Poetická fráza „s dvojnásobnou parou dudli oheň hor a kotol bubli“ výstižne zachytáva mocný a rezonujúci zvuk gájd, starodávneho nástroja s bohatou históriou. Aby sme pochopili tento jedinečný akustický fenomén, je nevyhnutné ponoriť sa do technických detailov jej konštrukcie. Dudy sú komplexný nástroj, ktorého zloženie umožňuje vytvárať melodické linky sprevádzané nepretržitým basovým tónom. Pozrime sa bližšie na ich hlavné súčasti, ktoré spoločne tvoria tento fascinujúci hudobný nástroj.
Vak - srdce gájd a pohon zvuku
Princíp gájd je založený na nepretržitom prúde vzduchu, ktorý je uchovávaný a regulovaný vo vaku. Vak spája všetky diely v jeden celok a dáva konečný zmysel celému princípu gájd. Vo vaku je teda zasadená prednička, jeden či viac bordunov a dýchacia trubička (dýchák), skrze ktorú je vzduch privádzaný buď priamo z úst alebo z druhého menšieho mechu (dmycháku). Z vaku je vzduch do píšťal vháňaný tlakom paže, dostatočné množstvo vzduchu vo vaku pritom zaisťuje neustále prifukovanie vzduchu buď priamo ústami (cez takzvaný dýchák) alebo prídavným dmýchacím vakom, ktorý je pod druhou pažou.
Prednička - melódia v centre pozornosti
Melodická línia je hlavnou časťou gájd a hrá kľúčovú úlohu pri tvorbe hudby. V súčasnej dobe môžeme dudy všeobecne rozdeliť do dvoch základných tried podľa typu chanteru (predničky či melodickej píšťaly): kónický a cylindrický typ. Tvar kónického typu zvonku zdanlivo pripomína koniec trúbky či poľnice a priemer vnútorného otvoru sa postupne rozširuje zhora nadol, zatiaľ čo cylindrický typ má priemer vnútorného otvoru po celej dĺžke rovnaký.
Rozdiely sú aj v konštrukcii a type jazýčka:
- Kónický typ je často vyrobený z jedného kusu dreva (v súčasnosti býva niekedy nahradzované plastom) a vybavený dvojplátkom (podobný ako napr. u hoboja).
- Cylindrický typ je vyrobený podstatne jednoduchšie, niekedy je ako materiál použitá napríklad kosť či rákos a často je osadený jednoduchým plátkom (piskor), či už idioglotným alebo heteroglotným.
Hudobný charakter týchto dvoch typov sa tiež veľmi výrazne líši, čo prispieva k rozmanitosti zvuku gájd v rôznych kultúrach.
Bordun - základný tón a jeho variácie
Bordunom sa všeobecne rozumie ťahavý tón, ktorý je podkladom pre melodickú linku. U gájd je to väčšinou jednoplátková píšťala valcového (cylindrického) vŕtania držiaca jeden ťahavý tón, používa sa pre ňu tiež názov huk. Tento tón možno u gajdových bordunových píšťal často pred hrou zmeniť v rozsahu jedného tónu, tzn. ak sú napríklad dudy ladené od tónu C (ako sopránová zobcová flauta), môžeme mať bordun buď v C a hrať stupnicu C-dur alebo v D a hrať stupnicu d-moll.
Pre niektoré staršie typy gájd možnosť prelaďovania neplatí a naopak napríklad relatívne novšie írske dudy uilleann pipe majú možnosť prelaďovať borduny priamo za hry. Bordunová píšťala je ladená buď v rovnakej oktáve ako prednička alebo je o jednu až dve oktávy nižšie, výnimočne potom naopak o oktávu vyššie. Pokiaľ dudy obsahujú viac bordunových hukov, býva medzi nimi interval oktávy alebo kvinty.
Pesnička od U2 ho priviedla k láske ku gajdám
Umiestnenie bordunovej píšťaly sa líši podľa typu gájd a tradície:
- Hráč má podľa typu gájd bordunovú píšťalu posadenú buď na rameni smerom dozadu (napr. španielske gajta).
- Alebo má 2-3 borduny rozložené do vejára na lakti (napr. dudy škótskeho typu).
- Alebo ju zviera pod pažou smerom dopredu opretú o mech (napr. niektoré typy gájd v Holandsku, Francúzsku).
- Alebo visí voľne pozdĺž mechu (napr. balkánske gajdy).
