Komplexné dejiny Kyneku a rodu Užovičovcov s presahom do Lehoty

Môj celoživotný záujem o históriu ma dosť logicky priviedol aj k záujmu o históriu vlastnej obce, ktorá je od roku 1960 súčasťou mesta Nitry. Žiaľ, neznalosť jazykov, v ktorých sú písané staršie archívne záznamy, ma odradzovala od možnosti ich vyhľadávania a skúmania. Zmienky o Kyneku v pre mňa dostupných materiáloch boli veľmi kusé, zaberali v podstate iba niekoľko riadkov a opisovali iba 2 - 3 dominanty mojej obce. K doposiaľ uverejneným údajom preto pripájam moje vlastné poznatky, ktoré som získal z rozhovorov zo staršími pamätníkmi, ktoré však nemusia byť úplne objektívne a historicky presné. Podstatnú časť poznatkov som však získal dlhodobým štúdiom novšej literatúry.

Kynek je čierna ovca, čo sa týka spracovania jeho histórie. Hoci je to vzhľadom na súčasné okolnosti veľmi nepravdepodobné, verím, že v budúcnosti sa nájde niekto, kto túto tému odborne spracuje. Historické povedomie a záujem ľudí o život svojich predkov sa neustále zvyšuje, preto je tento môj predpoklad dostatočne realistický. Text bol v novembri 2019 v časti Príchod Užovičovcov doplnený niektorými údajmi, uvedenými v novovydanej knihe pána Petra Keresteša a kol. Monografia obce Lehota.

Všeobecná časť: Geografia a prírodné bohatstvo Kyneku

Obec Kynek leží asi 5 km severozápadne od Nitry, v severnej oblasti Nitrianskej pahorkatiny, ktorá je typická striedaním chrbtov a dolín s relatívnym prevýšením 30 - 70 metrov. V roku 1980 Rada Okresného národného výboru v Nitre schválila dokument Preventívne opatrenia ochrany prírody okresu Nitra, podľa ktorého je územie Kyneku zaradené v kategórii C. Na týchto územiach možno akúkoľvek činnosť vykonávať len so súhlasom štátnej ochrany prírody.

Kynecký park

Ako chránená prírodná pamiatka bol Radou Okresného národného výboru vyhlásený tiež kynecký park. Park je v niektorých materiáloch podľa môjho názoru nesprávne označovaný ako majlátovský. Pretože však bol vysadený začiatkom 19. storočia, kedy zemepánom v Kyneku bol rod Uzovičovcov, oveľa správnejšie by bolo teda pomenovanie žovičovský. V parku, vysadenom v anglickom štýle, sa nachádza niekoľko vzácnych drevín, ktoré sú v Zozname chránených stromov Nitry. Patria sem:

• jasany poľné
• hrab obyčajný
• 4 stromy platanov východných, z ktorých najväčší je umiestnený v centre parku. Má výšku asi 30 metrov, obvod 6-7 metrov a jeho vek sa odhaduje na 200 rokov.

Park má celkovú rozlohu 14 900 metrov štvorcových a patrí pod ŠOP - S - CHKO Ponitrie. Negatívnou stránkou parku je, že mu chýba podsadba nových stromov. Časť parku bola v časoch združstevňovania zlikvidovaná na priestory pre chov ošípaných a neskôr oviec. V roku 1979 víchrica poškodila niekoľko stromov. V súčasnosti patrí približne polovica parku Ústavu s liečebno - výchovným režimom, druhú polovicu, pre verejnosť však neprístupnú, spravuje pravdepodobne CHKO Ponitrie, nevenuje mu však takmer žiadnu pozornosť. V jeho juhovýchodnej časti sa nachádza športový areál.

Kynecký potok a les

Stredom obce preteká Kynecký potok, ktorý zbiera vodu z prameňov kyneckého lesa a Šúdolskej doliny. V Lužiankach - Kajse sa potok vlieva do rieky Nitry. Patrí do správy Povodia Váhu, ktoré občas vykonáva jeho prečistenie.

Kynecký les, ležiaci juhozápadne od obce tvoria porasty hrabovo - dubobé, sčasti dubovo - bukové a tiež hrabové s prímesou jaseňa a javora. Okraj lesa tvoria agáčiny. Prvú zmienku o lese som zaznamenal z roku 1505, bol vtedy predmetom sporu dvoch záujemcov o drevo. Z lovnej zvere sa tu vyskytujú zajace, bažanty, líšky, vysoká zver a zriedkavo tiež diviaky a muflóny. Na jeho okraji, tam kde je dnes ulica Pod lesom, rástlo niekoľko stromov gaštana jedlého. Po vzniku sídliska Klokočina však boli tieto stromy pod nájazdmi jej obyvateľov úplne zdevastované. V súčasnej dobe patrí Kynecký les pod Lesy Slovenskej republiky š.p., odštepný závod Palárikovo.

Historická časť: Od prvých zmienok po pohromy

Prvá písomná zmienka o Kyneku má veľmi zaujímavé pozadie. Datuje sa do roku 1006 a nachádza sa v kráľovskej listine, ktorá sa dlho považovala za najstaršiu listinu na Slovensku. Podľa tejto listiny vraj uhorský kráľ Štefan I. Svätý pri návšteve Nitry daroval kanonikom kapituly pri kostole svätého Emeráma okrem osady medzi mestom a hradom aj desiatok obilia a vína z Kyneku, Pároviec, Mlynáriec a Krškán. Zistilo sa však, že táto listina je falzifikát zo začiatku 18. storočia. Platnou prvou písomnou zmienkou tak zostáva zápis z roku 1246, kde sa uvádza ako kráľovský majetok Kuniuk, patriaci Nitrianskemu hradu. Názov obce sa najčastejšie odvodzuje z maďarského Konyok = lakeť.

Už v roku 1257 sa spomína kňaz na Kyneku. Stál tu kostolík zasvätený Všetkým svätým. Bola to pravdepodobne pôvodne románska stavba, ktorej apsida sa končila klenbou. V roku 1452 pod názvom Kewnewk patril Mikulášovi Šuranskému a mal 13 usadlostí. Nemecky znejúci názov možno poukazuje na čiastočné nemecké osídlenie, ktoré na našich územiach nastalo po tatárskom vpáde v rokoch 1240 - 1241.

V roku 1598 obec úplne spustošili krymský Tatári, ktorí boli súčasťou tureckého vojska utáboreného pod vedením veľkovezíra Ibrahima pašu pri Mojmírovciach. Odtiaľto podnikalo ničivé výpady do okolia, plienili a veľa ľudí zobrali do zajatia. Podľa súpisu z roku 1600 bolo v Kyneku vypálených 15 domov, čiže vlastne celá obec. Toto obdobie malo zrejme fatálne následky, pretože podľa súpisu z roku 1664 bola obec stále spustnutá a bola iba osadou blízkej obce Lehota. K tomuto neutešenému stavu zrejme prispelo aj dobytie Nitry a spustošenie jej okolia v roku 1688 tureckými vojskami. V tom čase Kynek územne patril ostrihomskému arcibiskupstvu, až do roku 1688, vtedy ho ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni - Pohronec, rodák zo Slepčian pri Nitre, odkázal nitrianskej kapitule. Veľký prelom v živote obyvateľov Uhorska a teda aj obyvateľov nášho územia, ktoré sa vtedy nazývalo Horné Uhorsko, znamenala porážka Turkov pri Viedni roku 1683. Turci začali postupne opúšťať dobyté územia, do ktorých sa postupne prisťahovalo nové obyvateľstvo.

Príchod Užovičovcov a ich vplyv na Kynek a Lehotu

V roku 1694 získal Ján Užovič kráľovskú donáciu na obec Kynek pri Nitre a trvale sa tu usadil ako hlavný zemepán obce spolu zo svojou manželkou Juditou Lévaiovou. Pochádzal z chorvátskeho zemianskeho rodu Horvát-Užovič, ktorý patril medzi mladé armalistické rody. Jeho predok Mikuláš a jeho brat Juraj získali dňa 1. januára 1650 erbovú listinu od uhorského kráľa Ferdinanda III. Ján Užovič bol synom Juraja z erbovej listiny. Pôsobil ako úspešný advokát šľachtických rodov, právny zástupca a notár Ostrihomského arcibiskupstva a prísažný prísediaci kráľovskej tabule, s čím súvisel aj jeho spoločenský a majetkový vzostup.

Prvé väčšie majetky získal po Derfšiovcoch v obci Peťová v rokoch 1681 až 1686 a následne v Lehote a Kyneku. S majetkovou transakciou Očkai-Užovič na majetky v Lehote a Kyneku súhlasil 27. januára 1694 aj samotný uhorský kráľ a rakúsky cisár Leopold I. Dňa 30. septembra 1694 sa následne uskutočnila štatúcia Užovičovcov do týchto majetkov. V tom istom roku bol uvedený do majetkovej držby vo Veľkom Záluží, neskôr vo Vrbovom a mal tiež čiastočný majetok v Nitre na Párovciach. Je veľmi pravdepodobné, že na tieto majetky úplne spustošené nájazdami Turkov pozval kolonistov z rôznych severnejších oblastí Slovenska.

Rozdelenie majetkov a rodová línia

Presný dátum úmrtia Jána Užoviča sa mi nepodarilo zistiť, podľa nie celkom úplného prehľadu rodokmeňa Užovičovcov to muselo byť niekedy okolo roku 1730. Po jeho smrti spravoval kynecký majetok syn Ján Užovič II. zo svojho sídla v Peťovej. Majetok neskôr zdedili jeho synovia:

• Jób (zomrel 1747, manželka Júlia Dežeová)
• Alexander (zomrel 1764, manž. Eva Gellértová)
• Mojžiš (zomrel asi 1771, manželka Anna Sentivánni)

Alexander a Mojžiš si po smrti svojho bezdetného brata Jóba rozdelili majetky v Kyneku a Lehote. Na základe majetkovej deľby z 25. marca 1751 sa ich sídlo v Kyneku (curia seu domus residentionalis) rozdelilo na dve rovnaké majetkové časti. Hornú časť kúrie, kde bola situovaná sýpka s objektom kúrie, získal Mojžiš ako starší z bratov. Myslím, že je to tá časť, na ktorej stojí dnešný kaštieľ, až po koryto kyneckého potoka. Dolnú časť, vpravo od toku potoka, na ktorej boli postavené stajne, získal Alexander. K prerozdeleniu medzi bratmi došlo aj v prípade želiarov, ornej pôdy a vinohradov v Kyneku, viníc v Mlynárciach a tiež medzi poddaných v Lehote.

Zo súrodencov Mojžiša, Alexandra a Jóba Užovičovcov zanechal mužských potomkov iba Alexander - dvojičky Vavrinca (1747-1804) a Antona (1747-1807), ktorí bývali na Kyneku a tu aj zomreli. Po bezdetnom Antonovi a jeho súrodencovi Vavrincovi zdedil majetky Vavrincov jediný syn Ján Užovič (1791-1848), ktorý sa stal najvýznamnejším členom rodu. Hoci zomrel v Pešti, pochovaný bol na Kyneku. Jeho manželkou bola Johana Nepomucena Užovičová, rodená Motesiczká (1809-1894). Na základe urbárskych zákonov z roku 1853 prišlo ku komasácii, čiže scelovaniu vydelených majetkov v prospech doterajších užívateľov pôdy. V súdnom procese dostala Johana za majetok a pôdu v obci Lehota odškodnenie vo výške 6100 zlatých. Johana je pochovaná na cintoríne v Kyneku. Z piatich plnoletých detí Jána Užoviča (Pavol, Juraj, Mária, Štefánia a Ľudmila) prešiel neskôr veľkostatok na jeho syna Pavla. Na konci 19. storočia bol vlastníkom rozsiahleho veľkostatku vo výmere 2700 uhorských jutár v Nitre a obciach Pečeňady, Žlkovce, Kynek a Lehota.

Demografický vývoj a sociálna štruktúra

S príchodom a pôsobením rodu Užovičovcov súvisí aj vývoj obyvateľstva v Kyneku:

Zo 750 jutrového chotára väčšina patrila k užovičovskému veľkostatku, na menšej čiastke hospodárilo 55 maloroľníkov. Bezzemkovia pracovali ako poľnohospodárski nádenníci. Pre pochopenie dobovej sociálnej štruktúry je dôležité poznať nasledujúce pojmy:

• Želiar - dom so záhradou, bez rolí a lúk.
• Podželiar - námedzní pracovníci, kováči.
• Služobníci - pastieri oviec a kráv.
• Zeman - príslušník šľachtického stavu najnižšieho stupňa.

Kto boli Užovičovci: Erb a archívne dedičstvo

Zemiansky rod Užovičovcov utekal z Chorvátska pred postupujúcimi Turkami a na Slovensko prišiel niekedy v polovici 15. storočia. Po získaní kráľovského dekrétu sa usadili v osade Peťová, dnes južná časť obce Pečeňady a odvtedy ju mali v držbe nepretržite. Postupom času nadobudli určité majetky nielen v Pečeňadoch, ale aj Bučanoch a Šterusoch, ktoré dávali do prenájmu iným záujemcom. Jedna vetva tohto rodu začiatkom 18. storočia nadobudla majetky v Novohradskej župe a rodinnými zväzkami získala majetky aj v Peštianskej župe. Sídlo panstva Užovičovcov bolo spočiatku v Peťovej, majetková správa sa neskôr presťahovala do Kyneku. Panstvo spravoval provízor, čiže správca, ktorému bol podriadený frumentár (obilník).

Z ďalších členov rodu, ktorí zastávali významnejšie funkcie, sa podarilo zistiť nasledujúcich:

• František (nar. 1743) - v rokoch 1790-1794 bol podžupanom v Nitre a zemepánom Lehoty a Kyneku. Zúčastnil sa sobáša Jozefa Forgáča s grófkou Máriou Koháriovou v ujlackom farnom kostole dňa 8. júna 1783.
• Ján - kráľovský stolník (čestná hodnosť dvorného ceremoniálu), zomrel v roku 1803.
• Ján (1791-1848) - v roku 1825 podžupan v Nitre, v roku 1833 župan ostrihomskej župy, kráľovský radca a miestodržiteľský radca.
• Alexander (1792-1858) - komorník.

Rodinný erb a jeho symbolika

Užovičovci používali svoj rodinný erb, ktorého štít je rozdelený na štyri časti. Prvý a štvrtý štvorec je modrý, druhý a tretí je krvavočervený. V prvom a štvrtom štvorci je zlatý dvojchvostý lev s korunkou na hlave. Krížom cez štvorce z ľavého dolného rohu do pravého horného rohu sa vinie pás s modrými a bielymi kockami, čo poukazuje na ich chorvátsky pôvod. Helma na erbe nesie zlatého dvojchvostého leva, ktorý drží krivú šabľu medzi dvoma orlími krídlami a na hlave má korunku. Celý erb je ovinutý dubovým lístím. Erb je možné vidieť na čestnom nádvorí kaštieľa v Kyneku, ale jeho farebné prevedenie sa vplyvom počasia a času stráca. Jeho farebné prevedenie je však možné nájsť na internete.

Obec Kynek nemala a nemá svoj vlastný erb. Pri troche neskromnosti je však možné stotožniť sa z erbom rodu Užovičovcov. Pavol Užovič (1833-1898), posledný mužský potomok niekdajšieho feudálneho rodu, bol majiteľom veľkostatku o výmere 2700 uhorských jutár (1 uhorské jutro = asi 1,4 ha). K veľkostatku so sídlom v Peťovej patrili Pečeňady, Žlkovce, Kynek, Lehota a čiastkový majetok v Nitre.

Archív rodu Užovičovcov

Podľa niektorých autorov i spomienok pamätníkov bola prevažná časť písomností a tiež zariadenia z pečenadského kaštieľa, ktorý bol rodovým centrom, rozobraná a zničená počas Veľkonočných sviatkov v roku 1945 postupujúcou sovietskou armádou. Časť archívneho fondu rodu Užovičovcov sa však našla v roku 1950 na povale kaštieľa v Kyneku. Jedna časť písomností sa nachádzala v pôvodných fascikloch, ale druhá časť bola v dezolátnom stave a dala sa zrekonštruovať len čiastočne. Tento archívny materiál sa nachádza v Štátnom oblastnom archíve v Ivánke pri Nitre. Je uložený do 61 krabíc (Fond Užovičovcov 3b, fasc. 4, no. 166). Obsahuje:

• majetkovoprávne písomnosti
• súdne procesy
• hospodárske účty a doklady
• hospodárske a osevné výkazy

Je v ňom veľa údajov k dejinám obcí Pečeňady a Peťová a ja dúfam, že aj k dejinám obce Kynek. Myslím, že aj iní autori ho využili iba neúplne.

tags: #stavebniny #medzi #kynekom #a #lehotou