Informačné Odtlačky: Mozaika Príbehov a Vnemov

Informácie prichádzajú v nespočetných formách - od naliehavých správ o svetových udalostiach, cez hlboko osobné spomienky, až po bujnú ríšu fantázie. Každý kúsok z nich, či už je to strohá správa, dojemná spomienka alebo nečakaný záblesk imaginácie, zanecháva v našej mysli jedinečný odtlačok. V tomto článku preskúmame rôznorodé "tehly" informácií, ktoré utvárajú naše vnímanie sveta a nás samých, od drámy medzinárodnej politiky a súdnych siení, cez tichú poéziu osobného života, až po oslobodzujúce dobrodružstvá predstavivosti.

Napätie a Ohrozenie v Súčasnom Svete

Svet je neustále plný napätia a udalostí, ktoré dokážu náhle zmeniť smer nášho vnímania. Niekedy sa ocitáme v situáciách, kde každý okamih môže byť rozhodujúci, ako napríklad pri zaisťovaní bezpečnosti významných osobností.

Harryho zorné pole preťal sivý vták. Harry zaťukal prstom na volant. Toto je pomalý čas. Niekto včera o pomalom čase hovoril v televízii. Pomalý čas. Ako Štedrý večer chvíľu predtým, než sa rozbalia darčeky. Stáli na otvorenom priestranstve, kúsok od mýtnej stanice na diaľnici pri Osle. Ellen pridala na rádiu hlasitosť. „Lietadlo pristálo pred päťdesiatimi minútami a presne o 6.38 americký prezident položil nohu na nórsku pôdu. Privítali ho predstavitelia Jevnakerského okresu. V Osle máme krásny jesenný deň, čo celému stretnutiu vytvára typicky nórsky rámec.“ Opakovali to už po tretí raz. Harry si opäť predstavil, ako sa vykrikujúci novinári tlačia k zátarasám. Muži v sivých oblekoch na druhej strane sa ani veľmi neusilujú nevyzerať ako agenti tajnej služby. „Pán prezident, toto je pre vás prvá návšteva Nórska v úlohe prezidenta. „Som veľmi rád, že som sem mohol prísť. A za ešte dôležitejší pokladám fakt, že sa tu môžu stretnúť lídri štátu Izrael a palestínskeho ľudu. „Samozrejme. „Ako ste si mohli sami vypočuť, prezident ocenil úlohu Nórska pri… hm, v záujme mieru na Blízkom východe.“ Harry si vzdychol a vypol rádio. „Takže o chvíľu ideme na to,“ povedal. Zagúľala očami. Odkedy sprievod vyrazil z letiska Gardermoen, povedal to už po piaty raz. Z miesta, kde stáli, mali výhľad na prázdnu diaľnicu vlniacu sa od mýtnej stanice smerom k Trosterudu a Furusetu. Modrý maják na streche sa ticho točil. „Červienka,“ ukázala Ellen prstom. „Tam. „Aha? „Áno. „Asi nie.“ Harry prižmúril oči. „Post 62 hlavnému stanu. „Okamih, 62. „Áno. Na pumpe nie sú nijakí klienti ani zamestnanci. „Skontrolované. Pohoda, Harry, odfajkli sme všetky miesta, ktoré sme mali. Tie vtáky, čo sa rozhodnú zostať, jednoducho stavia všetko na miernu zimu, chápeš? Môže im to vyjsť, ale ak sa mýlili, zomrú. Možno rozmýšľaš, prečo nejdú na istotu. Harry sa pozrel do zrkadla a na oboch stranách železničného nadjazdu si všimol strážcov oblečených v čiernom, s prilbou a samopalom MP5 zaveseným na krku. „Pointa je v tom, že ak príde mierna zima, môžu si vybrať najlepšie miesta na hniezdenie skôr, než sa ostatní vrátia domov,“ vysvetľovala Ellen, zároveň sa pokúšajúc natlačiť termosku do preplneného priečinka pre spolujazdca. „To je kalkulované riziko, chápeš? Možno ti bude supergeniálne, no môžeš sa aj totálne strápniť. Staviť alebo nestaviť. Ak stavíš všetko, môže sa stať, že jedného dňa zmrznutý padne z konára a rozmrazíš sa až na jar. Ak budeš zbabelý, možno si po návrate nezatrtkáš. „Do riti, Ellen! „Budem hádať. „Budem hádať.“ Usmiala sa. Aj Harrymu trhalo kútikmi úst. „Hlavný stan postu 62. „Post 62. „Tam to máš.“ Harry podráždene buchol päsťou do volantu. „Nulová komunikácia, americká tajná služba si robí všetko na vlastnú päsť. Čo tam to auto hľadá bez toho, aby sme o tom vedeli? „Ty aspoň ako-tak môžeš rozhodovať, takže sa prestaň sťažovať,“ odsekla. Harryho prsty poslušne zmizli z volantu. Usmiala sa. Prstami nahmatal služobný revolver Smith & Wesson, kaliber 38 so šiestimi guľkami. V opasku mal ešte dva zásobníky, každý na šesť výstrelov. Potľapkával revolver a uvažoval nad tým, že v súčasnosti v podstate nemá oprávnenie nosiť zbraň. Možno mu naozaj slabne zrak, inak by po štyridsaťhodinovom kurze streleckú skúšku v zime urobil. Medzi policajtmi to síce nebolo nič výnimočné, no Harrymu sa to stalo po prvý raz. Ani trochu sa mu to nepáčilo. Chrapot. „To bol predposledný bod v policajnom okrsku Romerike,“ konštatoval Harry. „Fajn. Takže ich tu máme o tri minúty. Vysielačku som prepol na frekvenciu policajného okrsku Osla. V rádiu to pískalo, Ellen sa so zavretými očami sústreďovala na všetky hlásenia, ktoré postupne prichádzali. Zavesila mikrofón. „Ďakujem. „Čo? „Bože. „Aj ja ťa mám rád,“ povedal Harry, ďalekohľadom študujúc cestu. Celkom hore, na stúpaní ku Karihaugenu, sa zaleskol kov. Harry zatiaľ rozoznával len prvé vozidlo kolóny, vedel však, ako budú po sebe nasledovať: šesť motoriek so špeciálne trénovanými policajtmi z nórskej eskorty, dva nórske sprievodné vozy, auto americkej tajnej služby, potom dva Cadillacy Fleetwoods, špeciálne autá Američanov, ktoré sem previezli z USA. V jednom z nich sedí prezident, ale v ktorom, to zostávalo tajomstvom. Možno sedí v oboch, napadlo Harrymu. V jednom Jekyll, v druhom Hyde. „Všetko vyzerá v pohode,“ kývol hlavou Harry. Ďalekohľadom prechádzal krajinu sprava doľava. Ellen rozoznávala obrysy prvého auta. O pol minúty prejdú popri mýtnych búdkach a polovica úlohy bude splnená. A o dva dni, keď tie isté autá prejdú týmto miestom opačným smerom, budú sa môcť s Harrym vrátiť k svojej bežnej policajnej práci. Dokonalé ticho auta prerušoval len Harryho pravidelný dych. Skontrolovala, či svietia obe kontrolky vysielačiek. Kolóna medzitým prešla k úpätiu kopca. Rozhodla sa, že len čo sa toto skončí, pôjde sa do Tørstu opiť. Chodí tam jeden chlapík, s ktorým si už vymenila pohľady. Má čierne kučery a hnedé, trochu nebezpečné oči. Chudý, trochu bohémsky intelektuál. Harry schmatol mikrofón. „V tretej búdke zľava niekto stojí. Vysielačka odpovedala praskavým tichom, Ellenin pohľad okamžite prebehol búdky. Tam! Videla chrbát chlapíka za hnedým sklom, ktoré inokedy chránilo pred ruchom diaľnice vyberača mýta. Štyridsať - päťdesiat metrov od nich. V protisvetle jasne vynikal jeho profil. „Zbraň!“ skríkla. „Do riti!“ Harry kopol do dverí auta, oboma rukami sa chytil za ich rám a vyskočil von. Ellen pozorovala blížiacu sa kolónu. Už nemôže byť ďalej než pár stovák metrov. „Nie je to náš človek, môže byť Amík,“ kričal. „Hneď! Harry sa rozbehol k búdke a k chrbtu v saku. Vyzerá to na hlaveň izraelskej Uzi. „Polícia!“ reval. Nijaká reakcia, hrubé sklo tlmilo každý prichádzajúci zvuk. Muž otočil tvár ku kolóne a Harry si všimol slnečné okuliare značky Ray Ban. Američan. Ako sa dostal do zamknutej búdky, ak nie je jedným z nich? Do riti! Harry už rozoznával zvuk motoriek. Odistil zbraň a z celej duše si želal, aby ticho tohto krásneho rána na uzavretej diaľnici, na ktorej sa aj tak nikdy v živote netúžil ocitnúť, prerušilo trúbenie auta. Tenká vesta. Nulová komunikácia. Strieľaj, nie je to tvoja chyba. Priamo za búdkou sa zjavil sprievod, ktorý sa rýchlo blížil. O dve sekundy budú cadillacy v jednej úrovni s búdkami. Myslel na nízky golier vesty, posunul hlaveň o pol palca nižšie.

Popri napätí spojenom s ochranou dôležitých osôb, sa stretávame aj s temnými stránkami ľudskej povahy a ideológiami, ktoré môžu viesť k násiliu a súdnym procesom. Takéto udalosti sú silnými "tehlami" informácií, ktoré nás nútia zamýšľať sa nad spoločnosťou a spravodlivosťou.

Súčasťou našej reality sú aj udalosti, ktoré sa odohrávajú v súdnych sieňach a odhaľujú nebezpečné ideológie. Sála číslo 17 na okresnom súde v Osle osvetľovalo slnko a bezvlasému chlapovi dodávalo hrdinskú gloriolu. Bielu košeľu s tenkou kravatou mu pravdepodobne poradil jeho obhajca Johan Krohn, ktorý si v tejto chvíli, opierajúc sa o operadlo stoličky, prehadzoval pero medzi ukazovákom a palcom. Krohnovi sa celá situácia nepáčila. Nepáčil sa mu smer, akým sa výsluch ubral, úprimné programové vyhlásenie jeho klienta Sverreho Olsena, ani fakt, že Olsen sa rozhodol vyhrnúť si na košeli rukávy, čím sudcom aj porote odhalil pavúčie tetovanie na oboch lakťoch a niekoľko hákových krížov na ľavom predlaktí. Na pravom mal vytetovanú reťaz starých germánskych symbolov a nápis VALKYRIA čiernym, gotickým písmom. Johna Krohna však väčšmi hnevalo čosi iné, niečo mu na celom procese smrdelo. „Pán sudca, len niekoľko doplňujúcich otázok.“ Hovoril mäkkým, tlmeným hlasom. „Môj klient už vysvetlil, že medzi ním a vietnamským majiteľom došlo k hádke.“ Červené svetlo. „Vyprovokovali ho,“ pokračoval Krohn. Sudca si pošúchal bradu a pozrel sa na obhajcu. „Súhlasím s obhajcom. Groth pootvoril oči tak, že sa mu nad a pod zreničkou ukázal tenučký biely prúžok. Prikývol. „Toto je denník Dagbladet z dvadsiateho piateho januára. Groth si vzdychol. Sudca prikývol, zároveň však na Krohna varovne pozrel. „Táto osoba komentuje útok na Dennis Kebab slovami, že Nórsko potrebuje viac takých rasistov ako Sverre Olsen, aby sme krajinu získali späť. V rozhovore používa slovo rasista ako čosi cnostné. „Áno, som rasista,“ stihol povedať Olsen skôr, než ho Krohn zastavil. Krohn zatínal pod stolom päste a uprene hľadel na pódium, na oboch prísediacich sudcov napravo a naľavo od sudcu. Títo traja ľudia rozhodnú o spôsobe, akým jeho klient strávi najbližšie roky, aj o jeho vlastnom statuse v partii baru Tostrupkjeller. Dvaja bežní reprezentanti ľudu, predstavitelia všeobecného zmyslu pre spravodlivosť. Kedysi ich aj nazývali sudcovia z ľudu, zrejme sa im však to označenie zdalo príliš ľudové. Prísediacim po pravej ruke sudcu bol mladý chlapík v lacnom nevýraznom obleku, ktorý sa ledva odvážil zdvihnúť zrak. Mladá, trochu obézna žena po sudcovej ľavici pôsobila tak, akoby sa len tvárila, že sleduje dianie v miestnosti, a neustále dávala pozor, aby si sála nevšimla jej začínajúcu sa druhú bradu. Priemerní Nóri. Čo takí ľudia môžu vedieť o Sverrem Olsenovi? Osem ľudí videlo Sverreho Olsena vchádzať do podniku s pálkou pod pazuchou. Po krátkej hádke ňou udrel do hlavy majiteľa predajne kebabu Ho Daia, štyridsaťročného Vietnamca, ktorý do Nórska prišiel na lodi ako utečenec roku 1978. Udrel tak tvrdo, že Ho Dai sa už nepostavil na nohy. Keď Olsen začal rozprávať, Johan Krohn ml. „Ra-si-zmus,“ začal čítať Olsen po tom, čo chvíľu listoval v papieroch, „je večný boj proti dedičným chorobám, degenerácii a vyhynutiu, ako aj sen a nádej v zdravšiu spoločnosť s vyššou kvalitou života. Miešanie rás je forma bilaterálnej genocídy. Spoločnosť, ktorá plánuje výstavbu génových bánk na zachovanie posledného chrobáka, akceptuje ako normálne miešanie a ničenie ľudských rás, ktoré sa vyvíjali celé tisícročia.“ Olsen sa odmlčal, pohľadom prebehol sálu číslo 17 a zdvihol pravý ukazovák. V tichu, čo zavládlo, Krohn jasne počul, že sála číslo 18 má prestávku. Sekundy bežali. Krohn si spomenul, že niekde čítal, ako sa Hitler dokázal na masových zhromaždeniach odmlčať aj na tri minúty. „My neútočíme, my sa bránime,“ nedal sa vyrušiť Olsen. Zaznel smiech a občas aj potlesk v radoch poslucháčov. Žalobca kývol pracovníkovi súdu, ktorý vzápätí otvoril dvere vzadu v sále, vystrčil z nich hlavu na chodbu a niečo povedal. Vonku zavŕzgala stolička, dvere sa otvorili dokorán a do miestnosti sa vknísal obrovský chlap. Krohn si všimol, že má trochu primalé sako, čierny rolák a masívne topánky značky Dr. Martens. Takmer dohola vyholená hlava a atletické, silné telo signalizovali vek čosi po tridsiatke. „Je utajená.“ Hole ukázal prstom za seba. „Už ste zložili sľub, pán Hole? Krohnovi sa rozkmitala tvár ako umelohmotnému psíkovi, ktorého si niektorí šoféri pripevňujú nad volant. „Pán Hole, pracujete na oddelení násilných trestných činov ako vyšetrovateľ vrážd,“ pokračoval Groth. „Nerátali sme s tým, že Ho Dai prežije. Krohn si všimol, že prísediaci sudcovia len s námahou potlačili úškrn. Teraz je to však jedno. Našiel papier s menami prísediacich sudcov.

Osobné Spomienky a Hĺbka Prežívania

Okrem veľkých svetových udalostí a spoločenských drám formujú naše "informačné odtlačky" aj hlboko osobné zážitky - spomienky na minulosť, rodinné príbehy a nečakané radosti, ktoré prežiari každý deň.

Život je plný cyklov a spomienok, ktoré sa vracajú s prekvapivou jasnosťou. Keď starec vystupoval po schodoch, tie slová mu ešte vždy zvonili v ušiach. Zastal oslepený ostrým jesenným slnkom. Zreničky sa mu pomaly zúžili, rukou sa chytil zábradlia a zhlboka dýchal. Započúval sa do kakofónie áut, električiek, pípajúcich semaforov. A hlasov - rozrušených a bujarých hlasov, ktoré okolo neho prechádzali, klopkajúc opätkami. A hudby, počul už niekto niekedy toľko hudby? Koľkokrát už stál na schodoch ordinácie doktora Buera? Dvakrát ročne po celých štyridsať rokov, to je osemdesiat ráz. Osemdesiat všedných dní, ako je tento, ale nikdy predtým si nevšimol, ako rušno je v uliciach, aký jasot, aká nespútaná túžba žiť tu vládne. Bol október, pripadal si však ako v máji. Ako v ten deň, keď vypukol mier. Preháňa? Biely svet získal farbu a zmenil sa na Ulicu Karla Johana. Zišiel po schodíkoch, zastal, obzrel sa vľavo a potom vpravo, akoby sa nevedel rozhodnúť, ktorým smerom ísť. Zamyslel sa. Potom sa strhol, akoby ho niekto zobudil, a vykročil ku Kráľovskému zámku. Kráčal váhavými krokmi s pohľadom sklopeným k zemi. „Aha,“ odpovedal, pozrel sa na doktora Buera a rozmýšľal, či ich na univerzite učia zložiť si okuliare, keď idú povedať niečo vážne, alebo či to robia len krátkozrakí lekári, aby nevideli svojim pacientom do očí. Čoraz väčšmi sa podobá na svojho otca doktora Konrada Buera. „V skratke?“ spýtal sa starec hlasom, akým neprehovoril už viac než päťdesiat rokov. „S dovolením, pán doktor.“ Lekárov pohľad prebehol po schodených parketách, po špinavých oknách skĺzol k stolu. Na chvíľu sa tam ukryl, kým sa neodvážil vrátiť k starcovi. „Pán doktor, vy neviete nič.“ Starec sa počul zasmiať úsečným, suchým smiechom. Videl, ako sa Buer zarazil, a v tej chvíli si uvedomil, že z kohútika v umývadle na druhom konci miestnosti kvapká voda. Zastal pri skupinke ľudí, započúval sa do zvukov gitary a piesne, ktorá bola pre všetkých okrem neho stará. Musel ju už niekde počuť aspoň pred štvrťstoročím, jemu to však pripadalo ako včera. Tak to je so všetkým - čím dávnejšie sa niečo stalo, tým jasnejšie a zreteľnejšie to človek vníma. Teraz si spomínal na veci, ktoré si už roky nepripomenul, áno, možno ešte nikdy. Jedna jar a jedno leto. Rozoznával každý jeden zožltnutý list na stromoch Studenterlundu, akoby si nasadil nové, silnejšie okuliare. Tie isté stromy tam stáli aj v štyridsiatom piatom, alebo nie? V ten deň neboli dôležité, vtedy nič nebolo dôležité. Usmiate tváre, rozjarené pohľady, výkriky, ktoré sa ho netýkali, buchnutie dverí auta, možno mal vtedy v očiach slzy, keďže jeho spomienky na zástavy a ľudí na chodníkoch boli červené a rozmazané. Vyšiel po schodoch k zámku, kde sa už zhromaždili ľudia, aby si pozreli výmenu stráží. Ozvena pokynov veliteľa, údery zbraní na betón a klepot opätkov vojenský...

Rodinné príbehy, aj tie najjednoduchšie, nám často pripomínajú dôležitosť lásky a nečakaných zázrakov. Bol poriadne zasnežený, no aj tak slnečný deň. Presnejšie tretia adventná nedeľa. Pripravujeme sa aj s rodinkou do kostola. ,,Mami, kde mám tie šaty do kostola?“ pýtala som sa ,,Pozrela si sa na žehliacu dosku?“ ,,Aha, nie, zabudla som.“ Po kostole nás čakal slávnostný nedeľný obed. Mňam. ,,Videli ste niekto Halušku?“ opýtal sa ocko. Pre vysvetlenie, Haluška je naša mačka. „Neviem, od rána som ju nevidela,“ odpovedala mu mamka. „Ani ja,“ pridala som sa do konverzácie. Prešiel deň, druhý… Haluška nikde. Začínali sme sa trochu báť. ,,Čo keď utiekla a niečo sa jej vonku stalo?“ počula som rozhovor mamky a ocka. ,,Možné to je, ale ako to povieme deťom?“ ,,Zatiaľ im nič nehovorme, počkáme ešte aspoň tri dni, keď sa neukáže, tak im povieme, že už asi odišla do nebíčka,“ povedala mamka. V stredu sme s rodičmi rozvešali plagáty s opisom a fotkou Halušky. Štvrtok sme ju do večera hľadali. Pridali sa k nám aj susedia, no márne. Po Haluške ani chýru, ani slychu. Už som sa psychicky pripravovala na najhoršie. Ja sa cez to prenesiem, ale Miško a Betka budú zdrvení. Pri večeri sa ocko so smutným výrazom postavil a začal hovoriť: ,,Deti, obávam sa, že Haluška už odišla do nebíčka a už ju neuvidíme.“ Betka začala plakať a Miško tiež. Piatok bol veľmi pochmúrny. V sobotu sme sa cez to už trochu preniesli. Vyzdobili sme stromček aj celý dom. Veď na ďalší deň je Štedrý deň. V nedeľu sme ráno šli do kostola, potom sme sa s mamkou zvŕtala v kuchyni. Nastal čas večere. Všetci sme sa pred jedlom pomodlili a potom sa schuti najedli. Milujem Štedrú večeru. Je to moje najobľúbenejšie jedlo v roku. Hlavne som sa tešila na to, čo bude po večeri. Otváranie darčekov. Konečne sme všetci dojedli. „Počkajte, to sa mi len zdá alebo niečo počujem?“ spýtala sa Betka ,,Znie to ako mňaukanie,“ povedala som. Miško sa so smútkom v hlase ozval: ,,Možno sa nám Haluška ozýva z nebíčka.“ Odrazu sa niečo pod stromčekom pohne. „Haluška!“ vykríkli dvojičky radostne. Neverili sme vlastným očiam. Stal sa zázrak! Stratená Haluška sa našla. Všetci sme boli veľmi šťastní.

Svet Fantázie a Detskej Predstavivosti

Kým jedny informácie nás uzemňujú v realite, iné nás prenášajú do ríše fantázie a predstavivosti, kde je možné takmer všetko. Tieto príbehy sú rovnako silnými "tehlami" v našej pamäti, ktoré nám otvárajú dvere do iných svetov.

Niekedy stačí len jeden pohľad do zrkadla, aby sa otvorili dvere do nečakaných dobrodružstiev. Hneď prvý dojem bol neskutočný. Množstvo škatúľ a starých harabúrd len zväčšovalo moju zvedavosť. Opatrne som pomedzi ne prechádzal a moju pozornosť upútalo staré ošarpané zrkadlo. “Ako zo starej rozprávky,” pomyslel som si. Zdalo sa mi, že je kúzelné a ono aj bolo… Akonáhle som k nemu pristúpil, začalo svietiť. Zobudil som sa na lúke a vedľa mňa boli samé črepiny. Na oblohe lietali vtáky s rohmi ako jednorožce a krídlami ako motýle, okolo nich lietali draky, ktoré sa pretekali s veľkými osami, ktorých sfarbenie nebolo obyčajné, bolo modro-fialové. Po zemi pobehovali víly, škriatkovia, no zbadal som aj veľkých trolov. Tí nevyzerali, ako z našich rozprávok, neboli zlomyseľní a zlí. Zrazu ku mne pribehol malý škriatok. “Hej, chlapec, spravil si strašidelnú vec. Rozbil si čarovné zrkadlo, ktoré spájalo dva svety - ten náš a ten, ktorý mal predstavovať detskú fantáziu. Pokiaľ ho nedám dokopy, tak obidva svety zaniknú.” To vysvetľovalo množstvo črepín okolo mňa. “Veď to spolu nejako zvládneme opraviť,” navrhol som škriatkovi, “musí byť nejaké riešenie.” Škriatok váhavo prikývol: “Má to svoje pravidlá. Je dôležité nestratiť ani jeden kúsoček zrkadla, všetky črepiny musíš mať stále pri sebe a navštíviš štyri kráľovstvá. V každom z nich ti zlepia len jednu štvrtinu. Nikdy a za žiadnych okolností never starej ani mladej čarodejnici.” Na chvíľu sa zamyslel a pokračoval: “A posledné pravidlo? Prejsť celé kráľovstvo peši, to bude najťažšie, lebo je obrovské. Keď to všetko splníš, navrátiš obidva svety do správneho času a kolobehu. Čo mi ostávalo? Vydal som sa na cestu do prvého kráľovstva, ktoré sa volalo Kráľovstvo motýľov. Keď som tam prišiel, všade okolo mňa lietali veľké, ale zároveň nádherné motýle, ktorých krídla pripomínali tie najkrajšie kvety na svete. Išiel som za kráľom Narcisom a ten mi povedal: “Keď nám daruješ kvet, ktorý nosíš za uchom, zlepíme ti štvtinu zrkadla.” Bola to ruža, nádherne sfarbená namodro. Vydal som sa do ďalšieho kráľovstva, ktoré sa volalo Kráľovstvo magického umenia. Pri bráne tohto kráľovstva ma privítali dvaja trolovia. Boli upravení a mali na sebe čierne obleky pofŕkané dúhovými farbami. Tentoraz bola moja úloha náročnejšia. Musel som nakresliť mapu sveta. Podarila sa, všetci z nej boli nadšení, a tak mi zlepili ďalšiu štvrtinu zrkadla. Mapu si zavesili do Múzea umenia a ja som mohol spokojne pokračovať vo svojej ceste. Do tretieho kráľovstva som vošiel s radosťou, lebo sa volalo Kráľovstvo šťastia. “Akú úlohu dostanem v šťastnej krajine?” pýtal som sa sám seba. Vtedy mi kráľ prezradil, že na lúke plnej trojlístkov musím nájsť jeden jediný štvorlístok. Už storočia sa to nikomu cudziemu nepodarilo. Vtedy som sa len zasmial: “Ale veď takto sa bežne hrávam v babkinej záhrade!” A naozaj, s touto úlohou som nemal ani najmenší problém. Tretia časť zrkadla bola na svojom mieste. Zostávala mi cesta do posledného kráľovstva, no to som ešte netušil, čo ma tam čaká. Posledné kráľovstvo sa volalo Kráľovstvo pyšnej kráľovnej. Vládla tam namyslená vládkyňa, ktorá nikomu nedávala za pravdu, iba sebe. Presvedčiť ju o zlepení poslednej časti zrkadla bola pre mňa asi tá najťažšia úloha. A viete, ako som to dosiahol? Jedinou kartovou hrou, ktorou som ju bez milosti porazil. Keď mi zlepili poslednú časť zrkadla, stala sa nezvyčajná vec. Zrazu som sa objavil pri škriatkovi, ktorý celý nedočkavý chodil sem a tam, tam a sem. ,,Dokázal si to, navrátil si obidva svety! A teraz si voľný, môžeš ísť domov!“ kričal škriatok od radosti. Ešte raz ma na rozlúčku objal a ja som sa znenazdajky ocitol na babkinej povale. Pochopil som, že život je úžasný a že dobrodružstvá sú super, no najlepšie je vždy mať sa kam vrátiť.

Čarovné svety však nemusia byť len vzdialené, často sa zrodia z úprimnej túžby a detskej fantázie. „Bibi, bež otvoriť dvere, už sú tu!“ začula som mamkin hlas. „Letííííím!“ zakričala som jej naspäť a brala som schody po dva. Toho malého huncúta som sa nevedela dočkať. Síce som dávno Branka nevidela, ale vôbec sa nezmenil. Zatiaľ čo ja som kvákala a skákala ako malá žabka, on ešte stále nerozprával a ani nechodil, hoci sme obaja spolu práve oslavovali jedenáste narodeniny. Pišťal od radosti alebo vrčal od nespokojnosti. Jeho chudé telíčko sa chúlilo v špeciálnom detskom kočíku, no tie dlhé chudé ruky ku mne vystieral ako chobotnička. Silno som ho objala a ťahala do svojej izby, kým naše mamky zamierili do kuchyne na kávu a narodeninovú tortu. V izbičke som mu robila divadielko s plyšákmi, aby som ho rozosmiala. No skôr ho to vydesilo. Posadila som ho pred moje veľké zrkadlo. „Pozri, aký si fešák! Ach, keby si bol zdravý, aby sme sa mohli spolu hrať! Len na sekundičku som nedávala pozor, keď sa zrazu naklonil dopredu a rukami búchal do zrkadla, ktoré začalo akosi divne svetielkovať. Zľakla som sa, že padá. „ÁÁÁÁÁ, kde to sme? Bojím sa!“ mraučala som ako malé decko. Obzerala som sa naokolo. Všetko tam bolo zelené, slnko svietilo ako divé. Ako v lete cez prázdniny. „Ty…ty… vieš ro- ro- rozprávať,“ koktala som, „a….a….a….aj chodíš?“ Oči mi skoro vypadli. „To asi to tvoje prianie, aby som bol zdravý, je to supééér! Len ty teraz nejako smiešne rozprávaš! Tak poďme skúsiť všetky tie sľubované beťárstva,“ rozosmial sa a rozbehol sa po zelenej lúke. „Brankóóó, počkááj!“ kričala som, ale on nepočúval. Utekala som za ním, aby sa mu nič nestalo. Lenže pri takom behu sa skôr stane niečo mne. Uprostred lúky stálo obrovské stromisko. Stará jabloň. No hádam mu nenapadne vyliezť na ten strom. …Napadlo. Už sa škrabal hore konármi. Sadol si na jeden hrubý konár, bosé nohy mu viseli vo vzduchu. Rozhojdal sa, skoro sa prekoprcol dozadu. Už-už som ho videla na kope sena pod stromom. Jedno zelené si odtrhol a zahryzol sa doň. „Jem sám, vidíš? „Vidím, vidím, červík ti lezie po nose! Počkaj, keď ťa chytím! Zderiem ťa ako hada!“ zlostila som sa. Len čo som sa ja vyteperila k nemu, on zoskočil, vyváľal sa v sene a bežal ďalej. Nestíhala som za ním. Tak sa tešil, že je rýchlejší ako ja. Na okraji lúky žblnkotala rieka. Keď som dobehla, už bol vo vode. „Veď nevieš plávať,“ pripomenula som mu. „Nevadí, chcem len hádzať žabky,“ povedal a zohol sa po kamienky. „Počkaj, potrebuješ okruhliaky. Tu máš, skús,“ podávala som mu zopár okrúhlych kameňov. Čľap - čľup. Čľap - čľap - čľup. Nešlo to. Čľap - čľap - čľap - čľap - čľap - čľap. „Hurá, šesť žabiek sa mi podarilo,“ zajasal. Šplech - šplech, špliechali sme sa vodou, chytali sme priesvitné drobné rybky, ktoré nám plávali pomedzi nohy. Snažili sme sa ich uloviť do rúk, ale zakaždým sa nám vyšmykli. „Poďme na ten kopec!“ zavelil malý kapitán a ťahal ma za ruku von z vody. „Je dosť vysoký, zvládneš to?“ snažila som sa ho odhovoriť. „Ja áno, ale ty sa mi zdáš unavená,“ vysmieval sa mi. Predbiehali sme sa, kto bude hore skôr. Šliapali sme po drobných lesných jahôdkach. Tie, ktoré sa nám nepodarilo pridusiť, sme si vkladali do hladných úst namiesto narodeninovej torty, ktorá na nás čakala doma. Prvý bol na kopci Branko Granko. Nechala som ho vyhrať. „Vyhral soooooom!!!!“ výskal od radosti. A ozvena mu odpovedala: „….ooooomm…ommmm.“ Dolu sme sa gúľali ako dve jabĺčka. Ešte raz a ešte raz. Nemal dosť. Poslednýkrát z nás boli už len zhnité jabĺčka. Otlčené a zašpinené. Ale boli sme takí šťastní. Zostali sme ležať v tráve pod kopcom, pískali sme na stebielkach trávy, odháňali sme otravné bzučiace muchy. Chvíľu sme len tak oddychovali, okolo nás poletovali farebné motýle, pretekajúce lúčne kobylky, mravčekovia utekali do mraveniska. „Mne sa ešte nechce, je to také supriš, keď behám a skáčem,“ zosmutnel Branko. Slzičky zmiešaného šťastia i smútku mu stekali po lícach s teplými dažďovými kvapkami. Tak ešte naposledy… Vyskočili sme na nohy, roztiahli ruky a zatancovali sme si Medveďku, daj labku. Točili sme sa dookola ako na kolotoči. „Prečo má Branko dieru na nohaviciach?

Svet plný mágie a čarovania nám zase ukazuje, ako aj najlepšie úmysly môžu viesť k nečakaným komplikáciám. Bola raz jedna čarodejnica, ktorá sa volala Vilma. Bývala so zvieratkami v čudesnom dome. Dom bol postavený na kopci neďaleko lesa a bol celý fialový. Jedného dňa chcela urobiť elixír. Pozrela sa do zásob, ale nemala tam nič, čo potrebovala. Poslala zvieratká do lesa, aby všetko potrebné nazbierali. No povedali jej: ,,Nemôžeme ísť von, pretože je veľká zima.“ Tak Vilma začala čarovať: ,,Čáry-máry fuk, nech sa zima na leto premení.“ Zrazu bolo všade teplo. Ľuďom, ktorí bývali v obci pod kopcom, prišlo čudné, že je v zime leto. ,,Čo to hovorím?!“ Medzitým Vilma išla vyskúšať svoj nový bicykel. Rozhodla sa, že pôjde popri jazere. Letela z kopca, koleso sa jej šmyklo na kameni a spadla do studenej vody. Bola celá mokrá. Ihneď začala kričať: ,,POOOMÓÓÓÓÓC! POOOMÓÓÓÓÓC!“ Zvieratká ju počuli. Práve v tej chvíli sova Huliena zbierala maliny, jahody a bylinky. Žabka Skákajlabka zase kvety, mach a hmyz….a mačka Katka sa vyvaľovala na slnku. Ťahali ju z jednej strany, ťahali ju z druhej strany, dobre, že tam aj samy nespadli. Až napokon ju vytiahli z tej studenej vody. Vilma bola veľmi smutná, lebo jej nový bicykel bol úplne zničený….bol na márne kúsky. A ona si už nepamätala kúzlo znovu oživenia. To kúzlo vie niečo oživiť, ale vie vykúzliť aj úplne nový bicykel. Ha! veď bol pred pár minútami ešte nový. Napokon sa všetci pobrali domov, kde ich čakal had Peter. Veľmi sa zľakol, keď zistil, že je Vilma chorá. Tváril sa, že o tom nevie, ale vedel o tom veľmi dobre. Veď mal VIP miesto v prvom rade pri okne. Išiel sa popukať od smiechu, keď videl, ako Vilma padá do vody s bicyklom. Toto sa stalo: ,,Brmbrmchcofrco“. Čľup! Vilme sa vôbec nepáčilo, že práve teraz ochorela. Preto, lebo mala ísť na ČERNOKONDOLÍNSKY BÁL. Mačka Katka jej priniesla zo schránky pozvánku. Bolo tam napísané: POZVÁNKA NA BÁL. „POĎ, VILMA! ZAČÍNA OD 24. 00. DO 8. 00. NA NAŠOM MIESTE.“ Na tom bále sa majú predvádzať kúzla a všelijaké súťaže na metlách. A ešte skúšky, či si naozaj dobrá čarodejnica alebo čarodejník. Ich tradícia bola: VYPÚŠŤANIE ČIERNYCH LABUTÍ. A ich dobrôtky boli: malinová torta, polievka s hamburgerom, mäsový guláš, cestoviny so syrom, chlieb a vo vnútri bryndzová nátierka a vanilková zmrzlina s kvetmi. Vilma sa veľmi tešila. Od nadšenia si zaspievala: Ten môj život je úžasnýýýýýýýýýýýýý! Tralalalalalalalala… hopsisisisisisi… truchuchuchuchuchu! Ale potom jej napadlo, že potrebuje nové šaty. A tak si ich začala čarovať. Zapáčili sa jej modro-červeno-ružovo-žlté. Zelený plášť a modro-fialovo-žlto-červeno-oranžový klobúk. Vilma len dúfala, že dovtedy vyzdravie. Bál začínal o dva týždne. Sem-tam vládala ísť na balkón, sem-tam dala jesť zvieratkám, alebo poliala kvety. Ale od tej nudy už nevedela, čo má robiť. Chcela čím skôr vyzdravieť. Tak zavolala svojej kamarátke, lekárke Felinciandre. Tá jej odporučila, aby si urobila zázračný čaj z byliniek. Prešli dva týždne a Vilma sa chystala na bál. Obliekla si nové šaty, náhrdelník, náušnice a zobrala si ešte aj metlu. Vyšla von. Ako letela, už v diaľke videla čarodejnícky oheň. Bol veľký a mal do výšky 100 metrov preto, lebo čarodejnícky oheň taký musí byť. Už tam skoro bola a pridala väčšiu rýchlosť. Keď prišla, tak sa všetci chytili za ruky a urobili kruh okolo ohňa. Keď dospievali a dotancovali, išli vypúšťať čierne labute. Každý si mal zobrať jednu labuť a keď mesiac začal červenieť, každý mal vypustiť čiernu labuť. Keď vypustili labute, začala hovoriť pani Bunabretetermopová…kráľovná čarodejníc. Povedala im do mikrofónu: ,, Milé čarodejnice a čarodejníci, vítam vás ako každý rok na černokondolínskom bále. Tento bál je preto, aby ste sa zabavili, aj preto, aby som vedela, koľko vás je. Či niektorých z vás nechytili ľudia. Zatiaľ nikto nechýba, až na Peťka Ferencového z Lesa pomarančov. Jeho síce nechytili ľudia, ale spadol do studne a ešte sme ho nenašli. Kto sa dá na to nájsť ho v tej studni, získa letenku na Ostrov mokrých žiab. Je to veľmi pekný a zároveň veľmi zaujímavý ostrov. Teraz si to poďme všetci užiť. Holalalalala…… Vilma chcela nájsť svoju najlepšiu kamošku Sterfanpoliu. Chcela ju pozdraviť, lebo ju dlho nevidela. „Sterfanpolia!!!!!!!!! Sterfanpolia!!!!!!!!! Kde si?“ „Tu som. Ahoj.“ Vilma ju konečne našla. „Ako sa máš?“ „Všetko ma bolí, ale mám sa dobre. A ty?“ „Aj ja sa mám dobre, Sterfanpolia.“ „Vieš, Vilma, keby sme našli Peťka Ferencového, mohli by sme ísť na Ostrov mokrých žiab. No to potom. Teraz si ideme dať koláčik. No poď, Vilma, nestoj tam ako päť peňazí. Hýb sa. Lebo ti zjem tvoje obľúbené. Hmmmm….. „No dobre, idem. Mňam. Ten je ale dobrý. Ja by som sa teraz rada išla otužiť do rybej vody. Tak poďme. Rýchlo Vilma, teraz tam nikto nie je. Všetci tam bežia. Musíme byť najrýchlejší, bež, bež, bež. Bum!“ Sterfanpolia spadla. „Jaj, bolí ma zadok.“ „Pomôžem ti, postav sa. Ešte ich dobehneme. Rýchlo skoč do vody. Čľup! Sme prvé. Ou. Nemáme plavky.“ „Sterfanpolia, ja mám.“ „Čooooooooo! A kde?“ „Tu vo vrecku.“ „Ty bežne mávaš vo vrecku plavky?“ „Nie, teda vlastne len občas. Vilma a Sterfanpolia sa išli prezliecť do kabínky. Vilma mala tmavomodré plavky, ktoré trošku splývali s nočnou oblohou. S...

Prehľad fantazijných prvkov a pravidiel

Fantastické príbehy často obsahujú unikátne prvky a špecifické pravidlá, ktoré definujú ich svet.

tags: #otlacena #tehla #na #hlave