Táto pamätná kniha k 25. výročiu existencie a činnosti Ekonomickej fakulty v Osijeku, ktorú predkladáme verejnosti, má za cieľ poskytnúť pôvodné údaje o práci a intelektuálnom úsilí pri rozvoji vysokoškolského vzdelávania a vedeckej práce v oblasti ekonomických vied v slavónsko-baranjskom regióne. Účelom je, rovnako ako v podobných pamätných knihách, obhliadnutie sa za prejdenou cestou a inšpirovanie mladých, aby v nej pokračovali, dokonca aj lepšie, s cieľom vytvorenia takých kádrov, ktoré budú maximálne zodpovedať novým spoločenským a ekonomickým požiadavkám súčasnosti i budúcnosti.
Hoci 25 rokov práce a činnosti vedecko-pedagogickej inštitúcie nie je veľké, a tým ani rozhodujúce obdobie na definitívne hodnotenie, v tomto prípade sa to predsa len dá urobiť, pretože ide o činnosť inštitúcie od samotného vzniku, organizácie a obdobia jej dospievania, teda o čas, v ktorom sa formuje určitý profil inštitúcie.
Počiatky vyššieho ekonomického školstva v Slavónii
Ak hľadáme historické údaje o vysokom školstve v Slavónii (v Baranje je to inak), je zrejmé, že takéto školstvo vôbec neexistovalo. Až v roku 1893 bolo na osijeckej reálke založené oddelenie Vyššej obchodnej školy, ktoré v roku 1918 prerástlo do Obchodnej akadémie, z ktorej vzišlo mnoho ekonomických kádrov, ako aj univerzitných profesorov.
S ekonomickou vedou to bolo trochu inak. Ako prvého ekonomického vedca podmienečne považujeme A. M. Relkovića s jeho dielom „Satir“, a Ivana Kapistrana Adamovića s jeho „Regulamentom“. Od nich až po organizáciu Ekonomickej fakulty v Osijeku neexistuje žiadna trvalejšia a organizovanejšia ekonomická inštitúcia. Existujú len pokusy, ako napríklad Inštitút pre ekonomiku priemyslu, ktoré, žiaľ, zostali len pokusmi.
Za takýto stav sú, samozrejme, vinné spoločenské a politické pomery, ktoré nepriali prirodzenému rozvoju regiónu, ale ho zastavovali, kdekoľvek to bolo možné. Až vytvorením novej Juhoslávie sa tieto vzťahy úplne zmenili. Preto vážnejší rozvoj vysokého školstva v oblasti ekonomických vied v Slavónii začína vlastne založením Ekonomickej fakulty v Osijeku, s ktorou sú paralelne, v úzkom spojení, Vyššia ekonomická škola vo Vukovare a Slavonskom Brode. (Tieto, žiaľ, v roku 1987 ukončili činnosť).
Chronológia kľúčových inštitúcií v Osijeku
Následujúca tabuľka sumarizuje dôležité míľniky vo vývoji vyššieho ekonomického vzdelávania v regióne:
| Rok | Udalosť/Inštitúcia | Popis |
|---|---|---|
| 1893 | Oddelenie Vyššej obchodnej školy | Založené na osijeckej reálke. |
| 1918 | Obchodná akadémia | Vznikla z oddelenia Vyššej obchodnej školy. |
| 1959 | Centrum pre ekonomické štúdiá | Pravdepodobne predchodca ďalších ekonomických škôl. |
| 1960 | Vyššia ekonomická škola | Ďalší stupeň vývoja vysokoškolského vzdelávania. |
| 1961 | Ekonomická fakulta v Osijeku | Založená ako kľúčová inštitúcia pre rozvoj ekonomických vied. |
| 1987 | Ukončenie činnosti Vyšších ekonomických škôl | Vyššie ekonomické školy vo Vukovare a Slavonskom Brode ukončili činnosť. |
Rozvoj ekonomickej vedy v Slavónii a Baranje
Slavónia a Baranja dali domácej i svetovej vede značný počet vedcov rôznych úrovní a z rôznych vedných oblastí. O tom sa najviac dozvieme na jednom mieste z úvodných slov akademika Vanje Radauša, pri príležitosti slávnostného otvorenia I. Vedeckého snemu Slavónie a Baranje, ktorý sa konal v roku 1970 v Osijeku. Čo sa týka vedcov ekonomickej profesie alebo ekonomickej oblasti, tam je história skromnejšia, napriek známym menám ako Matija Antun Relković, Ivan Kapistran Adamović čepinski, Ivan Kapistran Adamović II, Josip Stjepan Relković a Karla Pavić.
Netreba zabúdať, že Slavónia a Baranja boli v roku 1699 oslobodené od Osmanov a s víťaznou armádou prišli aj noví cudziní páni. Takáto situácia, samozrejme, nebola priaznivá pre rozvoj žiadnej vedy, pretože ľud bol väčšinou negramotný. K tomu ešte viac prispeli aj všeobecné politické pomery v Európe. Slavónci sa teda najprv začali vzdelávať, potom sa modlili z prvých kníh, modlitebných kníh, a až potom orali, kopali a premýšľali.
V ekonomickej vede, s rozvojom pokročilejšieho hospodárenia, sa najprv objavujú spoločensko-ekonomickí osvietenci ako Relkovićovci a už hospodársky pokrokoví páni Adamovićovci. Tých budú nasledovať ich správcovia hospodárstva, potom správni úradníci (kameralisti). Po nich, s rozvojom hospodárenia a školstva, sa objavujú prví vzdelaní ekonómovia. Avšak od roku 1767, vymenovaním Námestníckej rady Kráľovstva Chorvátska, Slavónie a Dalmácie, sa vtedajšia už existujúca „veda“ presúva do vtedajšieho centra - Záhrebu.
Rozvoj ekonomickej vedy prebiehal až do založenia Ekonomickej fakulty v Osijeku spomalenou a kľukatou líniou vďaka mnohým objektívnym a subjektívnym faktorom. Až pätnásť rokov po oslobodení sa úplne utvrdilo presvedčenie v Slavónii i Baranje, a najmä v Osijeku, že ďalší rozvoj hospodárstva, školstva, zdravotníctva a aj iných činností je nepredstaviteľný bez intenzívnej akcie zameranej na zakladanie vysokoškolských vedeckých inštitúcií. Stalo sa zjavným, že s nízkym stupňom ekonomickej základne a súčasným takmer úplným nedostatkom vysokoškolsky kvalifikovaných kádrov sa vôbec nedá predstaviť ďalší rozvoj a vplyv na to, aby slavónsko-baranjský región ešte viac nezaostával za ostatnými oblasťami v našej krajine.
Ako výsledok takého presvedčenia sa v roku 1959 zakladá „Centrum pre ekonomické štúdiá“, v roku 1960 Vyššia ekonomická škola a v roku 1961 Ekonomická fakulta. Až s príchodom Ekonomickej fakulty v Osijeku začína intenzívny rozvoj ekonomických kádrov slavónsko-baranjského regiónu a tým silnejší a rýchlejší rozvoj ekonomickej vedy.
Všeobecné vplyvné faktory
Čas začiatku rozvoja ekonomického myslenia je časom veľmi búrlivých politických a hospodárskych prevratov v celej strednej Európe, a obzvlášť v vtedajšej habsburskej monarchii. Je to čas boja o nadvládu v Európe, boja za zachovanie trónu (boj za uznanie pragmatickej sankcie, respektíve boj za uznanie práva ženskej následníčky, konkrétne Márie Terézie, na trón). Na tróne habsburskej monarchie sa striedajú Karol III., Mária Terézia, Jozef II., Leopold II. a František I.
Pre Slavóniu je to čas bez Turkov, čas rozšírenia Vojenskej krajiny založením nových oblastí Slavónie (1702), zjednotenia Slavónie s Chorvátskom (1745) a vymenovania Námestníckej rady Kráľovstva Chorvátska, Slavónie a Dalmácie (Consilium regium 1767) ako najvyššieho politického orgánu pre chorvátsku oblasť, a to pre všetky vojenské, správne, súdne, finančné, školské a hospodárske záležitosti. Tým sa Chorvátsko stáva rovnoprávnym Uhorsku a prostredníctvom svojej prvej vlastnej vlády posiela svoje príkazy priamo svojim župám (avšak už v roku 1779 bolo podriadené uhorskej Námestníckej rade). Je to aj čas veľkých spoločenských zmien.
V roku 1785, svojím patentom o emancipácii roľníkov, Jozef II. dovolil poddaným sťahovať sa, pretože už neboli viazaní na pôdu svojho zemepána. Odvtedy sa poddaní bez zemepánovho súhlasu ženili, chodili do škôl a učili sa rôzne remeslá. Poddaný slobodne disponoval hnuteľným majetkom. Dokonca mohol predať svoju pôdu, len v takom prípade kupujúci preberal jeho povinnosti voči zemepánovi.
Je to čas kolonizácie slavónskeho kraja nemeckým a maďarským obyvateľstvom, čas prvej veľkej germanizácie a potom čas boja s Maďarmi za zachovanie svojich národných práv. V tom čase do Slavónie prichádzajú jezuiti a bosnianski františkáni, ktorí v rámci protireformácie krstia ľudí a nútia ich utekať. Je to čas, v ktorom sa pomaly, ale isto rúcajú základy starej feudálnej spoločnosti. Je to čas nástupu racionalizmu, rozvoja prirodzeného náboženstva a prirodzeného práva, ktoré učí, že všetci ľudia sú si rovní a nezávislí, a nie vznešení a menej hodnotní podľa dôležitosti. Nikto nesmie ublížiť životu, zdraviu, slobode a majetku blížneho.
Zánik merkantilizmu a vzostup fyziokracie
Takéto a podobné myšlienky v tomto zmysle vyvolali v vtedajších habsburských krajinách radikálne reformy v sociálnom, a tým aj v ekonomickom živote. Rúca sa aj merkantilizmus ako vládnúci a dovtedy dominantný spôsob ekonomického myslenia, keď už samotný cisár a jeho vláda vidia príčinu hospodárskych ťažkostí v zanedbávaní výroby a favorizovaní obchodu. Dôsledkom toho je najmä úpadok poľnohospodárstva, vtedajšieho významného faktora hospodárenia, a drastické javy veľkých neobrábaných poľnohospodárskych plôch.
Východisko z ťažkej ekonomickej situácie sa čoraz viac vidí v kázaní fyziokratov a v ich základnej zásade, že v hospodárskom živote sa má absolútna prednosť venovať výrobe tovarov, a nie obchodu s tovarmi. Títo fyziokrati sú za prirodzený poriadok a hovoria, že je rovnaký pre všetkých ľudí a pre všetky časy a že zákonodárstvo je jednotné, večne nemenné a univerzálne. Ďalej, práva ľudí nie sú založené na ich historickom pôvode, ale na ich povahe. Podstatu prirodzeného poriadku vidia v tom, že sa záujem jednotlivcov zhoduje so spoločným záujmom všetkých.
Jednotlivec nájde len prirodzeným spôsobom najužitočnejšiu cestu, a túžba po užívaní pohne spoločnosť k najlepšiemu možnému stavu. Ekonomický život sa má rozvíjať na princípe „laissez faire“. Ak v spoločnosti vládne prirodzený poriadok, nezávisle od vôle a prianí ľudí, ktorý jedine zodpovedá ľudskej povahe a ktorý treba len objaviť a spoznať, potom treba opustiť, zavrhnúť každé miešanie štátu do prirodzeného života. Odtiaľ pochádza aj populárne ekonomicko-politické heslo fyziokratov „laissez faire, laissez passer, le monde va de lui meme“ (nechajte konať, nechajte prejsť, svet ide sám od seba). Teda každé zasahovanie štátu do prirodzeného života je neprirodzené a nerozumné, dokonca viac, je to v rozpore s prírodnými zákonmi. Podľa fyziokratov sa čistý príjem vytvára len v poľnohospodárstve, a triedy sa delia na produktívnu, sterilnú a vlastnícku. Táto vedecká stavba ekonomického myslenia, ktorá sa začala takto budovať, nevydržala dlhé obdobie ani v krajine, kde sa zrodila (vo Francúzsku), ani v habsburských krajinách, a tak ani v našej Slavónii, ale „stĺpy, ktoré oni sformovali, použijú nové generácie nielen ako ozdobu svojich konštrukcií, ale aj ako základy, na ktorých budú nové konštrukcie spočívať“.
Stav a život v Slavónii v ranom období
Stav a život Slavónie z niečo skoršieho obdobia, presnejšie po oslobodení od Turkov (1699), sa dozvedáme z autentických zdrojov M. A. Relkovića, z jeho „Satira iliti divljeg čovika“, a neskôr z písania Taubeho, Čaplovića, Jovića, Demiana, Hitzingera, Franca Štefana Engela a najnovšie o tom u Matića. Tak napríklad Engel hovorí:
„Keď víťazné zbrane Leopolda Veľkého odňali Osmanom Chorvátsko a Slavóniu, tieto dve kráľovstvá síce neboli v tom istom stave, v akom Angličania v roku 1606 zastihli Severnú Ameriku pri zakladaní svojich prvých kolónií, ale ani nekvitli. Málo sa videlo z miest a dedín, pretože domy boli čiastočne roztrúsené po lesoch, a čiastočne v ruinách. Obrovský, divými zvieratami naplnený les pokrýval takmer celú krajinu, ktorej obyvatelia, podobne ako divosi v Severnej Amerike, žili len z lovu, chovu dobytka a rybolovu, a mnohí aj z plienenia svojich susedov, s ktorými takmer viedli vojny.“
Nakoniec museli úrady obyvateľom Slavónie dokonca zakázať prechádzať hranice a vykonávať nepriateľské akcie aj v mierovom čase.