Stredoveké dubové zábradlie na Slovensku: História a využitie

Drevo ako stavebný materiál má na Slovensku dlhú tradíciu, a to nielen v architektúre, ale aj pri výrobe interiérových a exteriérových prvkov. Medzi takéto prvky patria aj drevené zábradlia, ktoré spájajú funkčnosť s estetikou. V tomto kontexte sa osobitne cenia prvky z dubového dreva, ktoré je známe svojou odolnosťou a krásou.

Dubové drevené madlá sú ideálnym doplnkom pre montované nerezové schodiskové zábradlia. Naša ponuka zahŕňa bukové a dubové madlá, ktoré sú dostupné v rôznych dĺžkach a priemere 42 mm. Madlá sú nelakované, čo umožňuje ich individuálnu úpravu podľa potrieb zákazníka. Tieto madlá sa vyznačujú vysokou kvalitou spracovania a odolnosťou, čo z nich robí vhodný prvok pre interiérové aj exteriérové inštalácie.

Pri výbere drevených madiel je dôležité zvážiť nielen dĺžku a materiál, ale aj spôsob montáže a kompatibilitu s ďalšími komponentmi zábradlia. Naše drevené madlá sú navrhnuté tak, aby spĺňali vysoké štandardy kvality a bezpečnosti. Sú vyrobené z prírodného buka alebo dubu a dodávané v ochrannom rukáve pre zachovanie ich kvality počas prepravy.

Okrem moderných aplikácií nachádzame stopy po drevených konštrukciách a opevneniach aj v archeologických nálezoch. Jedným z takýchto miest je hradisko Kalamárka pri Detve. Výskum tejto lokality, ktorá sa nachádza približne 5 km severne od Detvy, odhalil rozsiahlu históriu osídlenia od neskorej doby bronzovej až po včasný stredovek.

Archeologické svedectvo o stredovekých opevneniach

Kalamárka, známa aj pod názvami Chrapková či Hrabková, je jednou z najdlhšie známych archeologických lokalít stredného Slovenska. Prvý záujem o ňu prejavili už v 19. storočí. Novodobý výskum potvrdil viacnásobné osídlenie lokality od neskorej doby bronzovej, cez dobu halštatskú, laténsku, rímsku, obdobie sťahovania národov až po včasný stredovek.

Strategicky výhodne situovaná Kalamárka lákala človeka už v praveku. Postupne bola osídlená viacerými kultúrami, prvýkrát už v neskorej dobe bronzovej lužickou a kyjatickou kultúrou. Ako ukázal archeologický výskum, najstaršie opevnenie pochádza až zo záveru doby bronzovej. Osídlená bola tiež Keltmi a neskôr ju využívali aj germánski Kvádi v časoch, kedy na našom území proti nim bojoval rímsky cisár Marcus Aurélius.

Predmetom pozornosti Slovanov sa stala už v období zániku avarského kaganátu a vzniku Nitrianskeho kniežatstva. Ťažisko osídlenia i doložená fortifikačná aktivita patria do neskorovelkomoravského až poveľkomoravského obdobia. Včasnostredoveký val bol vybudovaný na výrazných zvyškoch pravekého, resp. protohistorického opevnenia, ktorých povrch bol zrejme čiastočne upravený, znivelizovaný.

Celková šírka valu v hornej časti bola 440-450 cm. Vnútro valu bolo vyplnené zeminou, zväčša druhotne silne prepálenou, a vystužené bližšie nešpecifikovanou, azda priečnou roštovou konštrukciou, ktorú indikujú sporadické dubové uhlíky a zvyšok brvna. Celková dĺžka valu bola približne 50 metrov v jeho južnej, veľmi zle zachovanej časti možno predpokladať prerušenie vchodom.

Valy podobnej, tzv. škrupinovej konštrukcie predstavujú hlavný typ velkomoravských opevnení, aplikovaný na mnohých hradiskách z konca 8.-10. stor. v celom strednom Podunajsku i v Čechách. Atypickým prvkom v detvianskej konštrukcii je použitie vnútorného kamenného múru, ktorý sa v náznakoch vyskytuje len ojedinele (Majcichov, Spišské Tomášovce, Strachotín), a zväčša býval nahradený drevenou stenou. Uvedený typ hradby, pôvodne označovaný ako přemyslovský, bol s rôznymi odchýlkami rozšírený na celom západoslovanskom území.

Keramickými nálezmi vo výplni a podkladovej vrstve valu možno jeho výstavbu datovať do neskorého velkomoravského až poveľkomoravského obdobia (koniec 9.-10. stor.). Analýze bolo podrobených 2040 keramických črepov. Najarchaickejšie keramické typy majú svoje predlohy na sídliskách a hradiskách (8.-1. pol. 9. stor. Prša, Sliač, Vyškovce nad Iplom, Hradec). Ide o jednoducho profilované menšie hrnce so zaobleným alebo jednoducho šikmo zrezaným okrajom, pomerne nedokonale obtáčané a neumelo zdobené.

Väčšinu keramiky tvorí technologicky vyspelejšia hrnčiarska produkcia, akú poznáme zo sídlisk 2. pol. 9.-10. stor. (Ipelský Sokolec, Slovenské Ďarmoty, Zvolen, Bojnice, Tlmače, Hronský Beňadik), viac profilovaná, s dokonalejšou, najmä hrebeňovou výzdobou. Najmladší a technologicky najprogresívnejší materiál je súčasne i najmenej početný. Ide najmä o väčšie hrnce so šikmo až zvislo zrezanými rímsovite vytiahnutými hranami okraja, alebo so zosilneným žliabkovaným okrajom, zdobené viac žliabkami a závitnicami. Tento materiál nemožno zaradiť vyššie než do 10./11. stor. (Hronský Beňadik, Bíňa).

V súbore ostatných artefaktov (72 kusov) sú zastúpené zbrane - najzaujímavejší z nich je železný dvojsečný meč, súčasti výstroja, hroty šípov, pracky, nákončie, podkova) i poľnohospodárske a remeselné nástroje a domáce potreby ako kosák, žarnov, dlátka, kresadla, osličky, prasleny, nožíky, sekera), stavebné a závesné kovania ako klince, skoby, klúč, ktoré rámcovo možno zaradiť do 9.-11. stor.

Na základe vykonaných výskumov Šalkovský uvádza, že celkovo môžeme lokalitu interpretovať ako malé výšinné hradisko strážiace v predsunutej, strategicky výhodnej polohe horský priechod z Poiplia údolím Kriváňa do Zvolenskej kotliny, obývané už od počiatku 9. stor., bezpečne však v období staromadarského ohrozenia, v období tzv. Bielochorvátskeho kniežatstva a snáď i neskôr v časoch českých a poľských zásahov a mocenského ovládnutia Slovenska (10.-1. pol. 11. stor.).

Výraznú obrannú vojensko-politickú aktivitu neskorých veľkomoravských mocenských štruktúr a ich dedičov v regióne centrálneho Slovenska, bohatého na nerastné suroviny, dokresľujú popri detvianskom hradisku aj ďalšie fortifikácie, ako napr. 20 km západne vzdialené hradisko vo Zvolene-Moťovej (10.-11. stor.) pri vyústení cesty od Krupiny do Zvolena, ako i sústava troch hradísk v Tlmačoch, Malých Kozmálovciach a Hronskom Beňadiku (koniec 9.-10. stor.).

Zo skúpych písomných prameňov vzťahujúcich sa k 10.-11. stor. možno vyčítať, že stredoslovenské a severoslovenské regióny boli obsadené Arpádovcami a pripojené k Uhorsku až po tzv. poľsko-uhorskom vyrovnaní (r. 1018) a smrti Boleslava Chrabrého v 2. pol. 11. stor. Po stabilizácii štátotvornej situácie v Karpatskej kotline stratilo hradisko v Detve svoj strategický význam a nebolo už osídlené.

Výnimočnosť postavenia a historický význam detvianskeho strážneho hradiska zvýrazňuje jeho predsunuté situovanie na východnom okraji Detvianskej kotliny, ktorá až do neskorého stredoveku bola iba málo osídlenou časťou Zvolenského komitátu.

Prístup k hradisku Kalamárka v súčasnosti prezentuje Náučný chodník. Možný je prístup bicyklom, automobilom na parkovisko pod hájovňou po panelovej ceste z osady Stavanisko, alebo pešo po červenej turistickej značke z osady Stavanisko. S autom sa dostanete prakticky asi 200 m od hradiska.

Zdroje:

• ŠALKOVSKÝ, P.: Slovanské hradisko v Detve - príspevok k rekonštrukcii dejín stredného Slovenska.
• Šalkovský, Peter: Detva: Praveké a včasnohistorické hradisko k dávnych dejinám Slovenska. Nitra 2009.
• Marta Mácelová : Slovanské osídlenie v období od 6. do 12. storočia in Osídlenie Zvolenskej kotliny od včasného stredoveku do polovice 19. stor.

tags: #stredoveke #dubove #zabradlie