Patril medzi najvšestrannejších slovenských umelcov. Marián Geišberg, výrazná umelecká osobnosť s jasným občianskym postojom, bol košatou a mnohostrannou, doslova renesančnou osobnosťou. Narodil sa 23. decembra 1953 v Piešťanoch. Marián Geišberg zomrel 10. novembra 2018 vo veku nedožitých 65 rokov. Počas svojho života sa etabloval nielen ako filmový a divadelný herec s podmanivým hlasom, ale aj ako talentovaný prozaik, básnik a hudobník.
Divadelná kariéra: Od Prešova po Slovenská národné divadlo
Po skončení štúdia herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave nastúpil Marián Geišberg v roku 1979 do prešovského Divadla Jonáša Záborského, kde zotrval do roku 1984. Z Prešova zamieril do Divadla SNP v Martine, členom jeho umeleckého súboru bol v rokoch 1984 - 1988. V roku 1988 prešiel do trnavského Divadla pre deti a mládež (v súčasnosti Divadlo Jána Palárika). Na týchto scénach sa rýchlo vyprofiloval ako charakterový herec, ktorému prideľovali najnáročnejšie repertoárové úlohy.
Od roku 1992 až do svojej smrti bol členom Slovenského národného divadla (SND), kde patril medzi dlhoročné ľudské a herecké opory činoherného súboru. Za štvrťstoročie pôsobenia na slovenskej prvej divadelnej scéne vytvoril vyše päť desiatok kreácií, ktoré sa hlboko zapísali do novodobej histórie slovenského dramatického umenia. Medzi jeho nezabudnuteľné divadelné roly patria:
- Jepichodov z Čechovovho Višňového sadu (1995)
- Stomil z Mrożkovho Tanga (1997)
- Mate Berac z Kukučínovho - Pavlacovho Domu v stráni (2008)
- Icharev z Gogoľových Hráčov (2010)
- Syn z Taboriho Matkinej guráže (2012)
Naposledy na doskách SND účinkoval pár týždňov pred svojou smrťou koncom septembra 2018 v hre Jána Palárika Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Často hosťoval aj v ďalších divadlách nielen v Bratislave.
Filmový a televízny svet: Od „Pásla kone na betóne“ po „Piargy“
Marián Geišberg patril medzi často obsadzovaných filmových aj televíznych hercov. Jedným z prvých filmov, v ktorých účinkoval, bola snímka Pásla kone na betóne, ktorú v roku 1982 nakrútil režisér Štefan Uher. S Mariánom Zednikovičom vytvoril dvojicu hlavných postáv vo filme Kára plná bolesti.
Ďalšie herecké príležitosti dostal v trojdielnej televíznej inscenácii Mesto Anatol (Ján Zeman, 1988) či v seriáloch Alžbetin dvor (Andrej Lettrich, 1986) alebo Štúrovci (Peter Mikulík, 1991). Neskôr hral v televíznom filme Milana Lasicu Chaos (2000) či v komédii populárnej českej režisérky Marie Poledňákovej Jak se krotí krokodíli (2006), ktorá nadväzovala na niekdajší populárny film Jak vytrhnout velrybě stoličku.
V roku 2009 hral vo filmoch Jánošík - Pravdivá história (Agnieszka Hollandová a Kasia Adamiková) a v snímke Hodinu nevieš... (Dan Svátek, 2009). Nasledovala dráma Krok do tmy (Miloslav Luther, 2014), detektívka Červený kapitán (Michal Kollár, 2016) a česká rozprávková komédia Čertovo pero (Marek Najbrt, 2018). Poslednýkrát sa na filmovom plátne predstavil v roku 2022 v oceňovanej dráme Piargy.
Neberte nám princeznú (1980)
Diváci ho poznali aj ako glosátora v televíznej relácii Sedem s r. o., a svoje fejtóny a postrehy uverejňoval v tlači. Herečkou je aj jeho sestra Jana Oľhová.
Marián Geišberg ako prozaik, básnik a hudobník
Marián Geišberg bol aj skladateľom, hudobníkom, spevákom a pesničkárom. Ako pesničkár vydal zvukové nosiče:
- Nápoky (1998)
- Neladí - Nevadí (2002)
- Aha live: Marián Geišberg a Daniela Danišková (2003)
Potvrdil svoj talent prozaika i básnika. Vyšli mu aj zbierky poviedok:
- Ono ma to poje (1998)
- Prejsť prahom a zavrieť dvere (2005)
Ocenenia a uznania
Za svoju tvorbu získal Marián Geišberg viacero uznaní a ocenení. V roku 2001 si prevzal Cenu Jozefa Kronera za najpozoruhodnejší výkon v roku 2000 - konkrétne za originálne stvárnenie postavy Benedicta v hre Simona Graya Na konci hry. Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA) mu udelila v apríli 2019 in memoriam národnú filmovú cenu Slnko v sieti za rok 2018 za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe v rozprávke Čertovské pero. V rámci Európskeho festivalu humoru a satiry Kremnické gagy pribudol 26. augusta 2023 do Uličky slávnych nosov v Kremnici reliéf herca a humoristu Mariána Geišberga, dlhoročného účastníka tohto populárneho podujatia.
Film „Pásla kone na betóne“: Ikona slovenskej kinematografie
Film Pásla kone na betóne, ktorý v roku 1982 nakrútil režisér Štefan Uher, sa stal kultovým dielom slovenskej kinematografie. Nesie sa v tragikomickom tóne a výrazne uplatňuje ženský pohľad, čím sa odlišuje od väčšiny Uhrovej predchádzajúcej tvorby. Herci dostali veľký priestor pre improvizáciu, pričom sa nakrúcalo s kontaktným zvukom a na niekoľko kamier súčasne, čo umožnilo zachytiť neopakovateľné okamihy z rôznych uhlov pohľadu.
Režisér Štefan Uher a kontext filmu
Štefan Uher prešiel vo svojej režijnej tvorbe viacerými fázami - od civilnej poetiky mestských sídlisk 60. rokov cez surrealisticky ladeného Tatarku, tematizovanie vojny očami detského hrdinu až po obdobie, ktoré Dejiny slovenskej kinematografie označujú za postcivilizmus. Na prahu novej vlny a následného „odmäku“ šesťdesiatych rokov by sme jeho poetiku len ťažko prirovnali k neskoršiemu obdobiu osemdesiatych rokov.
V dielach ako Slnko v sieti (1962) Uher zachytáva obyčajné situácie a postavy. Jeho hrdinovia sú mladí ľudia žijúci vo všednosti mestských panelákov, ktorí riešia vnútorné neistoty i medziľudské vzťahy. Mestské prostredie sa stáva priestorom, kde sa konfrontuje vnútorný svet jednotlivca s anonymitou okolitého sveta. Uher pritom čerpá z tradície poetického realizmu, no zároveň načrtáva prvky novej vlny - narúša klasickú lineárnu naratívnu štruktúru a uprednostňuje vizuálne metafory a symboly (napr. slnko, sieť, vyschnuté koryto, postava slepej matky).
V kontexte odklonu od prevládajúcej tvorby výkladných filmov socialistickej doktríny späť k príbehom ľudí z mäsa a kostí možno hovoriť aj o filme Pásla kone na betóne, hoci iným spôsobom. Mozaikovité rozprávanie a výrazná poetickosť ustupujú v prospech zrozumiteľnejšej narácie a ľudového prostredia.
Charakteristika a témy filmu
Pásla kone na betóne zobrazuje dedinu v menej symbolickom a viac realistickom, miestami až ironickom svetle. Dedina tu pôsobí oveľa hmatateľnejšie, surovejšie a menej idealizovane. Prostredie tu pôsobí obyčajne, civilne, často uvoľnene, no zároveň nesie v sebe náznaky absurdnosti každodenného života.
Skutočné miesta natáčania
Filmové dielo oživilo konkrétne lokality na Slovensku, ktoré prispeli k jeho autentickosti a „východniarskemu“ mýtu. Niektoré z nich sú spojené s kľúčovými scénami:
| Lokalita (GPS) | Popis skutočného miesta | Popis deja na zábere |
|---|---|---|
| 48.622685, 17.878673 | Scéna natáčaná na druhom konci Slovenska, čím sa mýtus o čisto "východňarskom" filme končí. | Na družstve sú voľby do vedúcich funkcií. Ešte predtým boli odmenení najlepší zamestnanci. |
| 49.054439, 21.284686 | Chalupa, ktorá aj po vyše 30-tich rokoch vyzerá stále rovnako. Miesto si p. Uher a p. Szomolányi vybrali náhodne. Majiteľka chalupy bola spočiatku proti natáčaniu, ale neskôr súhlasila. | Johana beží do stodoly. |
| 49.054197, 21.285438 | Autobusovú zastávku by ste v týchto miestach hľadali márne. | (konkrétny dej nie je uvedený) |
| 49.054454, 21.286924 | Filmové Gibovo v skutočnosti obec Fintice. Dom v popredí č. p. 144 a dom za ním vpravo. | (konkrétny dej nie je uvedený) |
