Sociálna izolácia a osamelosť: Komplexný pohľad na kritériá a intervenčné stratégie

Osamelosť zažíva v súčasnosti mnoho ľudí po celom svete a stáva sa skrytým, no výrazným fenoménom súčasnej doby. Je to taký spoločenský fenomén, ktorý sa týka rozmanitej skupiny osôb a výrazne ovplyvňuje životy mnohých jedincov. Téma osamelosti a sociálnej izolácie je dôležitá, pretože má globálny význam a postihuje globálne zdravie populácie, a preto sa rozširuje penzum porúch a rizikových skupín, ktorým sa treba venovať.

Trápi vás sociálna izolácia alebo osamelosť u seba či blízkeho? Je dôležité zistiť, kedy vyhľadať pomoc, čo môže byť za problémom a ako možno nájsť ďalšiu cestu. Dôležité je tiež si uvedomiť, že sociálna izolácia a osamelosť nie sú to isté, aj keď sa často zamieňajú.

Čo je osamelosť a sociálna izolácia? Kľúčové kritériá a rozdiely

Osamelosť je individuálna a vyplýva zo subjektívneho prežívania reálnej skutočnosti, pričom sa viaže na pocitový svet jedinca, ktorý vníma svoje postavenie v spoločnosti pod vplyvom rôznych životných udalostí tak, že sa cíti osamelý. Je to pocit úzkosti, ktorý je sprevádzaný vnímanými nedostatkami v sociálnych vzťahoch, pričom sa často objavuje v spojení so sociálnou izoláciou, avšak človek môže byť spoločensky izolovaný bez toho, aby sa cítil osamelý a môže sa cítiť osamelo bez toho, aby bol spoločensky izolovaný. Na rozdiel od sociálnej izolácie, osamelosť viac súvisí s vnímanou kvalitou sociálnych vzťahov, než s ich množstvom.

Osamelosť nie je len samota. Často ide o pocit, že človek nikam úplne nepatrí, že nie je naozaj videný, počutý alebo s nikým skutočne prepojený. Sociálna izolácia zase môže vyzerať ako dlhodobé obmedzenie kontaktov, slabé vzťahové zázemie, chýbajúca opora alebo život, v ktorom okolo človeka takmer nikto nie je. Inými slovami, osamelosť je skôr vnútorný pocit odpojenia a nedostatku blízkosti, zatiaľ čo sociálna izolácia znamená objektívne menší kontakt s ľuďmi alebo slabšiu sociálnu sieť. Človek môže byť medzi ľuďmi a napriek tomu sa cítiť osamelo. A naopak môže byť často sám, ale necítiť sa opustene. Obe skúsenosti však môžu výrazne zasahovať psychiku aj celkové zdravie.

Bruno (2002) sa pri definovaní osamelosti opiera o hierarchiu potrieb, pričom dáva osamelosť do kontextu práve s nenaplnením týchto potrieb. Osamelosť pomenováva ako negatívny mentálny a emocionálny stav, pre ktorý sú typické pocity izolácie a nedostatok významnejších vzťahov s inými ľuďmi. Weiss rozlišuje dva typy osamelosti, a to sociálnu a emocionálnu. Emocionálnu osamelosť charakterizuje absencia blízkeho až dôverného vzťahu, pričom sociálna osamelosť súvisí s priamymi pocitmi absencie širšej sociálnej siete. Nedávne empirické dôkazy podporujú tri odlišné rozmery osamelosti, a to osamelosť v intímnom, relačnom a kolektívnom zapojení.

Sýkorová (2007) tvrdí, že osamelosť vnímame v dvoch paradigmatických modeloch. Predpokladáme však, že pri takomto nazeraní na osamelosť sa nám osamelosť môže javiť aj ako aktuálna samota, spôsobená momentálnou situáciou, pričom nemusí mať sama o sebe negatívny náboj. Osamelosť je však vo svojej podstate subjektívny zážitok každého jednotlivca, ktorý je vo všeobecnosti výsledkom percipovania istej nedostatočnosti v interpersonálnych vzťahoch a vyznačuje sa nepríjemným pocitom (Hrozenská, 2007). Z uvedených definícií usudzujeme, že vnímanie osamelosti jedincom je vždy individuálne, pretože vychádza zo subjektívneho hodnotenia reálnej skutočnosti a vždy sa pocit osamelosti spája s negatívnym pocitom, ktorý je prepojený na interpersonálne vzťahy, a to predovšetkým na ich intenzitu, hĺbku a častosť. Základným predpokladom pre rozvinutie osamelosti je pritom samota, ktorá sa ale často integruje, dokonca až zamieňa s pojmom osamelosť, avšak ide o dva rozdielne pojmy. Samotu chápeme ako reálne existujúcu životnú skutočnosť, ktorá sa premieta do osobitej situácie, v ktorej sa jedinec nachádza a nemusí vždy predstavovať nepríjemný pocit z osamelosti.

Rizikové skupiny a faktory sociálnej izolácie a osamelosti

Osamelosť sa týka všetkých vekových skupín, no najväčší podiel osamelých ľudí tvoria starší jedinci, ktorí sú náchylnejší k osamelosti a k sociálnej izolácii predovšetkým preto, lebo sú viac ohrození celým radom zdravotných a sociálnych problémov, ktoré následne osamelosť determinujú. Medzi najohrozenejšie skupiny patria starší ľudia v dôchodkovom veku. Podľa Hansena a Slagvolda (2016) sa vo východnej Európe ocitá v sociálnej izolácii (osamelosti) až 30 - 55% mužov a žien vyššieho veku. Ak sú starší ľudia osamelí a sociálne izolovaní v zariadeniach sociálnych služieb, tak tento stav môže negatívne ovplyvniť ich zdravie, kvalitu života a spokojnosť.

V živote staršieho človeka, hlavne vo vyššom veku, dochádza k rôznym náročným situáciám, ak stratí príbuzných, priateľov, či členov rodiny. Zrazu sa môže cítiť osamelý, nepotrebný. Táto skupina ľudí, ktorých je veľké množstvo aj v zariadeniach sociálnych služieb, zrazu stráca rovesníkov. Zdravotné komplikácie môžu viesť k tomu, že sa ľudia začnú izolovať od ľudí, ktorí žijú v ich okolí a stanú sa odkázanými na pomoc inej osoby alebo odchádzajú do zariadení sociálnych služieb. V zariadeniach sociálnych služieb sa nachádza veľká časť starších ľudí, ktorých zdravotný stav je natoľko komplikovaný, že im nedovoľuje vykonávať základné činnosti a bežné úkony, ktoré za normálnych okolností vykonáva aktívny starší človek. Stávajú sa tak odkázaní na pomoc iných. Prijímatelia/ľky sociálnej služby, ktorí potrebujú pomoc a starostlivosť od iných (pomáhajúcich profesionálov, blízkych), prežívajú a cítia svoju odkázanosť.

Pandémia v roku 2020 priniesla zmenu do nášho každodenného života, na ktorú nebol nikto pripravený. Neočakávané zmeny so sebou často nesú pocity neistoty či úzkosti. Tieto pocity sa ešte zhoršujú tým, že pandémia ľudí odstrihla od sociálnych kontaktov, čo výrazne ovplyvňuje duševné zdravie. Je prirodzené, že keď musia byť ľudia zavretí iba doma, medzi štyrmi stenami, s obmedzenou možnosťou stretávať sa, pociťujú zvýšený stres. Osamotenosť počas izolácie sa týka všetkých, ale sú skupiny ľudí, ktoré to majú o niečo ťažšie:

• Ľudia, ktorí sú sami a žijú sami v domácnosti. Pokiaľ sú v karanténe alebo zažívajú lockdown, mnohokrát nemajú šancu vidieť iného človeka aj celé dni.
• Starší ľudia: Téma osamelosti a sociálnej izolácie vo vyššom veku je často prehliadaná, no nie vždy je to kvôli nezáujmu zo strany príbuzných, pretože v sociálnej izolácii sa môže ocitnúť aj skupina starších ľudí, ktorí majú okolo seba vybudovanú sieť kontaktov, podpory a sociálnej opory. Ak však necítia, že sú ešte stále potrební a pochopení, môžu tiež prežívať pocit osamelosti a nepochopenia.
• Deti a mladí ľudia: U detí môžeme hovoriť o vplyvoch sociálnej izolácie v troch oblastiach - dopady na ich duševné a fyzické zdravie (menej pohybu, obavy, úzkosť), situácia v rodinách s väčšou mierou stresu a dopady na vzdelávanie. Následky dlhodobejšej izolácie pociťujú viac najmä adolescenti, pre ktorých je centrálnou potrebou byť s druhými, najmä s rovesníkmi. Mnohé formy mimoškolských aktivít boli zrušené, čo situáciu zhoršilo.

CDC uvádza, že vyššie riziko sa môže týkať okrem iného mladých dospelých, starších ľudí, ľudí žijúcich osamote, ľudí s nižšími príjmami, migrantov alebo niektorých menšinových skupín. Kľúčové rizikové faktory osamelosti a sociálnej izolácie zahŕňajú socio-ekonomické problémy, ako sú chudoba, sociálne vylúčenie, ale aj rodinné okolnosti - rozvod, vdovstvo alebo život osamote. Významným faktorom je aj aktuálna pracovná situácia, pričom ľudia dlhodobo mimo pracovného trhu (nezamestnaní, chronicky chorí, invalidní dôchodcovia, rodičia na rodičovskej dovolenke, osamelí rodičia) sú výrazne viac ohrození. Vysokú mieru osamelosti a sociálnej izolácie - až 50 % - zaznamenali u osôb s neheterosexuálnou orientáciou, čo potvrdzuje dlhodobý trend stigmatizácie, odmietania a nepochopenia týchto ľudí. Medzi ďalšie rizikové faktory patrí aj skúsenosť s diskrimináciou na základe pohlavia, zdravotného stavu, farby pleti, národnosti či etnického pôvodu. Ukazuje sa, že ľudia, ktorí nepatria k majoritnej populácii, sú vo väčšom riziku.

Prevalencia osamelosti na Slovensku: Výsledky projektu DISCONNECT

Na Slovensku sa tejto téme venuje projekt DISCONNECT, ktorý realizuje Katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci projektu bol v spolupráci s agentúrou FOCUS realizovaný reprezentatívny epidemiologický výskum na vzorke 3 006 dospelých z celého Slovenska. Cieľom bolo zmapovať výskyt a dôsledky tohto fenoménu. Rozsiahly epidemiologický výskum realizovaný v októbri a novembri 2024 odhalil vysoký výskyt osamelosti a sociálnej izolácie v dospelej populácii.

Zistenia výskumu možno do veľkej miery vysvetliť aj aktuálnymi demografickými trendmi, ako sú globálne starnutie populácie či rastúci počet ľudí žijúcich v jednočlenných domácnostiach. Okrem toho sa na negatívnych pocitoch, ktoré vyplývajú z osamelosti, výrazne podpisujú rôzne psychické ochorenia a iné sociálne determinanty, ktoré nastupujú s pribúdajúcim vekom. Osamelosť starších jedincov sa pritom kvalitatívne líši, jej charakteristiku ovplyvňuje rodinný stav, pohlavie, vek, úroveň vzdelania, ekonomická úroveň, životné usporiadanie, zdravotný stav a celková úroveň poskytovanej sociálnej podpory.

Dramatické dopady na zdravie: Prečo nepodceňovať osamelosť a izoláciu

Osamelosť a sociálna izolácia nie sú len nepríjemný pocit. Tento stav môže viesť k prežívaniu negatívnych emócií, ktoré môžu viesť až k depresii. Prežívanie náročných pocitov, ktoré vyplývajú z pocitu odkázanosti, sa často opakuje, a ak zostane bez povšimnutia zo strany blízkych a personálu, tak môže mať závažnejšie zdravotné dôsledky. Môže viesť až k duševným (nízke sebavedomie, depresia, negatívne myšlienky) a fyzickým (vysoký krvný tlak, srdcové problémy, mŕtvica) zdravotným problémom. Hlavne v prípade starších ľudí, ktorí žijú v zariadeniach sociálnych služieb, môžu prejavy smútku a osamelosti eskalovať.

WHO aj CDC upozorňujú, že dlhodobo súvisia s horšou psychickou pohodou a so zvýšeným rizikom depresie, úzkosti, sebapoškodzovania alebo samovražednosti. Seniori, u ktorých sa objavujú pocity osamelosti, sú podľa Stanleyho vystavení zvýšenému riziku fyzických a duševných ochorení, vrátane predčasného úmrtia. Jedinci, ktorí sú vyššieho veku, uvádzajú dokonca v spojitosti s osamelosťou túžbu po smrti a niektorí z nich dokonca vykazujú signifikantný sklon k samovraždám, a to práve v kontexte dlhodobého prežívania života v osamelosti. Aj podľa Stravynského a Boyera sú hlásené niektoré významné väzby medzi osamelosťou a rôznymi prejavmi samovražedného správania, avšak výrazný nárast samovrážd z dôsledku osamelosti je hlásený práve u starších jedincov. Silná asociácia medzi samovražednými sklonmi a osamelosťou seniorov je definovaná buď subjektívne alebo objektívne. Navyše výskyt samovražedných myšlienok sa zvyšuje so stupňom osamelosti.

Osamelosť zároveň vplýva aj na zhoršenie zdravotného stavu starších jedincov (Dong, Chang, Wongm & Simon, 2012). Podľa Pattersona a Veenstra (2010) chronická osamelosť výrazne zvyšuje riziko úmrtia, riziko mortality je totiž významne vyššie u tých respondentov, ktorí uvádzajú, že sa cítia osamelí, v porovnaní s tými, ktorí uvádzajú, že sa osamelými necítia nikdy alebo málokedy. Absencia pozitívnych vzťahov je významným faktorom pre široko založené morbidity a mortality, výskumy v tejto oblasti naznačujú, že osamelosť zvyšuje citlivosť k sociálnym hrozbám a môže motivovať obnovu sociálnych kontaktov, ale tiež môže na strane druhej výrazne narušiť výkonnostnú funkciu, spánok a duševnú pohodu. Sociálna izolácia a osamelosť bola pritom uznaná ako hlavný rizikový faktor morbidity a mortality u človeka už pred viac ako štvrť storočím. Existujú dôkazy o tom, že vnímanie sociálnej izolácie a osamelosti má vplyv na mozog a správanie a je vysokým rizikovým faktorom mortality (Cacioppo, Capitanio, & Cacioppo, 2014).

Luo a Waite v súvislosti s osamelosťou a zvýšenou mortalitou osamelých starších jedincov uvádzajú, že v rámci výskumu zistili, že až 28% starších čínskych dospelých sa cíti osamelo a osamelí dospelí v Číne budú v priebehu nasledujúcich rokov čeliť zvýšenému riziku smrti práve v dôsledku pretrvávajúcej osamelosti (2014). Holwerda v roku 2014 testoval vzťah medzi sociálnou izoláciou a pocitom osamelosti na jednej strane a nárastom demencie na strane druhej, pričom podľa výsledkov výskumu je zrejmé, že s pocitmi osamelosti bola spojená vyššia pravdepodobnosť vzniku demencie, než u ľudí bez týchto pocitov. Osamelosť tak môže byť považovaná za hlavný rizikový faktor demencie, poprípade nástupu Alzheimerovej choroby (Holwerda, et al. , 2014).

Osamelosť a sociálna izolácia úzko súvisia s vyšším rizikom výskytu symptómov depresie, úzkosti a iných psychických ťažkostí. Okrem toho sa spájajú s rizikovým správaním, ako je nadmerná konzumácia alkoholu či nadmerné používanie sociálnych sietí. Osamelí ľudia navyše častejšie trpia somatickými ťažkosťami, ako sú bolesti hlavy, chrbtice či zažívacie problémy. Chronické pocity osamelosti môžu mať podobný dopad na zdravie ako dlhodobé fajčenie alebo obezita.

Intervenčné stratégie: Ako bojovať proti osamelosti a sociálnej izolácii

Človek je bytosť spoločenská, vzťahová, sociálna - byť v kontakte s inými ľuďmi je považované za jednu zo základných ľudských potrieb. Kľúčovú jednak pre celkové zdravie, ale i prežitie. Podľa Holt-Lunstad existuje jasný dôkaz, že sociálna izolácia a osamelosť výrazne zvyšujú riziko predčasného úmrtia a významnosť týchto faktorov presahuje iné doteraz známe zdravotné riziká. S rastúcou starnúcou populáciou sa očakáva len rastúci negatívny dopad na verejné zdravie. Našou výzvou teraz je, čo s tým môžeme spraviť.

Veľký problém býva v tom, že osamelosť a izolácia sa ľahko samy posilňujú. Človek sa cíti odpojený, a preto sa menej ozýva, menej chodí medzi ľudí alebo sa začne vyhýbať situáciám, v ktorých by mohol zažiť odmietnutie. Tým sa však pocit izolácie ešte prehlbuje. Výskumné podklady zároveň ukazujú, že keď sa osamelosť a sociálna izolácia objavia súčasne, býva ich dopad na duševné zdravie ešte silnejší.

Pomáha hlavne nezačínať veľkými očakávaniami, ale menšími krokmi. NHS odporúča hovoriť o svojich pocitoch s niekým blízkym alebo s odborníkom, skúsiť skupinu alebo aktivitu, ktorá človeku dáva zmysel, byť aspoň niekedy medzi ľuďmi aj bez veľkého tlaku na výkon a neporovnávať sa toľko s tým, čo ukazujú ostatní, najmä na sociálnych sieťach. Dôležité je tiež nerobiť všetko naraz a nezačínať cieľom „prestať byť osamelý“, ale skôr malými a zvládnuteľnými kontaktmi. Rodina je pritom vnímaná ako najdôležitejší zdroj sociálnej opory a nasleduje hneď za priateľmi. Samotný príjem sociálnej podpory zo strany rodiny a priateľov následne zlepšuje subjektívnu psychickú pohodu a duševné zdravie seniorov.

Holt-Lunstad odporúča napríklad, že by mal byť kladený väčší dôraz na tréning sociálnych zručností detí na školách a lekári by mali v rámci pravidelných prehliadok zisťovať aj sociálnu prepojenosť u svojich pacientov. Rovnako odporúča, aby sa ľudia s rastúcim vekom a v súvislosti s odchodom do dôchodku začali pripravovať na možné oslabenie sociálnych kontaktov, keďže množstvo vzťahových väzieb je práve na pracovisku. Komunitné organizácie by mali vytvoriť priestor pre združovanie sa a interakcie obyvateľov, ako oddychové centrá či komunitné záhrady. Nemusíme však čakať na to, čo urobia politici - sami sme zodpovední za svoj život.

Chen a Feeley (2014) realizovali výskum s cieľom zvýšiť sociálnu podporu starších dospelých, ktorí pociťovali osamelosť, a to v každej zo štyroch relačných zdrojov podpory (partner/partnerka, deti, rodina a priatelia). Výsledky v konečnom závere ukázali, že pomoc zo strany partnerov a priateľov dokázala aspoň čiastočne zmierniť pocity osamelosti. Osamelosť pritom viac koreluje s podporou od priateľov než s oporou od rodiny. Spoločná sociálna podpora z oboch strán - priateľov aj rodiny znižuje až o 35% negatívne pocity vyplývajúce z osamelosti. Ukázalo sa tiež, že využitie internetu má významné miesto v kontexte metód, ktoré prispievajú k zníženiu osamelosti zrelých dospelých jedincov.

Psychológ alebo terapeut môžu byť veľmi užitoční vtedy, keď sa osamelosť vracia dlhodobo, človek sa medzi ľuďmi cíti cudzo, nevie nadväzovať kontakt, veľmi sa bojí odmietnutia alebo má pocit, že už nevie, ako sa k ľuďom vôbec priblížiť. Mental Health Foundation uvádza, že rozhovor s terapeutom alebo poradcom môže dať bezpečný priestor na spracovanie pocitov osamelosti bez hodnotenia. Pomoc dáva zmysel aj vtedy, keď sa k izolácii pridáva úzkosť, depresia alebo silné stiahnutie sa do seba. Sociálna izolácia a osamelosť neznamenajú, že je s človekom niečo zlé. Často len ukazujú, že mu v živote chýba bezpečné spojenie, opora alebo pocit, že niekam patrí. A práve to sa dá postupne znovu budovať.

tags: #socialna #izolacia #kriteria #a #intervencie