Bitka pri Rozhanovciach, ktorá sa odohrala 15. júna 1312, predstavuje jeden z najvýznamnejších medzníkov v histórii Košíc a celého Uhorského kráľovstva. Tento konflikt nebol len obyčajnou vojenskou potýčkou, ale rozhodujúcim momentom, ktorý formoval politické, ekonomické a sociálne smerovanie nielen mesta, ale aj celej krajiny. Práve preto je táto udalosť dodnes pripomínaná prostredníctvom rozsiahlych rekonštrukcií a kultúrnych podujatí, ktoré oživujú spomienku na jej hrdinov a dôsledky.
Predohra ku konfliktu: Uhorsko na rázcestí
Pri skúmaní príčin a predpokladov bitky je vhodné obzrieť sa za vybranými črtami predchádzajúceho vývoja v Uhorsku. Jednou z nich bola napríklad zásadná zmena držby majetkov. Kým v ranostredovekom období patrila ešte väčšina pozemkov panovníkovi, ktorý úzkemu okruhu verných veľmožov poskytoval sčasti majetky, sčasti hodnosti a z nich plynúce príjmy, od čias vlády Imricha (1196 - 1204) a najmä Ondreja II. (1205 - 1235) sa mimoriadne zintenzívnilo udeľovanie majetkov šľachte do dedičného vlastníctva. Novou štedrou donačnou politikou sa vyššia veľmožská šľachta dostala k rozsiahlej porcii ďalších území. Popri nej sa, vďaka formálnemu zrovnoprávneniu Zlatou bulou (1222), dotvorila početná masa nižšej šľachty, ktorej panovník poskytoval menšie majetky.
Vzostup oligarchov a úpadok kráľovskej moci
Jedným z prejavov upevňovania pozícií hlavne vyššej šľachty, čiže magnátov (veľmožov), bola výstavba hradov. Do polovice 13. storočia vlastnil ešte úplnú väčšinu hradov panovník. Riešenie následkov vpádu Mongolov z rokov 1241 - 1242 však viedlo panovníka k oveľa častejšiemu povoľovaniu budovania hradov šľachte. Následný veľký rozmach takejto výstavby však predsa nesúvisel iba s podporou obranyschopnosti krajiny, ale stal sa aj otázkou prestíže a ukážky moci i bezpečnosti príslušných vlastníkov. Malé majetky nižšej šľachty často neposkytovali také príjmy ich vlastníkom, aké považovali za potrebné pre zaopatrenie rodu, resp. potomkov. Preto mnohí zemania vstupovali do služieb magnátov ako ich familiári (lat. familia = rodina). Pre svojho pána plnili vojenské i ďalšie úlohy, napríklad pri správe formujúcich sa hradných panstiev.
Okolnosti, akými boli vlastníctvo rozsiahlych majetkov, viacerých hradov, sieť verných familiárov, a tým aj možnosť vystrojenia vlastného vojska, posilnili sebavedomie i politické ambície uhorských magnátov. Tento vývoj však predsa len súvisel aj s prehlbovaním feudálnych pomerov a nemusel mať nevyhnutne neblahé následky. Zvýraznil a skomplikoval ho až úpadok moci uhorských kráľov v poslednej tretine 13. storočia. Prvé náznaky čoraz suverénnejšieho postavenia niektorých veľmožov sa objavovali už v poslednom desaťročí panovania Bela IV., ktorý čelil konfliktu so synom Štefanom. Tendencia sa naplno prejavila po formálnom nástupe maloletého Ladislava IV. na uhorský trón (1272 - 1290). Kráľovstvo upadalo do anarchie, poprední magnáti súperili o hodnosti a ďalšie majetky. Absencia pevnej kráľovskej moci viedla zároveň k strate istôt nižšej šľachty. Tá, či už dobrovoľne, alebo z prinútenia, teda zo strachu o svoje pozemky i o osobnú bezpečnosť, húfne vstupovala do služieb (familiarity) miestnych magnátov. Veľmožov to ešte viac posilnilo. Vzhľadom na spojenie bohatstva a moci tak slovenskí i maďarskí historici hovoria o oligarchoch.
Kríza nástupníctva a Karol Róbert
V roku 1290 kráľa Ladislava IV. zavraždili v kumánskom tábore. Keďže nemal syna, chýbal priamy dedič uhorského trónu. Za panovníka bol napokon zvolený Benátčan Ondrej III., vnuk Ondreja II., hoci legitimita jeho prináležitosti ku kráľovskému rodu Arpádovcov sa dovtedy popierala. Kráľ tak mal reálny dosah len na časť - stred - krajiny. Prv než sa mohli prejaviť stabilnejšie výsledky snahy kráľa o konsolidáciu, Ondrej III. v januári 1301 skonal.
Nárok na uvoľnenú uhorskú korunu vzniesli až niekoľkí kandidáti z iných panovníckych dynastií, ktorých vďaka sobášom spájali s Arpádovcami príbuzenské zväzky. Takými boli Anjouovci z Neapolského kráľovstva, ktorí s podporou pápeža presadzovali svojho Karola Róberta, ďalej českí Přemyslovci (Václav II. a jeho syn Václav), a tiež bavorský vojvoda Oto III. Ich súperenie sťažovalo už aj tak komplikované pomery v Uhorsku. Hoci bol Karol Róbert v roku 1310 definitívne korunovaný za kráľa (v Uhorsku inak používal výhradne meno Karol), nemal skutočný vplyv na domény oligarchov, ktorí ovládali väčšinu krajiny. V patovej situácii mu chcel pomôcť pápež Klement V. Vyslal do Uhorska legáta kardinála Gentilisa, ktorý mal povzniesť tunajšie cirkevné pomery, prospieť osobnými radami mladému panovníkovi a najmä sprostredkovať funkčnú dohodu medzi ním a oligarchami.
Košice v centre mocenských bojov
Severovýchod krajiny podliehal Omodejovi Abovi, podľa ktorého sa príslušná vetva Abovcov nazýva Omodejovci. Pri ťažení za ovládnutím čo najväčšieho územia obrátili oligarchovia časom svoju pozornosť aj na kráľovské mestá, ktoré predstavovali podstatne väčší zdroj príjmov než dediny na vidieku. Vnútri domény Omodeja Abu, zaberajúcej Abovskú, Šarišskú, Zemplínsku a Užskú župu, zrejme tiež s istým presahom do Boršodskej župy, boli najvýznamnejším mestom Košice. V rokoch pred bitkou pri Rozhanovciach si Omodej pravdepodobne uzurpoval dohľad nad mestom, prinajmenšom do tej miery, že tu občasne pobýval, vydával listiny a poberal miestne príjmy (daň, clo), ktoré mali smerovať do kráľovskej pokladnice.
Keď bol v septembri 1311 so suitou svojich familiárov opäť prítomný v Košiciach, vypukla medzi šľachticmi a mešťanmi ozbrojená potýčka. Tá skončila prekvapivým výsledkom. To poskytlo kráľovi Karolovi príležitosť, aby vystúpil z úzadia. Nebohý Omodej Aba patril totiž k jeho podporovateľom pri nástupe na trón, zrejme preto proti nemu výraznejšie nevystupoval. Voči Omodejovým synom bol však Karol už podstatne ráznejší. Vyslal do Košíc troch prelátov, ktorí prípad rozsúdili spôsobom, aký vlastne predstavoval pokorenie Omodejovcov. Tí sa v spísanej listine zaviazali vrátiť kráľovské majetky i príjmy, medzi nimi Košice, ďalej neobťažovať košických mešťanov ani nežiadať panovníka o udelenie tohto mesta do vlastníctva. Kapitulácia Omodejovcov mala ešte širší dosah, keďže museli prepustiť celý Abov a Zemplín, tvoriace jadro ich domény. Uvedeným aktom sa podstatne narušilo oligarchické panstvo a familiarita Omodejovcov, čo však ešte neviedlo k úplnému skoncovaniu s ich postavením v regióne. Túžba po pomste sa čoskoro ukázala byť silnejšia než prísľuby dané počas zajatia v Košiciach. Synovia zosnulého Omodeja Abu nadviazali spojenectvo s Matúšom Čákom a už v marci 1312 povstali, keď začali napádať miestne majetky kráľa i jeho verných šľachticov.
Bitka pri Rozhanovciach (15. jún 1312)
Panovník si nemohol dovoliť nereagovať na otvorenú vzburu. Vytiahol s vojskom na severovýchod krajiny, kde v apríli obľahol hrad Šariš. V roku 1312 kráľ Karol Róbert obliehal kráľovský hrad Šariš, ktorý na príkaz Matúša Čáka obsadil Demeter, syn Mikuláša. Omodejovcov medzitým podporilo údajne až 1700 jazdeckých kopijníkov vyslaných Matúšom Čákom. Matúš Čák, rozhodnutý brániť svoje záujmy a oslabiť kráľa, vyslal Demeterovi na pomoc tisíc sedemsto najatých kopijníkov a takmer celú svoju vojenskú silu. Cieľom bolo zahnať kráľa Karola spod hradu. Karol sa pred ich spojenými silami stiahol na Spiš, kde zase rady jeho vojakov rozšírili miestni Sasi, ktorí mu verní Spišiaci poskytli jazdcov aj pešiakov. S tými sa kráľ osmelil a napadol nepriateľov. Za ten čas však povstalci obľahli Košice. Dôvodom tejto akcie bola pomsta za smrť palatína Omodeja, ktorého v Košiciach zabili miestni obyvatelia - presnejšie Sasi. Tento akt násilia zo strany Košičanov voči kráľovskému úradníkovi bol vážnym porušením lojality a vyvolal okamžitú reakciu.
Keď sa vojská Matúša Čáka dozvedeli o príchode kráľa s posilnenou armádou, zanechali obliehanie Košíc a pustili sa smelo oproti kráľovi. Po správe o blížiacom sa vojsku zanechali Omodejovci a oddiel Matúša Čáka dobýjanie mesta, aby zaujali výhodnejšiu pozíciu na blízkom kopci nad Torysou. Panovníkova armáda prijala dané podmienky boja, takže 15. júna 1312 došlo k stretu obidvoch rytierskych vojsk na priestranstve v blízkosti dediny Rozhanovce. Podľa dobových kroník, kráľ Karol Róbert sa pred rozhodujúcim stretom v jednom údolí pri rieke Hornád podrobil sviatosti pokánia a prijal rozhrešenie. Následne prijal Telo Pánovo od vyššie spomenutých križiackych rytierov, čím sa pripravil na možnú smrť v boji. Táto duchovná príprava svedčí o vážnosti situácie a o tom, ako kráľ vnímal tento stret. Medzitým nepriateľské vojská, "zaťatí nepriatelia mieru", sa obliekli do zbroje a zo svahu jedného vrchu sa náhle spustili do spomínaného údolia, pripravení na boj proti kráľovi. Bitka vypukla v piatok, na deň mučeníkov sv. Víta a sv. Modesta, a podľa kroník bola taká krutá, aká ešte nebola v Uhorsku od čias Tatárov.
Boj sa spočiatku vyvíjal priaznivejšie pre Omodejovcov, ktorí zatlačili kráľove šíky, pričom padol aj jeho zástavník. Na strane kráľa zahynuli mnohí význační muži, vrátane Kokosa, syna Štefana Porša, Štefana, syna Bagena, Ladislava, syna Tomáša, Jakuba, syna Aladára, Michala, syna Petra, a bratov Gurkeho a Michala, synov Gurkeho, ako aj Petra, berehovského kastelána. Gurke, ktorý niesol kráľovskú zástavu, bol zabitý pod ňou, a kráľovská zástava padla. Karol sa uchýlil pod zástavu rytierov z johanitského rádu. Kráľ Karol Róbert však pokračoval v boji pod zástavou križiackych rytierov. Na druhej strane syn Mikuláša, Demeter a Aba, velitelia vojska, ďalej dvaja synovia Amadea padli čoskoro zasiahnutí šípom a ešte mnohí ďalší boli smrteľne zranení, tu alebo inde splatili daň smrti.
Rozhľadňa bitky pri Rozhanovciach
Kľúčovým momentom, ktorý zrejme rozhodol o výsledku bitky, bola pomoc, ktorá prišla kráľovi v kritickej chvíli. Podľa interpretácie jednej z dobových iluminácií z Viedenskej obrazovej kroniky, ktorá zobrazuje scénu bitky, kráľovská zástava je na zemi a kráľovi protivníci útočia. Z územia smerujúceho od Košíc prichádza kráľovi pomoc v podobe pešiakov. Títo ozbrojenci, podľa niektorých prameňov a interpretácie tejto iluminácie, sú práve Košickí ozbrojenci. Ich príchod v rozhodujúcej situácii zvrátil bitku v prospech kráľa. Táto skutočnosť je zásadná, pretože poukazuje na to, že Košice, ktoré sa predtým postavili proti kráľovi (zabíjacím palatína Omodeja), sa v rozhodujúcej chvíli postavili na jeho stranu. Táto vernosť a podpora boli pre kráľa mimoriadne cenné. Ako zaznamenal autor Obrázkovej kroniky zo 60. rokov 14. storočia, kráľ síce utrpel väčšie straty, no v radoch jeho protivníkov padlo viac popredných šľachticov, čo rozhodlo o výsledku. Kronikár zároveň poznamenal, že išlo o najurputnejšiu bitku v Uhorsku od pustošivého vpádu Mongolov v rokoch 1241 - 1242. Kráľ získal slávne víťazstvo aj keď na jeho strane boli straty väčšie.
Dôsledky bitky a cesta k stabilite
Úspechom v bitke pri Rozhanovciach kráľ načas konsolidoval situáciu na severovýchode krajiny vo svoj prospech, čoho prejavom bola aj následná kongregácia miestnej šľachty, na ktorej sa riešili krivdy napáchané v minulosti. Porazil však iba jeden odbojný rod, takže naďalej čelil takmer desiatke ďalších oligarchov v iných častiach Uhorska. Otrasená nebola ani pozícia Matúša Čáka. Význam víťazstva sa však ukázal v tom, že malo dominový efekt. Karol totiž prešiel z pasivity do ofenzívy. V nasledujúcich desiatich rokoch panovník zvádzal mnohé iné strety s ostatnými vzdorujúcimi magnátmi na bojových poliach aj pri dobýjaní hradov. Mal šťastie, že jeho odporcovia neboli jednotní a nikdy sa proti nemu nespojili. Vďaka zdaru svojich vojvodcov tak dokázal porážať oligarchov jedného po druhom. Niektorí z nich zomreli prirodzenou smrťou a bez potomkov (ako v prípade najsilnejšieho spomedzi oligarchov Matúša Čáka v roku 1321). V roku 1323 Karol napokon už plne ovládal celé Uhorské kráľovstvo, čím ukončil dlhú etapu jeho nestability. Ďalšie vyše polstoročie vlády anjouovských panovníkov sa nieslo v znamení mimoriadne pevnej ústrednej moci, mierových pomerov vnútri krajiny a jej značného hospodárskeho rozvoja.
Víťazstvo pri Rozhanovciach malo ďalekosiahle dôsledky. Pre Košice to znamenalo upevnenie ich postavenia a začiatok obdobia rozkvetu. Kráľ Karol Róbert nikdy nezabudol na podporu, ktorú mu Košičania v rozhodujúcej chvíli poskytli. Vďaka jeho štedrosti a priazni sa zrodila dnešná metropola východného Slovenska. Mesto získalo rozsiahle privilégiá a stalo sa významným hospodárskym a politickým centrom Uhorska.
Na záver možno zmieniť jednu zaujímavosť. Ak by sme totiž chceli hľadať v stredovekých prameňoch správy o bitke pri Rozhanovciach, prekvapil by nás chabý výsledok. Takéto pomenovanie sa vžilo až v novovekej uhorskej historiografii, čo prevzali aj moderní maďarskí a slovenskí historici. V kronikách a listinách z obdobia blízkeho bitke sa uplatňovali iné, rôznorodejšie názvy. Variabilita dobových zmienok sama o sebe poukazuje na okolnosť, že nejasnosti v otázke vhodného pomenovania bitky panovali už u súčasníkov. Možno však usúdiť, že kým Košice a Torysa predstavovali v danom ohľade skôr všeobecne známe orientačné body, o presnejšej lokalizácii vypovedá najmä spomenutie rozhanovského poľa.
Moderné rekonštrukcie a pripomínanie histórie
Dnes je bitka pri Rozhanovciach pripomínaná prostredníctvom rôznych kultúrnych podujatí a historických rekonštrukcií. Tieto akcie, ktoré sa často konajú pri príležitosti Dňa mesta Košice alebo iných významných výročí, umožňujú verejnosti na vlastné oči vidieť, ako mohol vyzerať stredoveký boj. Stovky bojovníkov z rôznych skupín historického šermu zo Slovenska, Poľska a Maďarska predvádzajú autentické rekonštrukcie, ktoré zahŕňajú nielen samotné bojové scény, ale aj ukážky dobových táborov, remesiel, stredovekej kuchyne a kultúrneho programu. Tieto podujatia, ako napríklad tie, ktoré sa konali pri Beniakovciach, kde stovky bojovníkov v 13 dejstvách rekonštruovali slávnu bitku, alebo šermiarsko-divadelné akcie v Košiciach, ktoré približujú atmosféru dávnych bojov, slúžia nielen ako forma zábavy, ale aj ako dôležitý vzdelávací nástroj. Umožňujú návštevníkom ponoriť sa do histórie, pochopiť význam udalostí, ktoré formovali ich mesto a krajinu, a oceniť odvahu a obete predkov. Pri príležitosti 700. výročia bitky bola dokonca vydaná nová poštová známka a v Rozhanovciach bol odhalený pamätník a zriadená trvalá expozícia Múzea Bitky pri Rozhanovciach.
Košice a iné historické konflikty
Je dôležité poznamenať, že oblasť Košíc bola v histórii dejiskom viacerých významných vojenských konfliktov, ktoré ovplyvnili jej osud. Okrem slávnej bitky pri Rozhanovciach z roku 1312, ktorá sa odohrala v údolí pri Hornáde, existujú aj záznamy o iných dôležitých udalostiach.
Bitka pri Košiciach (1685)
Jednou z nich je bitka pri Košiciach (maď. Kassa csata), ktorá sa uskutočnila v roku 1685. V tomto konflikte rakúsky veliteľ, poľný maršal Aeneas de Caprara, porazil tureckú armádu. Toto víťazstvo obnovilo kontrolu Habsburgovcov nad oblasťou, ktorú stratili v roku 1682, kedy bola ovládaná kuruckým veliteľom Imrichom Tökölim. Táto bitka demonštruje strategický význam Košíc ako pevnosti a kľúčového bodu v bojoch o kontrolu nad regiónom.
Obliehanie Košíc a lokálne šarvátky
Ďalšie historické rekonštrukcie sa zameriavajú na konflikty z neskorších období. Napríklad, v rámci osláv Dňa mesta Košice sa každoročne konajú rytierske slávnosti, ktoré pripomínajú historické bitky. V roku 2017 sa uskutočnila rekonštrukcia udalostí z roku 1491, ktorá pripomínala 526. výročie neúspešného obliehania Košíc poľským vojskom. Tento boj bol pre mesto významný, pretože mu priniesol štvrtú erbovú listinu a do mestského erbu sa pridala poľská orlica. Rekonštrukcie z roku 1473, ktoré sa konali v Košiciach, zase približujú obdobie vojny medzi poľským a uhorským kráľom. Vtedy Košičania naverbovali žoldniersku rotu, ktorá sa mala stretnúť s armádami Mateja Korvína, ale bola prepadnutá poľskou jednotkou. Tieto šarvátky, kde zasiahlo okolo 60 až 90 rytierov a pešiakov, s použitím diel a iných strelných zbraní, s pomocou markytánok pre zranených, ukazujú dynamiku vojenských konfliktov a obranné mechanizmy mesta. Súčasťou týchto podujatí je aj návšteva dobových poľných táborov, kde sa účastníci snažia žiť v dobových podmienkach, čo umožňuje návštevníkom hlbšie sa ponoriť do atmosféry minulosti.
Košice v roku 1919: Slovenská republika rád
Pred 100 rokmi sa v Košiciach odohrávali dramatické udalosti, mesto bolo od 6. júna obsadené Červenou armádou a potom čo bola vyhlásená Slovenská republika rád v Prešove, stalo sa jej súčasťou. Príklad Októbrovej revolúcie sa pokúšali nasledovať robotníci aj v iných krajinách. Zo strachu, že aj medzi tunajším robotníctvom vypukne revolučné hnutie, bolo 25. marca vyhlásené stanné právo na celom území Slovenska. Zakázali sa akékoľvek zhromaždenia a na uliciach sa ľudia mohli zdržiavať iba do deviatej hodiny večer. Proti expanzii komunistov vystúpili západné mocnosti a podporovali intervenčnú vojnu Rumunska a Československa proti maďarskej komúne. Do vojska Maďarskej republiky rád húfne vstupovali dobrovoľníci nielen z Maďarska, ale aj okolitých krajín a bolo tam aj veľa Slovákov. Červená armáda útoky rýchlo odrazila a v snahe obnoviť Veľké Uhorsko prešla do protiofenzívy. Neskúsené československé jednotky pod velením talianskeho generála Piccioneho postupne strácali vplyv z väčšej časti územia Slovenska. Maďarská Červená armáda hnala vojská československých légií od Miškolca až po Veľkú Idu, kde sa odohrala krvavá bitka s úspešným koncom pre červenoarmejcov. Týmto im už nič nestálo v ceste obsadiť hladko i Košice.
Maďarská revolučná rada vyhlásila 16. júna na obsadenom území nový štát - v Prešove vzniká Slovenská republika rád (SRR). Vláda SRR na čele s českým revolucionárom Antonom Janouškom uskutočňuje revolučné reformy po vzore Ruska a je pod „protektorátom“ maďarského boľševického režimu. Z reforiem možno spomenúť znárodnenie tovární nad 20 pracovníkov, veľkostatkov nad 50 ha, lesov, bánk i činžovných domov. Totalitný režim pod svoj vplyv získal i políciu, školy, kasárne a súdy, ktoré následne menili na nemilosrdné „revolučné tribunály“. Zároveň sa organizovali verejné zhromaždenia, vyrábali sa propagandistické letáky, brožúry i filmy, ktoré vysvetľovali podstatu diktatúry proletariátu. Revolučné zmeny a odvážne sľuby však mali závažné nedostatky. Po zoštátnení veľkostatkov nedochádzalo k pozemkovej reforme, boli odpustené všetky dlhy a nemuseli sa platiť dane. Rozpínavosť komunistov sa prirodzene nepáčila západným krajinám a pod tlakom a hroziacou porážkou pristúpila Maďarská republika rád koncom júna na mierové rokovanie. Diktatúry proletariátu sa teda nepodarilo dlho udržať, nakoľko bola zo všetkých strán obkľúčená nepriateľmi. Napäté vzťahy medzi Maďarskom a Československom sa pomaly zmierňovali a viedli k vyhláseniu prímeria 24. júna. O 5 dní sa sťahujú všetky jednotky maďarskej Červenej armády z územia Slovenska. Predstavitelia Slovenskej republiky rád tak po 1. júli 1919 opúšťajú Slovensko a ešte krátko pôsobia v maďarskom Miskolci. Posledné zvyšky boľševických skupín boli na našom území zlikvidované 7. júla 1919. Vláda MRR krátko na to podala demisiu a vojská Červenej armády kapitulovali.
tags: #rekonstrukcia #bitka #pri #kosiciach