuje ako Krivánsky potok. Dĺžka toku je 48,2 km, plocha povodia 204,89 km2. Umelá vodná nádrž je na potoku Kriváň 2 km nad obcou Mýtna. Nádrž (290 m n.m., 3,8 ha) slúži ako zásobáreň vody, umožňuje gravitačný prevod vody do nádrže Ružiná s cieľom zlepšiť odtokové pomery Budínskeho potoka.
Klíma a prírodné bohatstvo
Flóra
Fytogeograficky územie patrí čiastočne do oblasti panónskej flóry, a to do podoblasti matranskej. Časť severného územia do oblasti predkarpatskej flóry má teda už submontánny charakter. Zmiešané lesy sú len severne a plošne ho prevládajú bučiny s nízkou pokryvnosťou bylinného poschodia. Suchšie výslnné svahy zaberajú dubiny s cerom a dubovo-hrabové lesy. Významnými rastlinnými druhmi sú plavúň jedľovitý, slezinník severný, tavoľník prostredný, metlica krivolaká, fialka dvojkvetá, horec luskáčovitý, zvonček širokolistý a iné. Významnou prísne chránenou rastlinnou je Perovník pštrosí (Matteuccia struthiopteris). Dosahuje značný vzrast, ktorý je v jarnom období charakteristický neplodnými svetlozelenými až 1,5 m dlhými jednoducho sperenými listami, usporiadaný v tvare lievika a v lete tmavohnedými výtrusnými listami vyrastajúcimi zo stredu. Neplodné zelené listy odumierajú na jeseň.
Fauna
Živočíšstvo je viazané na lúky, lesy a vodu. Zaujímavé je, že tu zaznamenali len sporadicky výskyt obojživelníkov, napríklad žiab. Z cicavcov tu žije dulovnica menšia a bielozúbka krpatá, z netopierov podkovár veľký. Okolie bolo obývané už v dobe bronzovej, ako o tom svedčia archeologické nálezy pilínskej (1450-1100 pred n.l.) a kyjatickej kultúry (1100-700 pred n.l.).
Ochrana prírody
Pilniansky potok sa vlieva do Krivánskeho potoka, ktorý je vyhlásený za prírodnú pamiatku. Po jeho brehoch rastie spomínaná vzácna chránená rastlina perovník pštrosí, ktorý sa v súčasnosti zaraďuje medzi ohrozené druhy slovenskej flóry. K najúčinnejším opatreniam na jeho záchranu, okrem územnej ochrany, patria tie, ktoré umožňujú zachovanie optimálnych ekologických podmienok stanovišťa. Patrí medzi dekoratívne pôsobiace rastliny. Potok s brehovými porastami má biologickú a estetickú hodnotu. Na svahoch sú lesné porasty, ktoré tvoria významnú vodohospodársku oblasť. Máme krásnu a bohatú prírodu, nechovajme sa k nej ako dobyvatelia, ale ako rozumní a citliví hospodári. Len tak ju zachováme krásnu, zdravú a bohatú pre radosť budúcich pokolení.
Infraštruktúra a doprava
Podľa zmluvy zo 20. mája 1869 začali projekčné práce na železničnej trati Salgótarján-Lučenec-Zvolen. Na úsek Salgótarján-Zvolen sa vyčlenilo vyše 5 a pol milióna forintov. Trať bola jednokoľajná s korunou šírkou 4 m, minimálnym polomerom oblúka 275 m, maximálne stúpanie 16 promile. Všetky mosty a priepusty boli z kameňa a ocele. Napriek zlým poveternostným podmienkam a stavebným pomerom na 330 m dlhého vodou zaplaveného tunela pri Kriváni, sa trať včas vyhotovila. Piliansky tunel je dlhý 121 m a bol postavený v roku 1871 rakúskou tunelovou metódou. Dňa 18. júna 1871 prešiel prvý vlak z Lučenca vedľa Píly do Zvolena (trať merala 52 km) a celá dedina bola pri tejto udalosti.
Sťahovanie obyvateľstva a rodové mená
V tomto období nastala ďalšia imigrácia obyvateľov z Novohradu na Dolnú zem. V máji 1786 z Píly v rámci sťahovania Slovákov na dolnú zem do Aradáča sa vysťahoval evanjelik Ján Oravec s trojčlennou rodinou. Tu na dolnej zemi (na území bývalej Juhoslávie) doteraz pretrvávajú rodové priezviská, ktoré sú dokladom, že dolnozemskí Slováci mali pôvod z Novohradského regiónu, ako napríklad Ábelovský (Ábelová), Dobrocký (Dobroč), Píľan (Píla), Mýtňan (Mýtna), Nedelický (Nedelište) a iné.
Turistika a výzva pre budúcnosť
Turistami je využívaná aj opačná trasa. Lucinský pochod s nočným výstupom na vrchol Javor sa koná v decembri. Novoročný výstup 1. januára. Pozývame Vás, rodáci, priatelia cez hory a doliny, cez nivy a polia, cez históriu a prítomnosť, aby sme našu odvekú domovinu lepšie spoznali.