Vlhkosť cementového poteru pred pokládkou podlahy: Kľúč k trvácnosti

Cementové liate potery sú v podlahových súvrstviach stále častejšie využívané, najmä v kombinácii s drevenou nášlapnou vrstvou. Dosaženie normových požiadaviek na zbytkovú hmotnostnú vlhkosť pre túto kombináciu môže byť v podmienkach stavby pomerne zložité. Tento článok sa preto zaoberá aktuálnou problematikou tepelno-vlhkostného správania a vysychania cementových liatych poterov, a to ako z pohľadu noriem, tak aj optikou praxe.

Pred položením nášlapnej vrstvy podlahového súvrstvia je životne dôležité zmerať hodnotu zbytkové hmotnostnej vlhkosti roznášacej vrstvy tvorenej poterom. Kvalitne pripravený podklad nie je jednoduchá záležitosť, vyžaduje si správne meracie prístroje, znalosť noriem aj skúsenosti z praxe. Dokonalá a precízna príprava podkladu je základom dobre fungujúcej podlahovej konštrukcie.

Prečo je voda v poteroch potrebná a kedy sa stáva problémom?

Voda je neoddeliteľnou súčasťou mnohých stavebných materiálov, obzvlášť poterov, či už cementových alebo anhydritových. Potery sú najčastejšou variantou nosnej vrstvy podlahy vďaka vynikajúcej tvarovej prispôsobivosti, dobrým mechanickým vlastnostiam a priaznivej cene. Voda umožňuje prácu s týmito materiálmi vo forme tekutiny a vytváranie monolitickej konštrukcie, tj. jednoduchú prepravu čerpaním, ľahké vyplnenie predpísaného objemu a urovnanie povrchu a ďalšie technologické výhody.

Cementový poter tvrdne vďaka hydratácii cementu, t.j. jeho reakcii s vodou. Ide o chemicky pomerne zložitý proces. Tuhnutie, čiže prechod z kvapalného do pevného skupenstva, ktoré nastáva približne po 24 hodinách, je len jednou z počiatočných fáz hydratácie. K dominantnému nárastu pevnosti betónu (cementového poteru) dochádza až následne, teda v čase, keď materiál má už pevné skupenstvo. Obvykle sa doba do 28 dní popisuje ako zrenie a neskôr ako dozrievanie. Hydratácia cementu sa zastaví v okamihu, keď sú spotrebované materiály, ktoré do nej vstupujú, alebo ak sa nepriaznivo zmenia podmienky. Ak teda betón (cementový poter) vyschne príliš skoro, nedôjde k využitiu všetkého pojiva a výsledné vlastnosti zatvrdnutého materiálu budú pravdepodobne horšie, ako sa očakávalo.

V prípade anhydritového poteru je situácia rozdielna. Anhydritové pojivo tvorí prevažne bezvodý síran vápenatý (CaSO4), čo je látka veľmi podobná sádre. Po zamiešaní pojiva s vodou dochádza najprv k jeho rozpusteniu. Z presýteného roztoku následne postupne kryštalizuje sádrovec (CaSO4 + 2 H2O). Kryštály postupne zrastajú a vytvárajú pevnú štruktúru. V počiatočnej fáze zrenia je aj anhydrit potrebné chrániť proti strate vody. V poteri je teda voda potrebná a nemožno sa bez nej zaobísť.

Na druhej strane, pri pokládke nášlapných vrstiev je nadmerná vlhkosť nežiaduca. Môže byť príčinou vybúlenia drevenej podlahy či roztvárania jej škár, vzniku pľuzgierov na povlakových krytinách či nepriedušných stierkach, odlupovania nášlapných vrstiev od podkladu v dôsledku osmotického tlaku, vzniku plesní a podobne. Položenie podlahy na príliš vlhký podklad je jedna z najčastejších a zároveň najnákladnejších chýb pri stavbe.

Normatívne požiadavky na zbytkovú vlhkosť poteru

Norma ČSN 74 4505 Podlahy - Společná ustanovení stanovuje požiadavky pre navrhovanie, kladenie a skúšanie podláh v stavebných objektoch. Určuje konkrétne limity pre maximálnu vlhkosť podkladu pred pokládkou rôznych krytín. Hodnoty sú v hmotnostných percentách (hm. %) a vzťahujú sa ku gravimetrickej metóde. Použitie inej metódy je možné len v prípade, ak je preukázané, že vedie k rovnakým výsledkom ako gravimetrická metóda podľa normy ČSN EN ISO 12570.

Najvyššia dovolená vlhkosť cementového poteru

Cementový poter je najbežnejší typ podkladnej vrstvy v stavbách. Nižšie uvedená tabuľka sumarizuje najvyššie dovolené hodnoty zbytkové vlhkosti cementového poteru v hmotnostných percentách pred pokládkou nášlapnej vrstvy podľa ČSN 74 4505.

Ak je v podlahe podlahové kúrenie, norma požiadavky sprísňuje. Konkrétne pre cementový poter s podlahovým kúrením sa požiadavka na vlhkosť znižuje o 0,5 %.

Najvyššia dovolená vlhkosť anhydritového poteru

Anhydritový poter (liaty poter na báze síranu vápenatého) má výrazne prísnejšie požiadavky na zbytkovú vlhkosť pred pokládkou nášlapnej vrstvy, ako je vidieť v tabuľke nižšie.

Pre anhydritový poter s podlahovým kúrením sa požiadavka na vlhkosť znižuje o 0,2 %. Hodnota 0,5 % je extrémne nízka a dosiahnuť ju prirodzene trvá veľmi dlho.

Za prevedenie skúšky vlhkosti je vo väčšine prípadov zodpovedný realizátor nášlapnej vrstvy, pretože práve on zodpovedá za to, že pokládka nebude vykonaná pred dosiahnutím normových hodnôt zbytkové vlhkosti.

Metódy merania vlhkosti poteru

Pre správne posúdenie vlhkosti podkladu je kľúčové použiť správnu metódu. Existuje množstvo príručných prístrojov na meranie vlhkosti poterov, niektoré sú presnejšie, iné menej. Pri meraní rôznymi povrchovými meracími prístrojmi môže dôjsť ku skresleniu, pretože vrchná časť poteru schne ako prvá. Vlhkosť sa zvyčajne drží v hĺbke a postupne migruje k povrchu.

Gravimetrická analýza - najpresnejšia metóda

Gravimetrická analýza je najpresnejšia skúška. Je založená na vážení hmotnosti odobratej vzorky z podkladu, ktorá sa porovnáva s hmotnosťou po sušení pri zvýšenej teplote (gravimetricky) podľa normy ČSN EN ISO 12570. Tak sa stanoví množstvo fyzikálne viazanej vody, ktoré sa udáva v tzv. hmotnostných percentách. Pre podlahára na stavbe však táto metóda nie je dosť pohotová, pretože vyžaduje laboratórne podmienky.

Norma ČSN EN ISO 12570 definuje postup stanovenia zbytkové hmotnostnej vlhkosti a zároveň uvádza teploty sušenia. Pretože nie je nikde presne špecifikovaná teplota sušenia cementových liatych poterov, sú tieto potery bežne zaraďované do skupiny minerálnych materiálov, ktoré nemenia svoju štruktúru ani pri 105 °C. Cenné poznatky o vplyve teploty sušenia na zbytkovú hmotnostnú vlhkosť poskytuje tabuľka nižšie.

Karbidová metóda (CM) - najpoužívanejšia v praxi

Najbežnejšou preukaznou metódou merania vlhkosti, často využívanej pre zistenie presnej hodnoty, je meranie pomocou CM prístroja - nazýva sa karbidová metóda. Je to deštruktívna metóda merania zbytkové vlhkosti s možnosťou prevedenia kontroly a vyhodnotenia výsledkov priamo na mieste. Pri tomto meraní sa z potěru odoberie vzorka z hĺbky približne 2/3 hrúbky poteru, rozdrtí sa, zváži a vloží do tlakovej nádoby s karbidom vápnika. Vlhkosť reaguje s karbidom za vzniku acetylénového plynu, ktorý vytvorí v nádobe pretlak. Ten sa odčíta na manometri a pomocou prevodovej tabuľky sa prepočíta na obsah vody v percentách CM. Tým je zabezpečené, že poter sa zmeria v celej hĺbke a nie len pár centimetrov od povrchu.

Je dôležité poznamenať, že hodnoty namerané CM metódou a gravimetrickou metódou sa líšia. Napríklad, ak podlahár nameria 2 % CM metódou, to zodpovedá približne 3,4 % gravimetricky. Pri anhydritových poteroch je rozdiel menší, 0,5 % CM metódou zodpovedá 0,5 % gravimetricky.

Ďalšie metódy merania

• Orientačná fóliová metóda: Veľmi jednoduchá a značne orientačná metóda pre predbežné určenie, či má zmysel vykonať karbidovú metódu. Spočíva v prekrytí skúšaného miesta plastovou fóliou. Ak je po 16 hodinách na fólii kondenzovaná vodná para, podklad nie je pripravený. Nedáva konkrétne hodnoty.
• Skúška vývrtmi: Používa sa najviac v USA a Veľkej Británii. Dochádza k nepatrnému narušeniu podlahy. Do vývrtu sa vloží rukávec a po 72 hodinách sa meria vlhkosť sondou. Časovo náročná.
• Nedestruktívne meranie: Výhodou je, že sa nerobí žiadny odber vzorky. Meria fyzikálnu veličinu, ktorá sa mení vplyvom prítomnosti vlhkosti. Táto metóda je však povrchová a veľmi nepresná.
• Kalcium chloridová metóda: Používaná v USA do 90. rokov. Podobne ako fóliová metóda, ale s miskou chloridu vápenatého, ktorá absorbuje vlhkosť. Po 72 hodinách sa miska váži v laboratóriu. Časovo náročná.
• Zapichovacie vlhkomery: Rozšírené pre svoju dostupnosť a jednoduchosť. Sú určené pre meranie dreva a iných mäkkých materiálov, do ktorých možno zapichnúť hroty. Nevhodné pre betóny a anhydrity, pretože merajú len vlhkosť tenkej vrstvičky.
• Príložné vlhkomery: Ideálne pre meranie betónu a anhydritu. Okamžite zobrazujú namerané hodnoty do hĺbky až 20-30 mm, záleží na type prístroja. Meranie je založené na kapacitnom alebo impedančnom princípe. Bohužiaľ, táto metóda zatiaľ nie je zakotvená v norme.

Príprava podkladu: Kľúč k trvanlivej podlahe

Pod prípravou podkladov rozumieme súbor činností, ktorých výsledkom je podklad čo možno najlepšie pripravený pre pokládku podlahových krytín. Treba konštatovať, že v našich pomeroch je takmer vždy nutná kompletná príprava podkladov, bez ohľadu na to, či sa jedná o novostavbu alebo o sanáciu podlahy. Tieto práce predstavujú zvýšenie finančných nákladov stavby, prípadne narušenie časového harmonogramu.

Posúdenie existujúceho podkladu

Pre zvolenie správnych pracovných postupov a materiálov je veľmi dôležité posúdiť existujúci podklad.

• Rovinnosť: Odchýlky rovinnosti podkladných vrstiev sa merajú klinovým meradlom na odmernej late dĺžky 2m. Norma ČSN 74 4505 povoľuje odchýlku len 2 mm už pri samotnej výrobe poterov. Na tento fakt sa takmer vždy zabúda pri ich realizácii a následnom preberaní, čo investorovi podstatne zvyšuje náklady na vyrovnanie podlahy pred kladením podlahových krytín.
• Pevnosť povrchovej vrstvy: Nevyhovujúca pevnosť môže viesť k odtrhnutiu stierky aj samotnej krytiny. Jednoduchou metódou merania pevnosti povrchu je kontrola pomocou vrypovej skúšky, pri ktorej sa do podkladu vrypovým prístrojom vyryjú rovnobežné čiary pod uhlom 40 - 60°. Ak v miestach, kde sa vrypy spájajú, dochádza vo väčšej miere k vylamovaniu poteru, je nutné povrchovú vrstvu odstrániť. Duté miesta v potere je tiež možné zistiť preklepaním povrchu tvrdým predmetom, napr. kladivom.
• Trhliny a praskliny: Trhliny a praskliny v potere ovplyvňujú v značnej miere bezchybnú funkciu podkladu, predovšetkým u plávajúceho poteru. Vznikajú v dôsledku normálnych zmršťovacích procesov v priebehu hydratácie, sadania stavebnej konštrukcie, či pôsobením tepla alebo mechanického zaťaženia. Všetky trhliny a praskliny musia byť odborne uzavreté, aby mohol poter znovu plniť funkciu monolitickej dosky, roznášajúcej napätie.
• Čistenie a prebrúsenie: Pred posudzovaním kvality poteru sa odporúča poter vždy prebrúsiť tanierovou rotačnou brúskou. Brúsením sa odstránia z povrchu poteru mäkké labilné zóny (sadrové vrstvy, cementové vyplaveniny) alebo tenké a tvrdé škrupiny. Ak je podklad znečistený farbami, olejmi, zvyškami lepidla a podobnými materiálmi, ktoré nejdú odbrúsiť, je nutné ho odstrániť a nahradiť novým.

Úprava podkladu

Po posúdení a prípadnom odstránení nekvalitných častí je potrebné pristúpiť k úprave podkladu.

• Napúšťanie (základovanie): Úlohou napúšťania je zlepšiť vlastnosti povrchu podkladu alebo mu niektoré vlastnosti dodať. Napúšťanie však neslúži na sanáciu nekvalitných poterov, tie treba podľa možnosti odstrániť a nahradiť novými. U savých podkladov (minerálne potery, drevotrieska, drevo) slúži napúšťanie predovšetkým k zabráneniu vzájomného škodlivého pôsobenia medzi podkladom a nanášanou stierkovou vrstvou. Na napúšťanie slabších podkladov a tiež k uzavretiu zvýšenej vlhkosti v podkladnej vrstve sa používajú napúšťadlá na báze 2-zložkových epoxidových živíc.
• Stierkovanie, vyrovnávanie a nivelizovanie: Po napúšťaní nasleduje aplikácia vyrovnávacích vrstiev. Stierkovanie znamená nanášanú vrstvu s hrúbkou do 3 mm, ktorá je väčšinou minimálne nutná pre vyhladenie podkladu. Vyrovnávanie je nanášaná vrstva 0 - 8 mm. Nivelizovanie predstavuje vyrovnávacie práce v rozsahu 0 - 50 mm. Pre zlepšenie povrchu a rozlevu je potrebné používať po nanesení stierky odvzdušňovací ihlový valček.

Optimálna teplota prostredia je 15 - 20 °C, nemala by však dlhodobejšie klesať pod 10 °C. Meranie sa prevádza rôznymi typmi teplomerov, najčastejšie sú súčasťou iných prístrojov.

Vysychanie poteru a jeho urýchlenie

So vzrastajúcim tlakom na rýchlosť výstavby sa zvyšuje tlak na skrátenie technologickej prestávky medzi položením roznášacej vrstvy podlahového súvrstvia a pokládkou nášlapnej vrstvy. Táto technologická prestávka je u liatych poterov nevyhnutná z pohľadu vyschnutia roznášacej vrstvy a správneho budúceho fungovania podlahového súvrstvia.

Orientačná doba vysychania cementového poteru je približne 1 cm hrúbky za 1 týždeň. U bežného poteru 6 až 8 cm počítajte s minimálne 6 až 8 týždňami, v praxi často 2 až 3 mesiace. Anhydritový poter na požadovaných 0,5 % schne ešte dlhšie, často 4-6 mesiacov s podporou, alebo 6-12 mesiacov bez nej. Povrchové vyschnutie neznamená, že je konštrukcia pripravená na pokládku; vlhkosť sa drží v hĺbke a postupne migruje k povrchu.

Ak potrebujete urýchliť vysychanie podkladu, máte niekoľko možností:

• Prievan: Zabezpečenie dostatočného prúdenia vzduchu v miestnosti je najrýchlejšia metóda.
• Podlahové kúrenie: Tento spôsob funguje predovšetkým u anhydritových povrchov, u ktorých možno kúrenie zapnúť už desiaty deň po zhotovení podkladu. Pri podlahovom kúrení je nutné vykonať nátopnú skúšku.
• Priemyselné vysúšače: Kondenzačné odvlhčovače ochladzujú vzduch, vlhkosť kondenzuje na výmenníku. Adsorpčné odvlhčovače využívajú silikagél, ktorý pohlcuje vlhkosť. Profesionálne vysúšanie môže skrátiť čakanie z mesiacov na týždne.

Po ukončení sušenia sa zbytková hmotnostná vlhkosť poteru môže vrátiť na hodnotu ustálenej vlhkosti pre dané podmienky, ak nie je podklad uzavretý náterom alebo ak je okolitá vlhkosť vysoká. Ustálená hmotnostná vlhkosť cementových liatych poterov sa v bežných podmienkach stavby bez usilovného a zdĺhavého vysúšania nedostane pod 2 % (stanovené gravimetricky pri 105 °C). Pri maximálnej vstupnej teplote vody podlahového kúrenia (40 °C) možno poter vysušiť len na hodnotu zbytkové hmotnostnej vlhkosti 1,5 % (gravimetricky pri 105 °C), a to v prípade ideálnych podmienok, ktorých sa dá na stavbe ťažko dosiahnuť (výmena vzduchu, obrúsený povrch).

Prípadové štúdie: Dôsledky nedostatočného vysušenia

Príklady z nedávnej doby ukazujú, že poruchy podláh spôsobené vlhkosťou sú stále aktuálnym problémom. Sčasti vďaka návrhu potenciálne rizikových konštrukcií, sčasti vďaka nesprávnemu prevedeniu detailov, či podvoleniu sa tlaku na skrátenie nutných technologických prestávok.

Vybúlenie drevenej podlahy v byte

V bytovom dome došlo k vybúleniu drevenej podlahy po dlhom období daždivého počasia. V poškodených oblastiach neboli zistené žiadne prejavy zatečenia vody, či iného prieniku vlhkosti. Vlhkosť cementového poteru zistená na odobratej vzorke bola 2,3 %, čo spĺňa obvyklé požiadavky. K vybúleniu mohlo dôjsť kvôli nedostatočnej šírke škár podlahy pozdĺž stien, čo je častá závada, v kombinácii s nabobtnaním parkiet v dôsledku vysokej vzdušnej vlhkosti.

Poškodenie laminátových lamiel

V inom byte došlo k nadvihnutiu lamiel nášlapnej vrstvy podlahy. Vlhkosť drevenej lamely na jej spodnom líci bola cca 14 % až 26 %. Zistená vlhkosť anhydritovej dosky bola príliš vysoká (1,72 % a 1,42 %), výrazne prekračujúca najvyššiu dovolenú vlhkosť 0,5 %. Súčasne bola zistená veľmi vysoká vlhkosť minerálnej vaty, ktorá sa nachádza pod anhydritovou doskou. Z týchto skutočností možno odvodiť, že vlhkosť do anhydritovej dosky a následne do drevených lamiel preniká z veľmi vlhkej vrstvy minerálnej vaty. V mieste poruchy nášlapnej vrstvy sa pravdepodobne nachádzala lokálna perforácia polyetylénovej fólie, ktorá prienik vlhkosti umožňovala.

Deformácia lamel, tzv. "korýtkovanie"

V ďalšom byte došlo k zdeformovaniu jednotlivých lamiel, tzv. "korýtkovaniu", a k roztvoreniu škár medzi jednotlivými lamelami. V poškodenej oblasti bola vlhkosť anhydritu 0,72 %, čo prekračuje najvyššiu dovolenú vlhkosť 0,5 %. Zároveň bola v byte zistená veľmi nízka relatívna vlhkosť vzduchu (34,5 %). Za dominantnú príčinu vzniku "korýtkovania" sa označila zvýšená vlhkosť podkladu, ktorá spôsobila nabobtnávanie spodného líca lamiel. K zvýrazneniu poruchy prispela aj nízka relatívna vlhkosť vzduchu, ktorá spôsobuje zmršťovanie horného líca lamiel.

Vlhkostné pomery v budove občianskej vybavenosti

V budove občianskej vybavenosti s dvojitou podlahou tvorenou kalciosulfátovými (sadrovláknitými) doskami bola v čase šetrenia vlhkosť sadrovláknitých dosiek nízka, ale vlhkosť dosiek zabudovaných do podlahovej konštrukcie bola vyššia ako vlhkosť nových dosiek. Priemerná vlhkosť betónu stropných dosiek bola 4,38 %. Kladená kaučuková krytina je pre vlhkosť prakticky nepriepustná. Sadrovláknité dosky sú z materiálu, ktorý relatívne ľahko prijíma vlhkosť a ktorého mechanické vlastnosti sú pri nadmernej vlhkosti zhoršené. Nemožno vylúčiť možnosť vzniku porúch podlahovej konštrukcie v dôsledku vlhkosti uvoľňovanej zo železobetónovej stropnej dosky. Budúce poškodenie bude závisieť dominantne na intenzite prevetrávania vzduchovej dutiny dvojitej podlahy.

Experimentálne poznatky o tepelno-vlhkostnom správaní cementových poterov

Cieľom experimentu bolo posúdiť vplyv teploty sušenia na hodnoty zbytkové hmotnostnej vlhkosti a zároveň stanoviť ustálenú vlhkosť poteru v definovanom prostredí. K tomuto účelu boli namiešané tri receptúry (A, B a C) cementového liateho poteru.

Vzorky boli vyrobené vo forme trámočkov s rozmermi 40 × 40 × 160 mm. Pred začiatkom merania boli uložené v prostredí s relatívnou vlhkosťou vzduchu 95 ± 5 %. Následne boli vzorky uložené v laboratóriu s priemernou teplotou prostredia 19,6 °C a priemernou relatívnou vlhkosťou 29,5 %. Po ukončení sledovania prirodzeného vysychania (nebola pozorovaná výrazná zmena hmotnosti) boli vzorky sušené pri rôznych teplotách: 105 °C, 70 °C (následne 105 °C) a 40 °C (následne 70 °C a nakoniec 105 °C).

Vplyv teploty sušenia na zbytkovú vlhkosť

Z nameraných dát je zrejmé, že nameraná vlhkosť cementového liateho poteru závisí hlavne na teplote sušenia a ďalej tiež na teplote a relatívnej vlhkosti prostredia, v ktorom je poter uložený. Otázkou zostáva, prečo pri vysúšaní na 70 °C a ďalej potom na 105 °C nameriame výrazne vyššiu zbytkovú hmotnostnú vlhkosť ako pri vysúšaní na 40 °C. Teda z akej časti sa jedná o vlhkosť v kapilárnych póroch poteru, ktorá sa z poteru uvoľňuje pri vyšších teplotách (nad 40 °C), a z akej časti sa jedná o uvoľňovanie chemicky viazanej vody kvôli rozkladu C-S-H gélu (pri teplotách nad 80 °C).

Zaujímavé je, že po plnom vysušení vzoriek na 105 °C sa hmotnostná vlhkosť vrátila po cca 250 dňoch na hodnotu 2,2 % pre receptúru A, 2,4 % pre receptúru B a 2,3 % pre receptúru C.

Termická analýza a uvoľňovanie vody

Za účelom zistenia priebehu uvoľňovania vlhkosti zo vzoriek cementového poteru boli vzorky podrobené termickej analýze (termogravimetrii - TG), pri ktorej sa meria zmena hmotnosti vzorky ako funkcia stúpajúcej alebo klesajúcej teploty. Analýza uvoľňovaných plynov pri zahrievaní bola vykonaná pomocou hmotnostného spektrometra (MS). Meranie prebiehalo v rozmedzí teplôt 25 až 500 °C.

Najväčší hmotnostný úbytok pri zahrievaní bol u všetkých vzoriek zaznamenaný v teplotnom intervale 40 až 200 °C, kedy dochádza k dehydratácii C-S-H gélu a prípadne k úniku fyzikálne viazanej vody. V nasledujúcom intervale teplôt, tj. od 200 do 500 °C, je uvoľňovaná chemicky viazaná voda z ďalších zlúčenín, pričom najvýraznejším dejom je rozklad Ca(OH)2. Namierané MS krivky uvoľnenej H2O v podstate kopírujú tvar DTG kriviek, z čoho vyplýva, že hlavným dôvodom úbytku hmotnosti je úbytok vody. Termickou analýzou bolo zistené, že v rozmedzí teplôt 20 - 400 °C sa z poteru uvoľňuje prevažne voľná a chemicky viazaná voda.

Z výsledkov experimentu, ako aj z dlhodobých skúseností sa ukazuje, že dosiahnuť požiadavku na zbytkovú hmotnostnú vlhkosť cementového poteru podľa ČSN 74 4505 pre drevené podlahy a parkety vyžaduje čas a vytvorenie veľmi dobrých podmienok pre vysychanie. Ako riešenie pre urýchlenie pokládky drevenej nášlapnej vrstvy možno použiť uzatvárací náter, ktorý však predražuje stavbu. Preto by bolo prospešné preskúmať, či požiadavka na zbytkovú hmotnostnú vlhkosť cementových poterov podľa normy pre drevené podlahy a parkety nie je zbytočne prísna. Experiment naznačuje, že vhodná teplota sušenia pre stanovenie hmotnostnej vlhkosti cementového poteru je 40 °C, a to z hľadiska zachovania integrity C-S-H gélu.

tags: #cement #vlhkost #pred #pokladkou #cm