Dušan Dušek: Tvorivá cesta od „Strechy domu“ po súčasnosť

Dušan Dušek, narodený 4. januára 1946 v obci Gbelce, patrí k významným postavám slovenskej literárnej scény. Jeho tvorba, charakteristická precíznym jazykom, humorom, iróniou a hlbokým vhľadom do ľudskej psychiky, oslovuje čitateľov už niekoľko desaťročí. Od svojich prvých publikácií v dnes už legendárnom časopise Mladá tvorba až po súčasné diela, Dušek kontinuálne obohacuje slovenskú literatúru svojím jedinečným pohľadom na svet. Jeho prozaické diela, často obohatené o autobiografické prvky, zachytávajú mikrosvet zdanlivo obyčajných vecí, ľudí a udalostí s neopakovanateľnou poetikou.

Vzdelanie a profesionálna dráha

Dušan Dušek sa narodil 4. januára 1946 v Gbelciach v rodine lesného robotníka. Vzdelanie získaval v Piešťanoch a Bratislave, kde vyštudoval geológiu a chémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 1964 - 1969 absolvoval štúdium geológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.

Po skončení vysokoškolského štúdia roku 1970 dva roky pôsobil ako redaktor denníka Smena, potom bol redaktorom športového denníka Tip a v rokoch 1973-1979 redaktorom mládežníckeho časopisu Kamarát. Pracoval v redakciách časopisov Smena, Tip, Kamarát a Slovenské pohľady. V rokoch 1978 až 1992 bol spisovateľom v slobodnom povolaní. Ako spisovateľ v slobodnom povolaní pôsobil v rokoch 1978 - 1993, pričom v rokoch 1988 - 1992 pracoval aj na čiastočný úväzok v Slovenských pohľadoch. Od roku 1994 vyučoval scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde bol aj vedúcim Ateliéru scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte.

Literárny debut a raná tvorba - „Strecha domu“

Svoje prvé literárne diela publikoval od roku 1964 v časopisoch (Mladá tvorba, Slovenské pohľady, Romboid, Kamarát, Slniečko a i.). Knižný debut mu vyšiel v roku 1972. Po viacročnej časopiseckej príprave vstúpil do literatúry zbierkou poviedok Strecha domu (1972), ktorých témou sú zážitky z detstva na rodnom Záhorí. Knižne debutoval v roku 1972 poviedkovou knihou Strecha domu, po ktorej nasledovala poviedková zbierka Oči a zrak (1975). Nasledujúca kniha Oči a zrak (1975) je skomponovaná z krátkych poviedok, autorských úvah, humoristických básničiek a grotesiek. Ako knižný autor je v literatúre prítomný od r. 1972. Niekdajší debutant z časopisu Mladá tvorba patrí k mladšej generácii debutantov zo šesťdesiatych rokov 20. storočia.

Formovanie autorskej poetiky a hlavné témy

V roku 1982 sa Dušek autorsky zadefinoval poviedkovou knihou Poloha pri srdci. Po prvých dvoch juvenilných, tematicky komponovaných knihách Strecha domu (1972) a Oči a zrak (1976) sa v r. 1982 autorsky zadefinoval a vyhranil skvelou poviedkovou knihou Poloha pri srdci. Poviedky z tejto knihy Poloha pri srdci, Slamienka, More sa rozrastá, Humoreska či Prášky na spanie boli už jeho typickými textami, v ktorých sa stretával svet fantázie s realitou každodennosti. Knižná zbierka obsahuje viacero, dnes už literárne emblematických námetov, ktoré Dušekovi na dlhé obdobie získali priazeň odborných aj laických čitateľov.

Poviedky ako Poloha pri srdci, Slamienka, More sa rozrastá, Humoreska alebo Prášky na spanie zakladajú Dušekovu autorsky originálnu poetiku spájajúcu svet fantázie, eufórie, naplnenia a ľudského prebytku so svetom na opačnom póle takejto skúsenosti. Dušekovo porozumenie pre jemné aj drsné paradoxy ľudskej existencie otvára vrstevnatý pohľad na bežne nedoartikulované situácie každodenného ľudského pobytu na svete. Patrí sem pohľad na starobu, partnerské vzťahy, vzťahy detí a rodičov, artikulovanie napätia medzi časom minulosti a ilúziou prítomného času ako jej trvalého opakovania alebo pokračovania. Spomienka na čas minulosti je vždy štylizovaná ako biografická, má regionálne, rodinné, často autobiografické zdroje a východiská.

Dušek si v čase a priestore vytvára vlastnú literárnu topografiu. Je ňou región západného Slovenska v čase, ktorý bol ešte reprodukovaný čiernobielou fotografiou. Prirovnať si možno k tomu majstrovskú rovnomennú prózu Topografia z knižnej zbierky Kalendár. Dušan Dušek obohatil slovenskú literatúru najmä tým, že svoju poetiku postavil na detaile s autobiografickým nábojom, čím sa jeho prozaická tvorba dostala do kontrapunktu s oficiálnou ideologizovanou literatúrou. Dušek sa vypracoval na jedného z najlepších slovenských poviedkarov.

Svet jeho próz hýri drobnými rázovitými postavičkami, ktoré prinášajú na scénu nielen autorskú skúsenosť z detstva, ale aj humor, iróniu a osobitý poetizmus, založený na presne vystavanej metafore s konkrétnym príbehovým pôdorysom, ale aj imaginatívnosťou a jemnou psychologickou drobnokresbou. V dielach sa vracia k témam detstva, domova, dediny, príbuzenských či medziľudských vzťahov, často využíva motív smrti, ktorú považuje za súčasť života, ale tiež erotiky a dospievania. Popri samotnom deji sa venuje množstvu detailov, ktoré sa neustále opakujú a prelínajú, preniká pod povrch vzťahov, situácií a problémov, ktoré nerieši, len evokuje.

Prehľad prozaickej tvorby

Knižná zbierka Dušana Dušeka obsahuje viacero, dnes už literárne emblematických námetov, ktoré mu na dlhé obdobie získali priazeň odborných aj laických čitateľov.

Zaujal aj rozsiahlejšou prózou s denníkovým charakterom Pešo do neba (2000), novelou Zima na ruky (2006), troma novelami z filmárskeho prostredia, ktoré vyšli pod názvom Holá veta o láske (2010) alebo poviedkovou knihou Ponožky pred odletom (2015). Knižne mu vyšli aj výbery z poviedkovej tvorby Mapky neznámeho pobrežia (2001), Melón sa vždy smeje (2013), Gombíky zo starej uniformy (2013) alebo Kukučka za uchom (2025). V zbierke poviedok Teplomer sa popri všetkých týchto štandardných vlastnostiach dostávajú do popredia politické postoje autora k skutočnostiam totalitného režimu i k skutočnostiam po „nežnej“ revolúcii roku 1989. Majstrovsky poskladaná farebná vitráž ľudských osudov v zbierke Pešo do neba vytvára obraz, cez ktorý k nám prenikajú lúče zážitkov, momentov a maličkostí, humorných ale i vážnych situácií, opísaných s hravosťou a ľahkosťou autorovi vlastnou.

Esejistická a básnická tvorba

Dušekovu esejistickú tvorbu reprezentuje publikácia Veľká potreba lampášov (2018). Je aj autorom básnických zbierok Dúšky (1990), Príbeh bez príbehu (1994) a Počítanie na prstoch (2018). Postrehy, mikrorozhovory a lyrické úvahy o prírode aj o zdanlivo bežných, no pritom poetických zákutiach všedného života vydal v básnickej zbierke Dúšky (1990).

Tvorba pre deti a mládež

Napísal aj niekoľko kníh pre deti. Zmysel pre hravosť a originalitu prejavil Dušan Dušek aj v literatúre pre deti a mládež. Jeho tvorba pre deti bola ocenená v roku 1992 Cenou Trojruža, ktorú udeľuje Literárny fond, Slovenská sekcia IBBY a BIBIANA.

• Knižky pre deti Najstarší zo všetkých vrabcov (1976), Pravdivý príbeh o Pacovi, Pištáčik (obe 1980) a Pištáčik sa žení (1981) tvoria kompozičný celok, spojený nielen autobiografickou postavou detského hrdinu Pištáčika, ale aj priestorom detstva dedinského chlapca so všetkými medziľudskými vzťahmi.
• Ďalšie diela pre deti: Pravdivý príbeh o Pačovi (1980), Deň po dlhom daždi býva voňavý (1984), Babka na rebríku (1986) a Dvere do kľúčovej dierky (1987).

Filmové a rozhlasové scenáre

Dušan Dušek je aj autorom filmových a televíznych scenárov a rozhlasových hier. Dušek sa sústavne venuje scenáristickej a rozhlasovej tvorbe. Napísal literárne scenáre k filmom Ružove sny, Ja milujem, ty milujem, Sojky v hlave, Vlakári, televíznu hru Rýchlik a z rozhlasových hier najväčší úspech dosiahla hra Muchy v zime.

Ako scenárista sa podieľal na úspešných slovenských filmoch:

• Ružové sny (r. Dušan Hanák, 1976)
• Ja milujem, ty milujem (r. Dušan Hanák, 1980)
• Sojky v hlave (r. Juraj Lihosit, 1983)
• Vlakári (r. Juraj Lihosit, 1988)
• Krajinka (r. Martin Šulík, 2000)

„Najkrajšiu spoluprácu som zažil s režisérom Martinom Šulíkom pri písaní scenára k filmu Krajinka. Nielenže sme scenár napísali, ale pri tej spoločnej práci sme sa navždy skamarátili.“

Charakteristika autorského štýlu a inšpirácie

Dušekovu autorsky originálnu poetiku spája svet fantázie, eufórie, naplnenia a ľudského prebytku so svetom na opačnom póle takejto skúsenosti. Cez „časom prekryté“ a zaprášené spomínanie sa z Dušekových literárnych svetov otvára pohľad na všetky hodnotovo dôležité súradnice „dobrého“ života. Dušek na ňu aj po roku 1989 nadväzuje v dvoch základných líniách: jednou je akcentácia jazykovej a štylistickej exkluzívnosti malých epických foriem (anekdota, regionálne frazeologizmy, orálne prenášané historky), ktoré vkladá do svojich príbehov ako poznávacie znamenie v čase a regióne ukotveného rozprávača (Kufor na sny, Milosrdný čas, Teplomer, Kalendár, Pešo do neba).

Z tejto línie Dušekovho pozorovania sveta pochádzajú aj originálne, autorom vytvorené alebo pripomínané postavy (Pištáčik, Kapor a Pukanec, strýc Alojz). Do Dušekových literárnych svetov vnášajú rozmer celistvosti, ukotvenosti a trvania. V inej línii rozprávania sa objavuje téma nenaplnenosti a ohrozenosti vzťahov. V manželskej a partnerskej línii ju zakladajú poviedky Humoreska alebo Prášky na spanie z Polohy pri srdci. V aktuálnom období ostatného dvadsaťročia na túto líniu nadväzujú také prózy, ako je Vták na jednej nohe, Zima na ruky, Holá veta o láske, Ponožky pred odletom, Strih vetra. Lineárne rozprávanie je v týchto autorových epických kompozíciách metonymicky naviazané na aktuálne, prebiehajúce, často existenciálne naladenie rozprávača.

Ak je celá Dušekova veľká malá epika nedeklarovane venovaná predovšetkým ľuďom a človeku vo všetkých jeho podobách, platí to aj o Dušekovej knihe esejí Veľká potreba lampášov (2018). Aj v nej je reč o konkrétnych ľuďoch a tiež o tom, ako svojou prácou, ktorá sa volá umenie, naprávajú a vylepšujú svet. Umelecké artefakty, ako je kniha, film, fotografia alebo grafický list, sú pre Dušeka krásnymi, obdivuhodnými predmetmi, a ľudia, ktorí ich vytvorili, skutočnými autoritami. Dušekove eseje neskrývane ukazujú podložie autorovho zdanlivo nekomplikovaného, felicitného sveta.

Je špičkový poviedkár, ale recept na dobrú poviedku nepozná a podľa neho ani nejestvuje. „U mňa sa písanie často začína nejakým drobným nápadom. Môže to byť započutá veta z rozhovoru, inokedy spomienka alebo zaujímavá historka. Natŕčam uši. A pri písaní dúfam, že sám seba niečím nečakaným prekvapím.“ Návod na napísanie dobrej poviedky síce Dušek nepozná, ale celkom presne vie, čo ho priviedlo k písaniu: "Bolo to čítanie. Od detstva som hltal knihy, asi som to zdedil po rodičoch, mali sme doma dosť veľkú knižnicu, najprv to boli ´verneovky´, neskôr ´londonovky´, no najmä knižky Marka Twaina o Tomovi Sawyerovi a Huckovi Finnovi - a potom, postupne, mamine zväzky SPKK, čo bola Spoločnosť priateľov krásnych kníh. A prvú poviedku som sa pokúsil napísať po prečítaní 49 poviedok od Ernesta Hemingwaya."

Analýza vybraných diel

Dušekove poviedky často presahujú rámec bežného rozprávania a ponúkajú hlbšie filozofické či psychologické presahy. Napríklad v poviedke Pes z knihy Kufor na sny autor ironicky vykresľuje vzťah medzi výstredným pánom a jeho psom. Vypraváč, hoci opovrhujúci správaním pána, je zároveň fascinovaný touto neobvyklou dvojicou. Posledná veta poviedky - „Pes ma oňuchá a splašeně odskočí, potom stiahne chvost - a dobehne suseda: pre něho som blázon“ - naznačuje, že pohľad na "bláznovstvo" je relatívny a to, čo sa nám zdá nenormálne, môže byť z pohľadu druhého celkom prirodzené.

Poviedka Dvaja v jednej osobe predstavuje absurdnú miniatúru o priateľstve, ktoré je vyhnané do extrému. Dvaja priatelia, Fero a Dodo, sa rozhodnú byť nielen priateľmi, ale aj rodinou, čo vedie k nečakanej situácii, keď si Dodo vezme Ferovu bývalú manželku a Fero Dodovu dcéru. Táto poviedka, vtipná a zároveň znepokojujúca, môže byť interpretovaná ako kritika ľudského vytŕhania sa a snahy o smerodajnú výnimočnosť.

Kapitola Alfabet D. z knihy Kufor na sny je ukážkou Dušekovho humoru a ironického pohľadu na svet, prezentovaná formou "literatúry faktu". Autor tu "encyklopedicky" opisuje rôzne pojmy a osobnosti, pričom každý popis je pretkaný jeho jedinečným pohľadom a špecifickým humorom.

Ocenenia a uznanie

Za svoju rozsiahlu a kvalitnú literárnu tvorbu získal Dušan Dušek množstvo ocenení. Za knihu Pešo do neba dostal v roku 2000 Cenu Dominika Tatarku a Literárnu cenu Všeobecnej úverovej banky (VÚB). V roku 2002 sa stal nositeľom Krištáľového krídla v oblasti publicistika a literatúra. Je tiež držiteľom Slnka v sieti (2014) za výnimočný prínos slovenskej kinematografii a Ceny Jána Johanidesa (2012) za knihu Holá veta o láske. V roku 2016 mu prezident SR udelil Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky (SR) a za literárnu a pedagogickú činnosť.

tags: #dusan #dusek #strecha #domu #obsah