Nástup demokracie a slobody po páde železnej opony si mnohí ľudia vysvetlili svojsky a začali sa správať ako odtrhnutí z reťaze. Za socializmu bolo viac brutálnych znásilnení žien, ale s masovými vraždami sme sa začali stretávať až po Nežnej. Najväčším problémom traumatizujúcim spoločnosť sa stal nečakane rýchly nástup organizovaného zločinu. Išlo o mierne skreslenú predstavu, že „za komunistov by sa čosi také hrozné stať nemohlo“. Skutočnosť však je taká, že ohavnosti sa páchajú za každého režimu, len súdruhovia nedovolili, aby bola verejnosť o nich informovaná. O odrezaných hlavách sa písalo v každých novinách, ľudia mali pocit, že sa ocitli v inom svete. Medzi najkrutejšie a najznámejšie formy mafiánskych popráv patria aj takzvané „nohy zaliate v betóne“, symbolizujúce definitívne umlčanie obete.
Mafiánske metódy: Od minulosti po súčasnosť
Gangstri nepoznajú zľutovanie. Po celom svete si zločinecké organizácie vyvinuli rôzne, často mimoriadne brutálne metódy likvidácie nepohodlných osôb, ktoré mali za úlohu zastrašiť a vyslať jasný signál. Niektoré z nich sa stali symbolmi neľútostného podsvetia.
Nohy zaliate v betóne: Klasika podsvetia
Jednou z najikonickejších mafiánskych popráv sú bezpochyby „nohy zaliate v betóne“. Obeť vrahovia zviažu a pripravia si dve drevené ohrádky pre jej nohy. Obeť do nich postavia a nohy jej zalejú betónom. Keď stuhne, debnenie sa odstráni a zostanú len betónové bloky, ktoré v sebe pevne držia nohy obete.
Túto metódu preslávil mafián Carlo Gambino, ktorý bol hlavou zločineckej organizácie ovládajúcej východnú časť USA v 50. až 60. rokoch 20. storočia. Sídlil v New Yorku a nechával takto popravovať členov konkurenčných mafií. Prvé nájdené telo človeka, ktorý zomrel týmto spôsobom, patril Johniemu Goodmanovi, zločincovi z Filadelfie, ktorý sa zrejme chcel na vlastnú päsť pustiť do nelegálneho podnikania v New Yorku. 27. augusta 1964 vylovili traja rybári v Jamajskej zátoke pri New Yorku podivný úlovok - mŕtve mužské telo v topánkach z betónu.
Aj v súčasnosti sa s touto brutálnou metódou stretávame. V New Yorku sa stala vražda ako z Kmotra! Na pláži Manhattan bolo objavené telo 28-ročného Petera Martineza v umelohmotnom vreci. Mladík podľa všetkého patril ku gangu zvanému G Stone Crips a za jeho vraždou tak najskôr stojí rivalský gang. „Bol zabalený v plastikovom vreci, mal ruky zviazané za chrbtom a nohy zaliate betónom. Je viac ako zrejmé, že to bola vražda,“ uviedol newyorský šéf detektívov Robert Boyce. Podľa denníka New York Daily News bol Martinez kariérnym kriminálnikom, ktorý za svoj krátky život nazbieral 31 zatykačov. Martinez vraj tiež dlžil peniaze a posledné tri týždne bol nezvestný.
Ďalšie kruté spôsoby likvidácie
Pre lepšiu predstavu o rozmanitosti a krutosti mafiánskych metód uvádzame tabuľku s prehľadom ďalších známych spôsobov likvidácie obetí:
| Názov metódy | Ako sa vykonáva | Kde a kedy bola známa/používaná | Obete | Zaujímavosti |
|---|---|---|---|---|
| V sude/bareli | Obeť je zbitá, v bezvedomí alebo po smrti natlačená do suda či barelu od nafty. | New Orleans, koniec 19. storočia. | Zradcovia vo vlastných radoch, vyšetrovatelia (Joseph Petrosino). | Posledná mafiánska vražda týmto spôsobom je zabitie gangstra Johna Roselliho. Jeho telo bolo nájdené plávajúce v zátoke. |
| Kolumbijská kravata | Zabijaci obeti podrežú hrdlo a vzniknutým otvorom pretiahnu jazyk von. Ak je rana plytká, obeť sa pomaly udusí alebo zomrie v dôsledku vykrvácania. | Kolumbia (drogové podsvetie), 50. roky 20. storočia (Pablo Emilio Escobar); Mexiko (boj o drogový trh). | Informátori polície o nelegálnych aktivitách, členovia kartelov. | Je to veľmi krutá smrť, po ktorej mŕtve telo vyzerá hrôzostrašne. Chicagský boss Frank Calabrese je od roku 2009 vo väzení za to, že túto metódu použil v 70. rokoch, udal ho jeho vlastný syn. |
| Verejná poprava | Poprava pred zrakmi mnohých prizerajúcich, určená pre zvlášť významné osobnosti. | Viac ako 100 rokov, Európa, USA, Austrália. | Vysoko postavené osobnosti, mafiáni z konkurenčných rodín, politikári. | V roku 2002 v Austrálii zastrelili drogového obchodníka Tonyho Romea pri sadení broskyne. Paradoxne takto zomrel v roku 1957 aj Umberto Anastasio, zakladateľ modernej americkej mafie. Špekuluje sa aj o prezidentovi Johnovi Fitzgeraldovi Kennedym. |
| Horúce pneumatiky | Obeť je skrútená do pneumatiky, prípadne sú jej polámané končatiny. Polije sa benzínom a zapáli. | Južná Amerika (drogoví bossovia), 80. roky 20. storočia (mimo mafiánskych kruhov aj v Afrike). | Ktokoľvek ohrozí činnosť ilegálnej organizácie v Brazílii, informátori. | Fotoreportér Kevin Carter zdokumentoval strašlivé popravy v horiacich pneumatikách v Afrike, čo vyvolalo medzinárodnú vlnu solidarity. Sám Carter bol však udalosťami tak zdrvený, že vo veku 33 rokov spáchal samovraždu. |
| Zohavenie intímnych partií | Obeť je vyzlečená, neprieliš ostrou mačetou sa odreže penis a semenníky. Niekedy nasleduje useknutie hlavy. Zohavené telo sa nechá na ulici alebo pri križovatke ciest. | Mexiko, používa sa dodnes, ba dokonca viac ako kedykoľvek predtým. | Ľudia, na ktorých sa vrahovia mstili (napr. podozriví zo znásilnenia). | Mafiáni majú vlastný zmysel pre spravodlivosť. Keď letos v lete polícia prepustila 24-ročného Eladia Martineza Cruza, podozrivého zo znásilnenia, gangstri sa s ním vyrovnali po svojom. |
Slávne obete mafiánskych vojen
Len máloktorý príslušník organizovaného zločinu zomrie na starobu v posteli. Väčšina z nich dožije svoj život vo väzení, no mnohí zomrú za bieleho dňa priamo na ulici, skosení guľkami konkurencie, polície, prípadne infarktom.
- Charles „Lucky“ Luciano († 65). Kedysi najmocnejší boss newyorskej mafie, človek, ktorého rešpektovali všetci, od polície až po mafiánov. Po 2. svetovej vojne sa pre istotu odsťahoval do Talianska, aby unikol väzeniu. Ako jeden z mála veľkých mafiánov zomrel prirodzenou smrťou. 26. januára 1962 na letisku v Neapole dostal infarkt. Jeho smrť bola taká rýchla, až vznikla legenda, že ho otrávili prudkým jedom, ktorý mu naliali do koňaku, ktorý vypil tesne pred smrťou.
- Albert Anastasia († 55). Obávaný zabijak americkej mafie, šéf newyorskej mafiánskej rodiny Gambino. V mladých časoch vlastnoručne odstránil okolo 100 ľudí, na staré kolená sa chcel stať najväčším bossom celej newyorskej mafie. Lenže jeho kandidatúra bola neprijateľná a nie všetci ho chceli za šéfa. 27. októbra 1957 navštívil svoje obľúbené holičstvo v hoteli Sheraton. Dvaja zamaskovaní muži vbehli s pištoľami do holičstva a bolo po kandidatúre. Vrahov nikdy nevypátrali.
- Carmine Galante († 69). Brutálny a nevypočítateľný šéf newyorskej mafiánskej rodiny Bonanno, náruživý fajčiar cigár. Keď sa v roku 1979 vrátil po pár rokoch z väzenia, mal pocit, že si zaslúži byť veľkým bossom, pretože sa práve uvoľnilo miesto. Kandidáti z ostatných rodín s tým nesúhlasili, poradili sa a rozhodli, že Galante pôjde dolu. Keď 12. júla 1979 Carmine obedoval v záhrade svojej obľúbenej reštaurácie, dnu vbehli traja ozbrojení muži, spustili paľbu a zabili ho. Galante bol mŕtvy skôr, ako si stihol vybrať z úst cigaru a táto fotka, tajne urobená zo strechy reštaurácie, obletela celý svet.
- Paul Castellano († 70). Bol šéfom mafiánskej rodiny Gambino a od roku 1976 aj šéfom celej Cosa Nostry v New Yorku. Mladší príslušníci mafie však s ním začali byť nespokojní, pretože odmietal obchod s drogami. Navyše v dokonale pripravenej akcii sa FBI podarilo namontovať do jeho kuchyne odpočúvacie zariadenie. Zverejnené odposluchy diskreditovali celú mafiu, pretože Castellano v súkromí ohováral a nadával na iných členov mafie. Zastrelili ho 16. decembra 1985 pri vystupovaní z auta, keď šiel na luxusnú večeru. Jeho nástupcom sa stal John Gotti, ktorý vraždu pripravil.
- Al Brady († 27) a Clarence Lee Shaffer († 21). Hovorilo sa im Bradyho gang a boli to nebezpeční lúpežníci a vykrádači bánk. Agenti FBI po nich šli dosť dlho a napokon im nachystali pascu, keď sa dozvedeli, že členovia gangu pôjdu do obchodu so strelivom, kde si objednali väčšie množstvo nábojov. 12. októbra 1937 sa ich pokúsili pred obchodom zatknúť a vznikla pouličná prestrelka, v ktorej to obaja gangstri schytali. Fotografia ich mŕtvych tiel obletela celý svet a mnohí gangstri pochopili, že nastávajú zlé časy.
Nástup organizovaného zločinu na Slovensku
S pádom železnej opony sa na Slovensku začali diať významné zmeny, ktoré ovplyvnili aj kriminálne prostredie. Na hraniciach prestali huckať psy na ľudí, ktorí utekali za slobodou do inej krajiny. Tí, ktorým sa kedysi podarilo za železnú oponu ujsť, sa zase mohli slobodne vrátiť domov. Už im nehrozil pobyt vo väzení, trestný čin opustenia republiky prestal existovať. Zanikol aj trestný čin príživníctva, ktorý umožňoval poslať za mreže každého, kto nedostal pracovné miesto. Do zabudnutia odišiel tvrdo postihovaný trestný čin rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve aj protizákonnosť sexuálneho styku s osobou rovnakého pohlavia. Zato nám pribudlo množstvo iných problémov. Dnes riešime aj kyberkriminalitu, terorizmus, extrémizmus…
Drogový tranzit a medzinárodné prepojenia
Krátko po osemdesiatom deviatom sa úplne novým fenoménom stali drogy. „Vďaka“ otvoreným hraniciam sa Slovensko stalo ich tranzitnou krajinou v rámci medzinárodného zločinu a do našich kriminálnych štruktúr sa etablovali etnickí Albánci, ktorí smerovali transport heroínu z Ázie do Európy cez stredné Slovensko. Aby u nás získali trvalý pobyt, uzatvárali sobáš s našimi, hlavne rómskymi ženami. Odhaľovanie drogových zločinov sa dlho zameriavalo na konzumentov drog, čo sa postupne mení, ale na veľké ryby v tomto rybníku si ešte stále nikto netrúfol. Polícia doposiaľ obchádza obchod s kokaínom, ktorý pre jeho vysokú cenu užíva hlavne „horných desaťtisíc“, umelci, bohémi, politici. Droga bohatých sa na Slovensko dováža z Južnej a zo Strednej Ameriky a biznis s ňou je úzko prepojený so skupinami špecializujúcimi sa na pranie špinavých peňazí.
Ako sa uvádza v staršej analýze pracovníkov prokuratúry, pašovanie narkotík vnieslo do kriminálneho prostredia nášho regiónu nadnárodný prvok. Etablovali sa u nás živly so skúsenosťami s organizovaným zločinom z Ruska, Ukrajiny, Arménska, zo štátov bývalej Juhoslávie. Medzi najznámejšie esá patril bývalý boxer Volodymyr Jegorov, obchodník so zbraňami Ašot Mrktyčev či Oleg Tchorik, podozrivý z vraždy exministra hospodárstva Jána Duckého.
Od vekslákov k organizovanému zločinu
So zmenou ekonomickej a hospodárskej situácie spontánne zmizli organizované skupiny pouličných predavačov, takzvaných vekslákov. Ich označenie pochádzalo z nemeckého wechseln, čo znamená meniť. Veksláci postávali pred hotelmi a špeciálnymi predajňami zahraničného tovaru Tuzex a zamieňali valuty, hlavne nemecké marky a americké doláre za československé koruny. Vekslák Vladimír Nejedlý pre Plzeňský denník uviedol, že za jeden mesiac si dokázal zarobiť päťdesiattisíc korún. Za toľké peniaze sa vtedy dala kúpiť nová škodovka.
Na Slovensku bol známym vekslákom Peter Steinhübel, prezývaný Žaluď, ktorý neskôr úzko spolupracoval s mafiánskou skupinou sýkorovcov. V lete 1988 policajti, respektíve príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, zadržali u Žaluďa tridsaťpäťtisíc korún československých, päťtisícpäťsto nemeckých mariek a desaťtisíc rakúskych šilingov. Veksláci profitovali krátko aj v ponovembrovom období, keď im ešte štátne banky neboli schopné konkurovať pri zamieňaní valút. Na základe predloženého cestovného dokladu mohli banky zameniť peniaze len do výšky sedemtisícpäťsto korún československých, takže vekslákom sa kšefty len tak sypali.
Slovenskí mafiánski bossovia a ich vzostupy a pády
Začiatky mafie na Slovensku sa neraz spájali s ľuďmi z prostredia bojového umenia. Mohol sa stať diplomatom či novinárom, no miesto toho sa dal na drahú zločinu.
Miroslav Sýkora a jeho skupina
Hlavne v tomto smere sa podľa dobových znalcov Miroslav Sýkora odlišoval od prvých mafiánskych šéfov slovenského podsvetia. Neskôr Šaňa Beloviča a Miroslava Sýkoru z vysokej školy vyhodili, a tak sa odsťahovali na Slovensko, kde Sýkora určitý čas študoval žurnalistiku. Jeho spolužiaci ho označovali za sčítaného človeka, s ktorým sa dalo rozprávať na skutočne rôzne spektrum tém. V Bratislave začala operovať trojica mužov: Takáč, Belovič a Sýkora. Posledný menovaný bol názoru, že by bolo vhodné naďalej udržiavať vzťahy s ruským podsvetím. Belovič bol síce proti, ale jeho názor sa stal za krátku chvíľu nepodstatný, pretože infarkt za volantom privodil jeho skorú smrť. Aj Sýkora, ako mnohí iní, začal svoju kariéru mafiána takzvaným výpalníctvom.
Bratislavské podsvetie: Danišovci a Sýkorovci
Pred Sýkorom boli výraznými bratislavskými mafiánmi napríklad bratia Danišovci. Ich kriminálna činnosť bola od Sýkorovej značne odlišná. Tam, kde Sýkora používal komunikáciu na úrovni, Danišovci volili násilie. Bez váhania by sa dalo povedať, že v ére slovenskej mafie patrili ich spôsoby medzi najmenej sofistikovanú formu zločinu. 39-ročný Vladimír alias Tuti a jeho 43-ročný brat Jozef/Papas 6. júla 1995 po prehýrenej noci vo vtedajšom bare Riccardo sedeli na Štefanovičovej ulici v Bratislave vo svojom aute. Vražda násilných bratov Danišovcov sa stala prvým prípadom takzvanej verejnej mafiánskej popravy na Slovensku. Po ich smrti sa stal Sýkora bratislavským mafiánom číslo jeden. Sýkorova skupina („sýkorky“) bola už v danom čase okrem výpalníctva význačná aj organizovanými krádežami, obchodovaním s drogami a samozrejme vraždami.
VÚB lúpež, Róbert Remiáš a osud bossov
Sýkorova skupina mala byť neskôr zapojená aj do sledovania Róberta Remiáša, ktorého meno do dnešných dní symbolizuje akýsi znak vrcholnej korupcie. Auto 25-ročného Róberta Remiáša explodovalo 29. apríla 1996 na križovatke ulíc Karloveská, Botanická a Devínska cesta.
Niekoľko mesiacov pred Remiášovou vraždou, presnejšie 6. januára 1996, vtedy neznámi páchatelia vykradli nitriansku pobočku Všeobecnej úverovej banky (VÚB). Z miesta činu si odniesli 130 miliónov slovenských korún a valuty v hodnote 43,5 milióna. Keď sa o tom dozvedela Sýkorova skupina, na zisku zlodejov sa chcela samozrejme taktiež priživiť. Vďaka dobrým kontaktom na Slovenskú informačnú službu sa Sýkorovi podarilo zistiť miesto stretnutia zlodejov. Peniaze si mali lupiči rozdeliť v dedinke s názvom Krvavé Šenky. Sýkora, znalý informácie o mieste stretnutia, do Krvavých Šenkov vyslal dvoch ľudí. Člen lúpežnej akcie, Gustáv Iker, sa neskôr vyjadril, že jeden z dvojice mužov, ktorí ich donútili odovzdať polovicu ukradnutých peňazí, mal byť Peter Križanovič alias Duran. Od lupičov si Sýkorova partia podľa Ikera zobrala približne polovicu získaných peňazí, no pri delení sa Sýkora s Križanovičom nepohodol, pretože šéf partie sa rozhodol, že mu prináleží viac. Postupom času sa Križanovičova nevraživosť údajne pretavila do dvojice atentátov na Sýkoru (raz sa ho pokúsil zavraždiť výbušninou, raz streľbou). Miroslav Sýkora so sebou začal nosiť ochranku a nepriateľov začal vidieť v každom kúte. Bol opatrný, ale napriek tomu Miroslav Sýkora († 33), šéf mafiánskej skupiny sýkorovcov a priekopník organizovaného zločinu na Slovensku, zomrel 7. februára 1997 na parkovisku hotela Holiday Inn v Bratislave, keď po ňom a jeho ochrankárovi spustili paľbu dvaja muži z automatickej pušky a brokovnice. Táto fotografia vyšla vo všetkých slovenských denníkoch a obyvateľom pripomenula, že nielen vo filmoch, ale aj u nás sa strieľa a zomiera priamo na ulici.
Peter Križanovič († 27), prezývaný aj Duran, bol bývalý majster Slovenska v zápasení a spoločník Miroslava Sýkoru v podnikaní. Vznikol však medzi nimi konflikt, pri ktorom Križanovič prišiel o nohu. Na oplátku zorganizoval zastrelenie Miroslava Sýkoru. 16. apríla 1997 bol v Petržalke pre detský bicykel. Keď ho chcel naložiť do svojho Mitsubishi Pajero, vedľa stojaci Seat Ibiza explodoval a Križanoviča zabil. Výbuch vyrazil okolité okná až do výšky 12. poschodia.
Slovenaká Mafia 22 Tuti a Papas Danišovci Bratislava Súmrak Bossov
Reakcia štátu a boj proti organizovanému zločinu
Na vyčíňanie mafie polícia ani prokuratúra neboli pripravené, dlho sa nedarilo dostať organizovaný zločin aspoň pod akú-takú kontrolu. Niežeby nikoho z hrubokrkých nechytili, ale dopracovať sa k odsudzujúcemu rozsudku bolo takmer nemožné. Mafia platila za informácie od skorumpovaných policajtov a svedkovia buď v strachu o život menili výpovede, alebo navždy zmizli. Rozhodne viac mafiánov padlo vo vojne medzi jednotlivými skupinami, ako sa dostalo do väzenia. Tam skončilo len pár hláv organizovaného zločinu.
Legislatívne zmeny a nové metódy polície
Mikuláš Černák sa sám prihlásil na krajskom policajnom riaditeľstve a aj tak hrozilo, že ho súd bude musieť pustiť na slobodu. Kvôli nemu, kvôli jedinému zločincovi, zasadal parlament a narýchlo prijal zákon o predĺžení väzby zo štyroch na päť rokov. Demokratický systém v snahe o ochranu obyvateľstva teda siahol po povážlivo neštandardnom kroku. Aj tak Černáka odsúdili len za vydieranie a daňové delikty. Dostať ho do väzenia na doživotie a potrestať ďalších nebezpečných zločincov sa podarilo až potom, čo sa polícia naučila využívať dovtedy nepoznané metódy ako inštitút utajeného svedka, chráneného svedka, nasadenie informačnotechnických prostriedkov, nasadenie agenta či kontrolovaná dodávka. Na vymetanie najvyššieho poschodia spoločnosti však ani to nestačilo. Najvplyvnejší vždy ušli z lopaty, lebo korupcia ostávala zabetónovaná v systéme.
Vznik Špecializovaného trestného súdu
V snahe o vytvorenie aspoň jediného pevného bodu, od ktorého by sa dalo odraziť, musela demokracia spraviť ďalší neštandardný krok. V roku 2004 vznikol Špeciálny súd so špeciálne vyberanými sudcami bez podozrivých väzieb, s čistým kreditom. Jeho úlohou je riešiť najzávažnejšie zločiny vrátane zločinov spáchaných verejnými činiteľmi.
Nie náhodou začali prvé dva špeciálne senáty pracovať pri Krajskom súde v Banskej Bystrici. Práve tam sa slušní sudcovia stretávali s kolegom, ktorý sa vyhrážal mafiou, a diali sa tam aj iné veci. Miroslav Maukš z Krajského súdu v Banskej Bystrici schmatol súdnu zapisovateľku za sako a kričal: „Ty sa ma musíš báť, lebo ak ťa nezastrelím ja, urobí to niekto iný. Ja mám na to ľudí. Poznám celú mafiu od Brezna až po Bystricu.“ Ani mnohí Maukšovi kolegovia nevideli v jeho správaní priepasť, do ktorej sa spoločnosť rúti. Potrestali ho len pätnásťpercentným znížením troch platov. Nič viac. Maukš ostal trestným sudcom.
Tamojšieho predsedu súdu Juraja Babjaka dal v roku 1999 niekto zmlátiť a v roku 2004 neznámy páchateľ podpálil auto podpredsedníčke súdu Zdenke Cabanovej. Babjak i Cabanová boli presvedčení, že za útokmi nie je ich rozhodovacia činnosť, ale aktivity spojené s výkonom funkcie predsedu a podpredsedníčky súdu. Polopate, že za útokmi na nich môže byť niekto z okruhu ich kolegov.
Vznik dnešného Špecializovaného trestného súdu sa kadekomu nepáčil vrátane bývalého premiéra z HZDS Vladimíra Mečiara či sudcu Najvyššieho súdu Štefana Harabina. Spočiatku ani nebolo toho, kto by sa za špeciálneho sudcu hlásil. Potrebný počet senátov sa napĺňal veľmi pomaly. Medzi prvých dvoch odvážlivcov vymenovaných na nový druh súdu patrila Ružena Sabová a svojmu dobrému menu sa zatiaľ nespreneverila.
Ekonomická kriminalita a korupcia
Ekonomická kriminalita je podľa advokáta Jozefa Švarca dnes štruktúrovanejšia a oveľa sofistikovanejšia ako za socializmu. „Vtedajšie fakturačné podvody boli vyslovene primitívne.“ Novým heslom zlodejov sa stal výrok - nikoho nie je možné tak ľahko okradnúť ako štát. Stačí mať len dostatočnú drzosť a pár kamošov na správnych miestach.
Podvody s DPH a zneužívanie eurofondov
Medzi najväčšími nenažrancami sú obľúbené mimoriadne výživné podvody s DPH založené na fiktívnych obchodoch či iné daňové delikty. Obdivuhodnou fantáziou v tomto smere oplýval zemplínsky veľkopodnikateľ Mikuláš Vareha. Chválil sa kontaktmi na prezidenta Ivana Gašparoviča a vo svojom účtovníctve vykazoval, že obchoduje s lykožrútom smrekovým. Varehovi zamestnanci vraj ručne pomocou metličiek chytali v hore tieto lietajúce chrobáky pekne jedného za druhým. Museli byť veľmi usilovní, lebo podľa prepočtov chytili zhruba 414 miliónov kusov. Vareha tvrdil, že škodcu lykožrúta potom predával ako potravu pre bažanty, čo chovatelia bažantov označili za úplný nezmysel. Vďaka podobným výmyselníkom ako Vareha na vysokej nohe žije nejeden pracovník daňového úradu, vrátane toho zo Štúrova, ktorý si kúpil trendové autíčko značky Ferrari.
Po vstupe Slovenska do Európskej únie sa lákavým cieľom podvodníkov stali eurofondy. Z peňazí darovaných bohatšími krajinami Európy na náš rozvoj sa ušlo aj smeráčke Ľubici Roškovej. Ukázalo sa, že ich nejakým zázrakom použila „na obhospodarovanie pôdy“ na betónovom parkovisku…
Nebankové subjekty a legalizácia trestnej činnosti
Nepripravenosť legislatívy určujúcej pravidlá pre finančné inštitúcie viedla k nezodpovednému poskytovaniu úverov od bánk, ich nedobytnosti a v konečnom dôsledku k ohromujúcemu a hlavne bezprácnemu zbohatnutiu niektorých osôb. Banky nemali povinnosť identifikovať občanov pri finančných operáciách, nefungovala kontrola podozrivých transakcií, takže legalizácia trestnej činnosti fičala ako na bežiacom páse. Vidina rýchleho zbohatnutia v podobe zdeformovaného amerického sna sa na prelome tisícročí zdala tak ľahko dosiahnuteľná, že zopár chytrákov neodolalo jej zneužitiu. Jeden za druhým vznikali nebankové subjekty lákajúce na nereálne zúročenie vkladov. Po nich ostal len plač. Tisícky rodín prišli o celoživotné úspory v BMG Invest, Drukose a podobných firmách, desiatky nešťastníkov spáchali samovraždu.