Veľký Mlynárov žľab je krásna, ale poriadne vytrvalostná zimná alpská lezecká túra vo Vysokých Tatrách. Veľmi vytrvalostná a alpinistická zimná cesta je asi ideálna definícia zimnej lezeckej túry cez Veľký Mlynárov žľab. Je to túra porovnateľná s alpskými klasikami.
Samotné prevýšenie Mlynárovho žľabu je 1000 metrov. Cesta je špecifická tým, že možnosti návratu z nej sú veľmi slabé až ťažko realizovateľné. Návrat z takejto túry je často náročnejší ako samotný výstup.
Lokalizácia a prístup k žľabu
Veľký Mlynárov žľab vedie z Bielovodskej doliny od severovýchodu do sedielka medzi Veľkého a Malého Mlynára. Nástup je v Bielovodskej doline.
Najlepší prístup je od Mrozekovho ľadopádu - traverz doľava k Adinmu úsmevu popod skalné prahy cca 10 minút k výraznému žľabu pod ľad, skrytý v lese. Z cesty ho nie je vidieť. Nástup pod stenu je cca tri-štyri hodiny od začiatku doliny. Iná skúsenosť uvádza, že cez Bielovodskú dolinu pod nástup trvalo cca 2,5 hodiny.
Osobne odporúčam večer pred výletom prespať v Tatra fóre, čo je lokálne ubytovacie zariadenie, kde panuje veľmi priaznivá atmosféra pre horolezcov sprostredkovaná majiteľom Jožkom. Tatrafórum sa nachádza na konci Lysej Poľany. Následne treba vyraziť skoro ráno, aby ste stihli včas nastúpiť do žľabu a absolvovať týchto tisíc výškových metrov. Z Lysej Poľany sme vyrazili ráno o 4:00, inokedy niečo pred šiestou opúšťame pohodlie auta na Lysej Poľane.
Popis žľabu a jeho podmienky
Celá túra je z väčšej časti prevažne na čistom snehu do 60°, okrem úvodných ľadíkov (WI 2/2+) a kľúčového ľadového výšvihu (WI 3) v strede žľabu. Obtiažnosť krátkych ľadopádov je v dolnej časti WI2 a v strede WI3-4 do 75 stupňov, inak sa lezie po snehu do 60 stupňov. Klasifikácia je tvrdšia pri nedotečení ľadu.
Podmienky sa môžu výrazne líšiť. Niekedy sa horolezci brodili od členkov až po kolená v snehu. Inokedy boli podmienky úplne excelentné, také naozaj alpské, s dolinami tvrdými ako betón vplyvom oteplenia a následného ochladenia.
Príbeh výstupu: Osobná skúsenosť
Príprava a zloženie tímu
Partia bola mocná: Marek D., Pán Očko, Pán Gabriž, Katka, Vladino a Tyger. Noste so sebou jamesáky, oplatí sa to. Na výstup je dôležitá spoľahlivá výstroj. Súčasťou výbavy boli mačky Grivel Rambo, cepíny Grivel carbon Tech machine a topánky La Sportiva G5. Táto výbava by mala zabezpečiť, že sa lezec nebude na výstroj vyhovárať.
Nástup pod žľab a prvé metre lezenia
Po stretnutí za horárňou a preukázaní sa pokračujeme na otvorenej lúke, kde vchádzame do lesíka a dlho šliapeme miernym stúpaním pod Veľký Mlynárov žľab. Ďalej nastupujeme strmákom pod žľab. Pod žľabom si mimo spádnice ľadu dáme sedáky, obujeme mačky a rozdelíme matroš.
Očko a Marek naliezli do cesty sólo. Naše zvyšné dve dvojice sa naviazali na lano. Prvú polovicu žľabu sa dá ísť sólo a malé ľadové výšvihy netreba istiť, avšak len za optimálnych podmienok.
Spodná časť ľadu neostala v bohvieakom stave, lebo pred nami šiestimi išlo tesne cca 5 Poliakov do steny. Vladino vylezie cez ľad a potom je rad na mne prvý raz seknúť elitnými cepínmi do ľadu a nakopnúť monohrotom rozbitý ľad. Dal som si predsavzatie, že nebudem ťať ako retardovaný, ale veľmi decentne, aby som bol schopný precítiť jemnosť výstroje. Zbrane vchádzajú do ľadu ako niť do vankúšika.
Keďže tesne pod ľadom tečie vodopád, jeho hrúbka nie je bohvieaká a miestami je deravý. V týchto pasážach si pomáham skalou na boku, kde vidím, ako veľmi robí monohrot oproti mojím predošlým mačkám. Vladina nájdem s napuchnutým nosom, pretože dostal pecku ľadom do šišky. Tu chvíľu počkáme, kým Katka odlezie, aby neboli znovu ľady do hlavy a Vladino vylieza do druhého trochu rozbitého ľadu.
Celkom rozbitý ľadík bol znovu. V myšlienkach sa balansuje medzi pocitom prepadnutia sa do potoka alebo úspešne prevedeného kroku dohora z diery, ktorá je v ľade. Zbrane držia super, ľavá noha je dobre postavená v skale na monohrote a šup ho hore. Druhý ľadík bol možno 10 kroková záležitosť. Osobne som prvotne z toho nemal dobrý pocit, pramenilo to dosť z toho, že som si doma zabudol Ypsilónky, alebo keď chcete bungee na zbrane. Takže som zo začiatku balansoval medzi tým, že mi spadne zbraň dole a potom, že keď sa ich nebudem držať, padnem dole ja. Takže čo sa týka psychiky, bolo to pestré. Jasný dôsledok, ako sa vtedy málo pohyboval v takomto teréne.
Stredná časť žľabu a boj s únavou
Šliapeme, čo to dá, stále strmina, nekonečná strmina. V našom coworkingu v Martine máme tonu bombus tyčiniek na súťaže pre tyger.sk čitateľov, a v stene, samozrejme, ani jednu. Prichádzame pod ďalší ľad, kde práve ťahá pán Gabriž dĺžku a Katka ho istí. Tretia expreska je daná na zaujímavom mieste. Vladino ju cvaká a odlieza kusisko dohora.
Ja za ním následne roboticky leziem a užívam si stále extrémny komfort nových G5, v ktorých mi rekordne nie je zima na nohy. Ideálne používam merino ponožky Mund a Teko, aby som vedel spraviť aj nejaké porovnanie neskôr. Počas lezenia je famózne sledovať nakopávanie v La Sportivách G5, pričom mi to nijako neobíja prsty, keď kopem mačkami Rambo do ľadu. Na druhej strane nimi nekopem ani nijako extra nazvyš, stále sa snažím spraviť len jedno nakopnutie a postaviť nohu na ňom. Rambo mačka si plní svoju úlohu excelentne. Tu opäť lezieme súbežne asi tri lanové dĺžky.
Extra ľahký tréning na doma pre úplné začiatočníčky
Záverečné úseky a dosiahnutie sedla
Prídeme pod poslednú pasáž Veľkého Mlynárovho žľabu. Tu nás čaká pán Očko, Marek, ktorí sú tu dosť dlho, lebo sa nezdržujú s prácou s lanom. Do toho pred nami doliezol pán Gabriž s Katkou a tiež nás čakajú. Ako dolezieme s Vladinom naraz k nim, rovno sa poberajú dohora obliezajúc strminu traverzom. Pod nami je mega žľab a strmina, tu by bol pád tak fatálny, že by nebolo treba asi ani záchranu volať.
Tu počas šliapania hore pociťujem pocitovú únavu stehien, nie je to laktát, ale demineralizácia, ktorá pramení zrejme aj z ľahkej dehydratácie a hlavne dvoch hodín spánku pred touto horolezeckou túrou. To je u mňa už pravidlo, pred niečím väčším dám minimum spánku, má to byť však naopak. Posledný úsek lezieme cez mixovú trávičku, kde Vladinovi hovorím, aby ma priistil hore. On však hovorí, že nie je treba a nech sa sústredím na lezenie.
Takže toto je prvá mixová pasáž pre moju lezeckú výbavu. Zbrane a mačky mám špičkové a lezecký je to pre mňa ľahký terén, len nepadnúť dole, lebo pôjde so mnou aj Vladino. Posledný úsek žľabu sa zužuje a dostávame sa v jeho polovici do extrémne sypkého snehu. V jednom mieste prešľapávam sneh 3 minúty, aby som sa dostal vyššie o jeden krok.
Pán Gabriž práve ťahá úsek, a od vrchu nakúka pán Očko. Za chvíľu cvaknú Katku na lano a tá rýchlo prelieza poslednú pasáž. Potom zhodia lano Vladinovi, ktorý mi povie „ukážem ti Vladino ako to s ľahkosťou preleziem“ a už ho niet. Následne na tieto štyri rozbité mixové metre hodia aj mne lano a tiež to za chvíľu preleziem.
Hore sa pučíme v malom sedle, pijeme vodu, asi aj niečo jeme a pripravujeme sa na zostup. Tento úsek je možné považovať asi za koniec zimnej lezeckej túry v ceste Veľký Mlynárov žľab. Výstup cez Veľký Mlynárov žľab nám trval cca 6,5 hodiny. Bez lana sa to dá údajne vyjsť za 4,5 hodiny bez náhlenia sa.
Skúsenosti z iného výstupu v excelentných podmienkach
Po dvoch usnežených a prašanových mesiacoch, počas ktorých sme sa vylyžovali do sýtosti, prišiel čas aj na nejaké to lezenie. Začiatkom marca sa urobili v Tatrách nečakane dobré podmienky, tak sme to využili a vyliezli zopár pekných, dlhých a klasických snehovo-ľadových línií. Južné doliny boli vplyvom oteplenia a následného ochladenia tvrdé ako betón, čo trošku síce nevyhovovalo skialpinistom, ale aspoň sa dalo konečne liezť. A tak sme zas na chvíľu vymenili lyže za mačky, paličky za čakany a vyrazili sme do hôr.
Ako prvú sme si vybrali známu tatranskú žľabovú klasiku v Bielovodskej doline - Veľký Mlynárov žľab WI 3/ 1000 metrov. Za dobrých podmienok je to vraj krásna túra alpského charakteru s prevýšením až 1000 metrov. Mali sme podmienky úplne excelentné, také naozaj alpské. Z Lysej Poľany sme vyrazili ráno o 4:00, liezť sme začali okolo siedmej a o 12:00 sme sa už opekali na vrchole Mlynára s nádhernými výhľadmi na severné steny Vysokej, Galérky, Kačacieho múru a Ľadového štítu. Lezenie nebolo ťažké, ale lýtka boleli statočne. Celá túra je z väčšej časti prevažne na čistom snehu do 60°, okrem úvodných ľadíkov (WI 2/2+), ktoré ťahala jedna dvojica a kľúčového ľadového výšvihu (WI 3) v strede žľabu, ktorý si zase vychutnala iná dvojica na prvom konci.
Zostup z Mlynárovho žľabu
Zostúpili sme na Ťažké pleso a celou Bielovodskou dolinou až na Lysú Poľanu, odkiaľ sme ráno štartovali. Rozhodli sme sa zostúpiť do Žabej Bielovodskej dolinky, lebo žľab vedúci dole nebol vystavený až takému výpeku a preto tam bol o veľa stabilnejší sneh. Od Žabích Bielovodských plies vedú dole nejaké stopy, ktoré nám pomohli sa zorientovať a nájsť správnu cestu.
Zostupová pasáž, ktorá ústi do úzkeho hrdla, vyžaduje otočiť sa tvárou k stene a používať techniku zliezania. Takto to trvá asi 30 metrov a potom sa zas otočíme a cupitáme strminou dole. Začína nekonečný vytrvalostný zostup, ktorý je lemovaný krásne utíchajúcim svetlom zo západu slnka.
Vladina nájdem sedieť tichúčko na zemi, kde mi oznámi, že nemá chuť kráčať, akonáhle sa prepadne. Kamarátsky mu podám ruku a idem sa prvý prepadávať, toto mi až tak nevadí. Beriem to ako jedinú výhodu zo zimného behania v horách a skialpinizmu. Dáme dve pauzy a všetci máme navzájom dosť času na to, aby sme sa viac spoznali a pokecali spolu. Takto mixujeme rozhovory s pánom Gabrižom, Katkou a Vladinom cestou dole. Katka liezla dnes prvý raz niečo tak veľké, dlhé a mala perfektnú výdrž a pekne liezla.
Historický kontext: Skrytý ľad
V Bielovodskej doline sa nachádza aj ľad pod súčasným názvom Skrytý ľad, ktorý má pôvodné pomenovanie Secret ice WI 4. Toto pomenovanie dostal po prvom prelezení. Ešte v ten deň sa k ľadu vrátila iná dvojica a liezla možné cesty, v dvoch lezeckých smeroch natrafili na obtiažnosť WI 4. Informácie o ňom boli zapísané do kroniky turistickej ubytovne pri vstupe do doliny. O tomto ľade nevedel ani vtedajší správca chaty, Paľo, a nebol spomenutý ani v lezeckom sprievodcovi.
Neskôr sa k ľadu dostal český pár po prvovýstupcových stopách. Jeden člen dvojice utrpel úraz a bol znesený, kým prišla Horská služba. Oni tento ľad pomenovali Skrytým ľadom. Ľadopád má 40 metrov a skladá sa z troch častí.
Bezpečnosť a výstrahy
Veľký Mlynárov žľab je zbernica lavín, ľadu a hocicočoho, čo padá. Pri počte ľudí, ktorí sú v stene, takmer neustále niečo triafa počas lezenia. Je to naprd. Pod nami je mega žľab a strmina, tu by bol pád tak fatálny, že by nebolo treba asi ani záchranu volať.
Lavína strhla jedného z dvojice horolezcov, ktorí v danej chvíli liezli v hornej časti žľabu. Vrtuľník so záchranárom a lavínovým psom na palube prileteli k miestu nehody a rovno zo vzduchu ho našli. Bol zasypaný iba čiastočne. Druhý horolezec Rasťo Hatiar zostupoval sám, lebo víchrica neumožnila vrtuľníku, aby ho vyzdvihol zo žľabu. Proti nemu vzhôru postupovalo pozemné družstvo Horskej záchrannej služby, ktoré mu pomohlo dolu až k ústiu žľabu. Nebohý záchranár Roman Bencúr by zamestnancom oblastného strediska Horskej záchrannej služby Nízke Tatry.
Pozor na spontánne lavíny. Pri odmäku sa sypú celkom slušne. V strede žľabu, pod kľúčovým ľadovým výšvihom, sa spustila trochu väčšia lavína, ktorá mi teda na morále nejak nepridala. Na malé potoky snehu, ktoré tiekli žľabom sa ešte zvyknúť dalo, no toto pripomínalo skôr malý vodopád. Počkali sme, kým to prefrčí, naviazali sme sa a ľad sme prebehli rýchlo.
Túra je vhodná pre ľudí, ktorí majú navrch vo vytrvalosti v zime a nemajú problém s lezením ľadom a obrovskou expozíciou. Je vhodné, aby aspoň jeden z dvojice bol skúsený horolezec.
Zhodnotenie výstroja
Dnešný celodenný test topánok La Sportiva G5, mačiek Grivel Rambo a cepínov Grivel Tech Machine Carbon dopadol výborne. V topánkach La Sportiva G5 mi rekordne nebola zima na nohy. Počas lezenia je famózne sledovať nakopávanie v La Sportivách G5, pričom mi to nijako neobíja prsty, keď kopem mačkami Rambo do ľadu. Stále sa snažím spraviť len jedno nakopnutie a postaviť nohu na ňom. Rambo mačka si plní svoju úlohu excelentne.