História betónu: Od starovekých zmesí po moderné architektonické zázraky

Betón je niečo tak všedné, že už mu pomaly nevenujeme žiadnu pozornosť. Vidíme ho všade okolo seba v byte či dome, v ktorom bývame a na chodníkoch či cestách, po ktorých chodíme. Pritom je to zázračný materiál. Je chemicky stály, neuveriteľne trvácny a, čo sa poteší každý hospodár, aj relatívne lacný. A má bohatú minulosť. História betónu je aj našou históriou. Betón zohráva kľúčovú úlohu v stavebníctve už tisíce rokov. Od starovekých civilizácií až po dnešné moderné mestá, betón prešiel dlhou cestou vývoja. V tomto článku sa pozrieme na históriu betónu, jeho pôvod a význam, ktorý má v súčasnosti.

Počiatky materiálov podobných betónu

Pred vynálezom betónu bolo používaných mnoho iných materiálov a technológií na stavbu budov a stavieb. Jedným z najstarších materiálov používaných na stavbu boli kamene. Ďalším materiálom boli tehly, ktoré sa vyrábali zo zmesi piesku, hliny a slamy. Tento materiál bol používaný už v starovekom Egypte a Ríme a bol populárny aj v stredoveku až do 19. storočia. Iné materiály používané na stavbu boli drevo, ktoré sa používalo na konštrukcie stropov, strešných krytín a podobne, a kameň, ktorý sa používal ako obklad na stenách alebo ako súčasť konštrukcie.

Vedci tvrdia, že prvé ukážky materiálu podobné betónu tu boli skôr ako ľudstvo samo. V období pred 12 miliónmi rokov sa vďaka sopečnej činnosti vytvorili štruktúry pripomínajúce betón. Išlo o spálený vápenec, ktorý zreagoval s olejovou bridlicou. Prvé ľudské výtvory z materiálu podobného betónu sa pripisujú starým Nabatejcom, ktorí žili v krajine medzi Sýriou a Jordánom v období cca 6500 rokov p.n.l. Tieto štruktúry prežili do dnešných dní. Tiež sa preslávili vynálezom prvej formy hydraulického cementu, ktorý tvrdne, keď ho vystavíte vode. Egypťania používali blato zmiešané so slamou na tvorbu tehál. Do tohto materiálu primiešavali sadru a vyrábali niečo ako maltu, ktorá sa používala aj pri stavbe pyramíd. V starovekej Číne sa používal materiál podobný cementu na spájanie bambusových tyčí na lodiach. Číňania použili tohto predchodcu betónu aj pri stavbe svojej najslávnejšieho výtvoru - Veľkého čínskeho múru.

Rímsky betón: Počiatok modernej éry

Betón bez debaty preslávili Rimania. Ich stavby nájdete takmer všade v Európe. Rímska ríša zaberala celý vtedy známy svet, a pretože je betón tak trvácny, svedectvá o veľkosti Rímskej ríše môžeme nájsť aj dnes. Ako takmer všetko v rímskej histórii, aj tu základ položili Gréci, keď cca 600 rokov p.n.l. prišli na to, sopečný popol (pozzolan) reaguje s vodou a hydroxidom vápenatým. O 300 rokov neskôr Rimania túto zmes prevzali a dali jej meno concretus - teda niečo, čo spolu zrastie. Aj slovo cement je z latinčiny. Znamenalo kamenistú hmotu a znelo caementis. Rímska ríša priniesla revolúciu v používaní betónu. Rímsky betón sa stal základným stavebným materiálom pre mnohé významné stavby, vrátane Pantheonu a Kolosea. Bol vyrábaný z vápenca, sopečného popola (pozzolana) a vody. Tento materiál bol mimoriadne odolný, čo dokazujú mnohé rímske stavby, ktoré pretrvali až dodnes.

Rimania miešali pálený vápenec s vulkanickým popolom a štrkom a takúto polotekutú zmes vylievali do dreveného debnenia, kde po vytvrdnutí vznikli pevné kusy betónu. Rimania používali betón na stavbu rámp, terás a ciest. Vynálezom liatia betónu mohli vytvárať oblúky a klenby. Slávne akvadukty sú z betónu. Na steny používali Rimania skôr tehly - a to hlavne preto, lebo sú krajšie. Rímsky betón je slávny po celom svete. Jedna z prvních staveb, kde bol tento materiál vo väčšom merítku použitý, bolo divadlo v Pompejách postavené kolem roku 75 př. n. l. Beton bol používaný najmä do základov stavieb a ako výplňový materiál, nakoľko mal nízku ťahovú pevnosť. Ako výstuž bola skúšaná meď, pretože však má väčšiu tepelnú rozťažnosť než betón, výsledky nedopadli dobre - v betónu vznikali trhliny. Po celom impériu bol ako kamenivo do betónu vždy užívaný miestny materiál, pomerne často aj ľahké lávové kamene. Z ľahkého betónu sú postavené napr. niektoré oblúky rímskeho Kolosea a taktiež najznámejšia dochovaná betónová klenba - klenba rímskeho Pantheonu.

V roku 23 p.n.l. Rimania postavili prístav Sebastos v Caesarei v Izraeli. Bol to projekt Heroda Veľkého a trval 8 rokov. Tak vznikol jeden z najväčších prístavov vtedajšieho sveta. Väčší bol iba ten v Alexandrii v Egypte. A aj po 2000 rokoch betónový prístav stále žije. V roku 64 n.l. za vlády cisára Vespasiána bol postavený Fláviov Amfiteáter, ktorý dnes poznáme pod názvom Koloseum. Bol najväčší vo vtedajšom svete a dokázal poňať až 50 000 divákov. Bola to jedinečná stavba s rôznymi výťahmi, miestnosťami pre gladiátorov či divé zvieratá. Základy tejto stavby sú z betónu a boli také pevné, že aj po 2000 rokoch dnes stojí tretina stavby. Druhá notoricky známa stavba z betónu z tých čias je Pantheon, kde sa stavitelia prekonali. A pravdepodobne prekonali aj dnešných inžinierov. Napriek dvojnásobnej šírke a výške oproti akémukoľvek dómu vtedajších čias, betónové steny dodnes držia. Rímski stavitelia urobili betónové steny neuveriteľne hrubé. Zvonka sú pokryté tehlami. Sú neuveriteľne spevnené, hoci samotný dóm nie je. Že to vôbec drží pohromade je spôsobené špeciálnou zmesou betónu, ktorá obsahovala viac sopečného popola a tak bola ľahšia než kameň. Pritom steny obsahujú oveľa viac kamennej zložky, takže sú ťažké a pevné.

Behom osemsto rokov dokázali Rimania z obyčajného výplňového materiálu metódami pokusov a omylov vyvinúť uznávaný stavebný materiál.

Úpadok a znovuobjavenie betónu v stredoveku a renesancii

Po páde Rímskej ríše používanie betónu na nejaký čas ustúpilo. V stredoveku a počas renesancie sa opäť objavil záujem o staroveké techniky. Stavitelia začali experimentovať s betónom, pričom sa inšpirovali rímskymi stavbami. Tento záujem viedol k oživeniu betónu ako stavebného materiálu v Európe. S rozpadom rímskeho impéria súvisel všeobecný úpadok využívania dosiahnutých technických znalostí v bežnom dennom živote. Počas stredoveku boli nie príliš kvalitné cementové materiály opäť spájané iba s výplňami základov. Zabudlo sa na užívanie páleného vápna a pucolánových príměsí, čo bolo znovu objavené v 14. storočí. Oživenie záujmu o hodnotnejšie využitie betónu prinieslo až osemnáste storočie. Trvalo takmer tisíc rokov, než sa betón opäť dostal do popredia. Počas renesancie sa študovali všetky staré grécke a rímske diela a tak prišla znova do pozornosti Vitruviovo dielo O architektúre.

Bohužiaľ, nik nechápal zmienky o tajomnom šedom materiáli až mních Giovanni Giocondo odhalil tajomstvo. Keďže mal skúsenosti v architektúre a archeológii, podľa Vitruviovho návodu skúšal vytvoriť štruktúru z vápenca a sopečného popola. Jeho prvé pokusy neprežili, no v Andernachu, Nemecko, jeden murár skúsil použiť sopečný popol vo vápencovej malte, čím vytvoril zmes podobnú modernému betónu. John Smeaton, otec inžinierstva, okrem iného znova objavil rímske tajomstvá betónu. Keď v polovici 1750 bol poverený vybudovať maják na problematickom pozemku v Eddystone Rocks, začal experimentovať so známymi hydraulickými materiálmi tých čias. História betónu by bez neho nebola úplná.

Priemyselná revolúcia a zrod moderného betónu

Skutočný zlom v histórii betónu nastal počas priemyselnej revolúcie v 19. storočí. V tomto období bol vyvinutý portlandský cement, ktorý sa stal základnou zložkou moderného betónu. Portlandský cement umožnil výrobu betónu s vyššou pevnosťou a odolnosťou. Táto inovácia otvorila dvere pre výstavbu moderných mostov, budov a iných inžinierskych diel. V roku 1779 získal Bry Higgins patent na vynález hydraulického cementu (štukovej malty) pre omietanie (štukovanie) exteriéru. V rovnakom období vynálezca Louis Vicat z Francúzska experimentoval s rôznymi druhmi cementu a vyvinul nový typ, ktorý sa skladal z vápna a jemného piesku. V roku 1824 vynálezca Joseph Aspdin z Anglicka patentoval nový typ stavebného materiálu, ktorý nazval portlandským cementom.

Joseph Aspdin bol murár z Leedsu. Často chodil po vydláždených uliciach svojho mesta a kradol vápencové tehly. Dvakrát ho pokutovali, no neprestal. Tieto tehly potreboval na svoje experimenty, vďaka ktorým vytvoril unikátnu zmes, ktorú nazval Portlandský cement, podľa vápenca s ostrova Portland, ktorý použil. Jeho syn William ďalej zmes zlepšoval, primiešaval do zmesi drvený klinker, čo je vlastne odpad vznikajúci pri zmiešaní nehaseného vápna s ílom a vodou. Ak sa táto zmes hasila príliš dlho, vznikol klinker, ktorý sa vyhadzoval. William ho však použil do zmesi svojho otca a vytvoril betón, ktorý bol dvakrát pevnejší než rímsky. Williamovi boli bohužiaľ blízke podvodné praktiky, klamal investorov, dokonca ho zavreli pre dlhy. Nakoniec zomrel v Nemecku po páde a údere do hlavy v 48 rokoch.

V polovici 19. storočia boli veľmi populárne betónové dekoratívne záhradné prvky, rôzne balustrády, ornamentálne lemy záhonov, nádoby na kvety, skôr než architektonické elementy veľkých rozmerov. Tieto boli začiatky života zázračnej hmoty s názvom betón.

Tu je prehľad kľúčových míľnikov vo vývoji betónu:

Éra železobetónu a jeho architektonické výzvy

Teprve objav možnosti oceľového vystuženia betónových prierezov namáhaných ťahom urobil z betónu skutočne najdôležitejší moderný stavebný materiál. Niektorý čas ešte trvalo, než boli postupne objavené a preskúmané všetky vzťahy a vplyvy prispievajúce k spolupôsobeniu betónu a ocele a betón mohol byť považovaný za kompozitný materiál. V roku 1850 zaviedol vynálezca François Coignet do výroby betónu kovové zosilňovacie prvky, ktoré mu umožnili vytvoriť prvý železobetónový objekt v Paríži. V roku 1898 spoločnosť Hennebique & Le Brun postavila prvú viacposchodovú budovu s nosnou železobetónovou rámovou konštrukciou vo Veľkej Británii, Weaverský mlýn v Swansea. Systém vyvinutý Françoisom Hennebiquem bol veľmi úspešný, čoskoro sa začal rozširovať aj do ostatných krajín a počas nasledujúcich desiatich rokov bolo postavených tisíce stavieb, ktoré rôznym spôsobom využívali Hennebiqov systém.

Inžinieri nachádzali využitie konštrukčných možností železobetónu v obzvlášť úsporných stavbách so zmysluplným riešením detailov a vyváženými proporciami. Postupne našli cestu od bežnej štruktúry z podpier a podvlakov k novým formám, ktoré umožňoval betón. V roku 1910 realizoval Robert Maillart, švajčiarsky inžinier a Hennebiqov žiak, prvú železobetónovú škrupinovú strechu nad nádražím de Bercy v Paríži. V roku 1912 navrhol pre sklad obilia vo Švajčiarsku hríbový strop bez podvlakov, u ktorého podpory vybiehali zo stĺpov spojitou lievikovitou plochou do plochej doskovej stropnej konštrukcie. O päť rokov neskôr prispel k zlepšeniu vlastností betónu a tým k jeho širšiemu využitiu v stavebníctve ďalší francúzsky inžinier, Eugène Freyssinet, vynálezom mechanického vibrovania betónu počas ukladania do debnenia a úplne novým systémom predpínania výstužných lán v betóne, ktorý Freyssinetovo meno nesie dodnes. Pri návrhu hál pre vzducholode v Orly, dlhých 175 a širokých 91 m, Freyssinet zrušil protiklad strechy a steny a nahradil ich spojitým parabolickým oblúkom vysokým 60 m. V pozdĺžnom reze prelamovaná škrupina využíva princípu „vlnitého plechu či lepenky“ - poskytuje pri nízkej hmotnosti mimoriadnu tuhosť. Funkcia a forma tu boli rovnako ako kvalita materiálu a ekonomika staveniska pojímané a vykonávané jednotne.

Betón ako "barbarský" materiál

Od konca 19. storočia bol betón široko používaný pre inžinierske stavby, mosty, doky, nábrežia, továrenské haly, nie však pre „architektúru“. Boli to základné vlastnosti materiálu, ktoré vytvárali čosi ako morálne dilema. Betón bol považovaný za barbarský materiál, nevhodný pre kresťanské cirkevné objekty, a tým aj ďalšie verejné stavby. Materiál, ktorý nemá svoj vlastný tvar, bol označovaný za bezcharakterný a pokiaľ už bol použitý, bolo ho potrebné skryť za nejaký „morálnejší“ materiál, napr. kameň.

Auguste a Gustave Perretovci boli priekopníkmi použitia železobetónu v prvej dekáde dvadsiateho storočia v Európe. Auguste Perret v rokoch 1903 až 1904 navrhol a postavil známy sedemposchodový obytný dom s nosnou železobetónovou rámovou konštrukciou na Rue Franklin v Paríži. Betónové plochy sú tu ešte obložené doskami s ornamentami. Nosný skelet umožňuje príjemné presvetlenie obytných priestorov veľkými oknami. Nebolo to však vôbec jednoduché. Banka zamietla na stavbu úvery a plánované veľkoplošné zasklenie prízemia, ktoré vôbec nezodpovedalo dobovým predstavám o solídnej statike, silne znepokojilo investora. Podobné objekty so „skrytou“ betónovou konštrukciou boli postavené aj v ďalších európskych mestách napr. amsterdamský Scheepvaarhuis van der Meye, de Klerka a Kramera.

Nedostatok prirodzenej formy miatol architektov. Rozšírené skrývanie betónu za „vhodnejšie“ materiály viedlo k tomu, že jeho vlastné použitie malo byť čo najmenej finančne náročné. Preto bývalo debnenie často veľmi nekvalitné, príprava zmesi a jej uloženie bolo často rýchlo odbitá a nepohľadné výsledky tomu zodpovedali. Proti tomu nízke náklady, rýchlosť výstavby, nenáročnosť na remeselnú prácu, odolnosť materiálu k agresívnemu prostrediu, prispeli k značnému rozšíreniu betónu v priemyselných stavbách.

Prebiehajúci búrlivý technologický vývoj v stavebníctve, v betónovom obzvlášť, prispel k rýchlemu rozširovaniu nových objavov a poznatkov o betóne ako materiáli, jeho výrobe a použití v stavbách. Rad nových objavov prebehol súčasne na rôznych miestach Európy. Bod zvratu prišiel v roku 1911, kedy Gustav Perret, do tej doby známy prevažne ako kontraktor, navrhol železobetónovú konštrukciu divadla na Champs-Elysée a zvíťazil v dobre obsadenej súťaži aj nad projektom známeho belgického architekta Henryho van de Veldeho.

V kancelárii bratov Perretovcov pracoval v roku 1908 krátko aj mladý Le Corbusier, vo Švajčiarsku narodený francúzsky architekt, čo vysvetľuje jeho neskoršie nadšenie pre betón ako „stavebný materiál budúcnosti“. V rovnakej kancelárii študoval v roku 1924 aj architekt Bertold Lubetkin. Bolo to v dobe, kedy Auguste Perret dokončoval svoje majstrovské dielo - katedrálu Notre Dame v Le Raincy, neďaleko Paríža, kde už betónové nosné prvky nezakrýval ďalšími materiálmi - možno si to vynútil veľmi nízky finančný rozpočet na stavbu.

Ikonické betónové stavby 20. storočia

Rozvoj priemyslu na prelome 19. a 20. storočia vyžadoval koncentráciu ľudskej pracovnej sily, a tým súčasne podporoval rast veľkých miest. S ich vývojom súviselo riešenie verejných priestorov, kde mohlo byť zhromaždené väčšie množstvo ľudí, divadla, kina, výstavné sály. V rokoch 1911 až 1913 bola v rastúcej Wroclawi postavená podľa návrhu architekta Maxa Berga Hala storočia (Hala Ludowa) ako viacúčelová výstavná budova. Ide o mohutnú kruhovú železobetónovú stavbu s gigantickými klenbami o úctyhodnom polomere 65 m. Ak uvážime možnosti vtedajšej statiky, ide bezpochyby o výnimočný staviteľský experiment z betónu. Priznaný betónový povrch interiéru je dôkazom zvládnutého použitia debniacej techniky a remeselnej zručnosti.

Ďalšia z veľkých betónových stavieb prvej polovice 20. storočia je nové Goetheanum vo švajčiarskom Dornachu postavené v rokoch 1924 až 1928 na mieste pôvodného, ktoré vyhorelo na Nový rok 1922. Srdce budovy navrhnuté architektom Rudolfom Steinerom tvorí hlavné auditórium s takmer tisíckou miest na sedenie a veľké javisko. Je tu aj menšia sála so 450 miestami a ďalšie miestnosti a konferenčné priestory. Pri otvorení v roku 1928 nebola budova ani zďaleka dokončená, ale bola postupne dostavovaná až do roku 1998, napr. schodište dosahovalo v roku 1932 len do druhého poschodia, v roku 1951 do piateho a až v roku 1993 do siedmeho poschodia. Objekt je od roku 1993 národnou kultúrnou pamiatkou a svojmu pôvodnému poslaniu (podpora alternatívnej pedagogiky, školstva a kultúry) je verný dodnes.

Koncom dvadsiatych rokov 20. storočia už bol železobetón pokrokovými architektonickými kruhmi prijímaný ako stavebný materiál so svojimi špecifickými vlastnosťami. Napomohli tomu aj niektoré zásadné texty, napr. „Et l`Architecture du Beton Armé“ A. & G. Perretovcov vydaný francúzsky, „Vers Une Architecture“ Le Corbusiera preložený a vydaný v angličtine, „Architectural Design in Concrete“ T. P. Benneta a F. R. Yerburyho alebo The Ferro Concrete Style od F. Onderdonka pripravený a vydaný v USA. Rozšíreniu betónu v Amerike napomohla najmä jeho vyššia požiarna odolnosť v porovnaní s oceľovými konštrukciami.

V rovnakej dobe betón prenikol aj do tradične konzervatívnej spoločnosti s konzervatívnou katolíckou cirkvou. Za veľmi búrlivých diskusií bola vo švajčiarskej Bazileji v roku 1931 po štyroch rokoch budovania dokončená neobvykle vysoká betónová stavba - kostol sv. Antona, prvá stavba tohto druhu na území konfederácie. Jeho 62 m vysoká veža zreteľne čnie nad okolitú krajinu. Víziu betónovej budovy predstavil profesor architektúry na Švajčiarskom federálnom technickom inštitúte v Zürichu Karl Moser už v roku 1901. Odvážne navrhol, aby steny nepokrývala žiadna farba a interiér presvetľovala veľkými oknami s farebnými vitrážami. Po dlhom skúmaní a prejednávaní cirkevných a sociálnych dôvodov pre a proti, zodpovední cirkevní činitelia neobvyklý návrh posvätili svojím súhlasom. Kostol má jednoduchý obdĺžnikový pôdorys rozmerov 60 x 20 m a výška hlavnej lodi podopieranej ôsmimi štíhlymi betónovými stĺpmi je 22 m. Architektonický význam kostola sv. Antona - v súčasnej dobe je na zozname švajčiarskych historických pamiatok - je daný nielen unikátnym použitím betónu, ale aj veľkosťou okien s farebnými vitrážami (autorov O. Staigera a H. Stockera). Každé z okien je 4,8 m široké a 13,8 m vysoké (plocha okna je viac ako 66 m2).

Technologický vývoj a povojnová výstavba

Aj technológia betónu prechádzala vývojom. V 20. rokoch bola väčšina stavebných prác vykonávaná manuálne, bežná stavebná technika, žeriavy, domiešavače, čerpadlá, bola neznáma a pre transport materiálu boli bežne používané klasické konské povozy. Tam, kde technológia ešte nebola celkom zvládnutá, sa občas stavebníci uchýlili k úplnému opaku predchádzajúcich prístupov. O niektorých stavbách postavených pred II. svetovou vojnou sa dlho predpokladalo, že sú zo železobetónu. Až dodatočne bolo zistené, že majú oceľovú rámovú alebo tehlovú nosnú konštrukciu a iba na povrchu sú „štukované“ betónom tak, aby pôsobili dojmom modernej monolitickej betónovej konštrukcie. Príkladom sú De la Warr Pavilion od Ericha Mendelsohna a Serge Chefmayeffa či Mendelsohnova známa vysoko expresionistická Einsteinova veža, hvezdáreň a astrofyzikálny ústav na Telegrafenbergu v Postupimi - stavať debnenie pre nepravidelné a zakrivené tvary sa tu ukázalo ako príliš obtiažne a nákladné.

V 30. rokoch minulého storočia predstavoval betón materiál vhodný na budovanie nových miest, ktoré sa už nebudú ďalej rozťahovať do krajiny. Vznikali štúdie mnohoposchodových obytných blokov s bytmi pre stovky obyvateľov, ktoré zaberali veľmi málo plochy a nechávali dostatok priestoru pre parky a záhrady. Najlepšie z nich boli realizované a získavali si obdiv verejnosti. Betón bol užívaný aj pre stavby nových rodinných domov a víl, ktoré svojou výrazovou čistotou, jednoduchosťou tvarov a jednoduchým členením plôch oknami určovali nový smer architektonickej tvorby. Betón pri vhodnom a správnom užití napomáhal výraznému odlíšeniu sa novej výstavby od stavieb z predchádzajúcich období. Modernistické teórie sa však nie vždy podarilo v praktickom živote naplniť, niekde priamo zlyhali a betón sa stal obetným baránkom, ktorého rozčarovaná verejnosť spájala so svojimi nenaplnenými očakávaniami. Dodnes nebol celkom rehabilitovaný ani v Európe, nieto u nás ...

Po druhej svetovej vojne bol počas rozsiahlych rekonštrukcií zničených stavieb a objektov veľký nedostatok ocele, a tak sa architekti opäť obrátili k železobetónu či predpätému betónu. Aj Le Corbusier pôvodne zamýšľal pre svoj Unité d`Habitation oceľovú nosnú konštrukciu. Nedostatok materiálu tak paradoxne umožnil výstavbu jednej z najznámejších a najinšpiratívnejších betónových bytových stavieb na svete. Objekt je postavený z predpätého betónu a Reyner Banham o ňom napísal betón tu bol užitý ako hrubý a nepresný materiál, ktorého tvary vznikajú naliatím do debnenia zmesi prachu, piesku a kameniva zmiešané s vodou a sú vystavené poveternostným podmienkam a ľudskému chybovaniu. Stavba bola jedným z prvých príkladov hrubej prirodzenosti betónu a ako taká bola oslavovaná vrátane všetkých nepravidelností a nedokonalostí, ktoré sú tomuto materiálu vlastné.

Rýchla rekonštrukcia bytov, tovární, škôl a ďalších objektov zničených vojnou bola veľkou výzvou pre stavebníctvo ako celok. Dopyt po stavebných materiáloch a skúsených remeselníkoch bolo potrebné rýchlo uspokojiť. Odpoveďou na situáciu bol rýchly vývoj systémov výstavby objektov z prefabrikovaných železobetónových dielov. Úplná explózia v užívaní a ďalšom rozširovaní prefabrikácie viedla počas päťdesiatych a šesťdesiatych rokov v Európe k vývoju stoviek rôznych priemyselne vyrábaných železobetónových stavebných systémov. Objekty boli priamo na mieste rýchlo zostavované z prefabrikovaných stien, stropov, schodísk a striech s minimom úsilia a práce. Vzhľadom na trvajúcu potrebu rýchlej a lacnej výstavby, ktorá by nahradila zničené objekty, sa to zdalo celkom logické a výhodné. Avšak rad systémov bol zle vyrábaný, nedostatočne testovaný, a dochádzalo ku kolapsom nosných konštrukcií aj vnútorných systémov (šírenie pachov, zvukov, rast plesní). Výsledkom bola dezilúzia verejnosti z betónu a rozširujúci sa názor, že to je lacný a nekvalitný materiál.

Moderná renesancia betónu

Od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa situácia zvolna mení. Oživenie významne podporuje záujem o rozvoj technológií prípravy a spracovania betónu a vývoj nových materiálov. V sedemdesiatych rokoch prinášajú vláknobetóny, v osemdesiatych sú zavádzané superplastifikátory, od roku 1985 je používaná mikrosilika a v rovnakom roku bola postavená v Seattli v štáte Washington budova Union Plaza z vysokopevnostného betónu. Rýchlosť zmien a vývoja sa stále zvyšuje. Betón je opäť prijímaný ako materiál, ktorý poskytuje architektom a dizajnérom možnosť voľby a výsledkom je významné množstvo nových zaujímavých a pôsobivých stavieb postavených z betónu. Jedinečnými vlastnosťami betónu sú jeho pevnosť, forma a textúra. Každá z nich má svoje neuveriteľne široké spektrum, ktoré ponúka architektom, inžinierom a technológom pre realizáciu predstáv a požiadaviek investorov a stavebníkov. Betón v konštrukcii monolitickej, prefabrikovanej, železobetónovej či predpätej je materiálom s istou dávkou prírodnej náhodnosti uchovávajúci si v jadre záznam procesu svojho vzniku. História betónu siaha do dnešných čias a jej úspechy vidíme všade naokolo. Od stavebného materiálu cez dizajnové výtvory až po moderné špeciálne zmesi s neuveriteľnými vlastnosťami, všade nájdete betón.

tags: #kto #ako #prvy #pouzil #beton