Národné divadlo v Prahe: Pohľad na tradíciu, súčasnosť a budúcnosť

Národné divadlo v Prahe predstavuje jednu z najvýznamnejších kultúrnych inštitúcií Českej republiky, ktorá je hlboko zakorenená v národnom vedomí. Ako "zlatá kaplnka" symbolizuje bohatú históriu českého divadelníctva a neustály boj o uchovanie národnej identity. Zároveň je však aj dynamickým organizmom, ktorý sa snaží prispôsobiť súčasným výzvam a očakávaniam publika.

Zákaznícka skúsenosť a verejné uznanie

Národné divadlo bolo so rovnakým počtom bodov ako Štátne hrady a zámky ocenené na prvej pozícii za zákaznícku skúsenosť v kategórii verejný sektor. Vyplýva to zo štúdie KPMG „V rytme zákazníka“, ktorá hodnotí desať odvetví českej ekonomiky. Metodika KPMG Nunwood opisuje zákaznícku skúsenosť pomocou šiestich pilierov: personalizácia, integrita, očakávania, riešenie problémov, čas a úsilie a empatia. Každú oblasť hodnotí indexom od 1 do 10. Férový prístup (integrita) je podľa zistení štúdie pre Čechov naďalej kľúčový, rastie ale význam personalizácie a empatie. Zásadná dôležitosť osobného rozmeru dokladajú komentáre respondentov - českí zákazníci oceňujú ľudský, nerobotický prístup a „niečo navyše“.

„Výsledky potvrdzujú, že v Česku pribúda značiek, ktoré kladú na zákaznícku skúsenosť väčšiu váhu. Rastie počet tých, ktoré si dobre uvedomujú, že je nutné pozerať sa na celé podnikanie očami klienta,“ konštatuje Tomáš Froyda, vedúci oddelenia vonkajších vzťahov. Národné divadlo a Štátne hrady a zámky vynikajú nad zvyškom sektora predovšetkým v pilieri očakávania, tzn. zákazníci očakávajú kvalitný kultúrny zážitok a tiež ho dostanú. Národné divadlo má rovnako dobrý výsledok v pilieri čas a úsilie - diváci si v hodnoteniach často pochvaľovali jednoduchý a rýchly nákup vstupeniek.

Národné divadlo si zakladá na dobre vyškolenom, sympatickom a v neposlednom rade empatickom personáli v hľadisku. Dôležité je rovnako kvalitné občerstvenie a profesionálny gastronomický servis. V tom Národnému divadlu značne pomáhajú aj jeho partneri. Napríklad vďaka spoločnosti Master Card si môžu diváci objednať občerstvenie na prestávku pri špeciálnych kioskoch, kde svoju objednávku rovno zaplatia bezkontaktnou kartou. O pauze idú bez nutnosti čakať v rade rovno k určenému stolíku, kde je pre nich všetko nachystané. „Predstavenie vnímame ako súčasť jedného veľkého zážitku a do toho počítame aj stretnutie s personálom v hľadisku a vychutnanie kvalitného občerstvenia,“ dopĺňa Tomáš Froyda.

V historickej budove Národného divadla na Národnej triede sa v službe strieda zhruba osemdesiat uvádzačov, ktorí zaisťujú hladký priebeh návštevy 45 minút pred predstavením, pri predstavení a tesne po ňom. Vďaka absolvovaným školeniam vedia, ako majú návštevníkov pozdraviť, usmiať sa a popriať pekný divácky zážitok. Vedú, ako zareagovať, keby na poslednú chvíľu vypadlo titulkovacie zariadenie alebo za jednu hviezdu, na ktorú prišli autobusy fanúšikov, musel nenadále zaskočiť iný umelec. Vyškolení sú aj pre situácie, keď sa neskoro prichádzajúci dožadujú vstupu do sály. „Veľmi nám pri školení pomohla metóda takzvaného mystery shoppingu, pri ktorej sme personál skrze fiktívneho záujemcu o vstupenku a následne návštevníka - mystery shoppera - vystavovali rôznym netradičným situáciám,“ hovorí Tomáš Froyda. Školenia absolvovali aj pokladníčky a pracovníčky v oddelení objednávok, na informačnej linke a ďalších zložkách obchodného oddelenia. Pri zhruba dvadsiatich premiérach ročne sa musia v repertoári dobre orientovať. K tomu pomáhajú nielen spracované podklady, ale hlavne prirodzená zvedavosť a chuť vidieť hry na vlastné oči. Najlepšími zamestnancami na týchto pozíciách sú často ľudia, ktorí pôvodne s divadlom či študijnými odbormi spojenými s divadelníctvom nemajú nič spoločné.

Idea Národného divadla: Medzi mýtom a realitou

To, čomu sa hovorí idea Národného divadla, opiera sa síce o celkom konkrétne výroky jeho zakladateľov, v obecnom povedomí však je to veľmi vágna predstava o akejsi predurčenosti tohto ústavu byť strážcom národných hodnôt českej divadelnej kultúry; hodnôt, reprezentovaných dielom Smetanovým, Dvořákovým, Fibichovým, Janáčkovým v oblasti hudobnej kultúry a dielom Tylovým, Klicperovým, Stroupežnického, Mrštíkovcov atď. v oblasti činohry. Z tohto titulu cíti sa tento ústav byť navždy „prvou štátnou divadelnou scénou ČSR a vrcholným reprezentantom českého divadelného umenia," ako praví štatút ND z roku 1979. Predstava, že by táto predurčenosť mohla byť spochybnená, vyvoláva nezriedka ostré reakcie, ako sme sa stali svedkami v tzv. Prehlásení zamestnancov Národného divadla. Rovnakú neochotu spôsobuje porušenie onej zásady, ktorú Roubínek veľmi krásne nazýva „dôstojnou vhodnosťou" repertoárového titulu či jeho interpretácie.

Základnú filozofickú formuláciu idey Národného divadla, o ktorej sa všeobecne v národe nič moc nevie, interpretoval vo vzťahu k našej súčasnosti už pred viac ako dvadsiatimi rokmi prof. Jan Patočka v časopise Divadlo (október - november 1968). Zdá sa mi, že k jeho výkladu, v ktorom postuluje ideu Národného divadla ako ideu národného divadla s malým „n“, nie je čo dodať. Citujem: „Idea národného divadla v zmysle Schillerovom a Palackého totiž celkom určite neprestala byť aktuálna dodnes. Ako každá skutočná idea, vteluje sa však historicky vždy novo. Ako sa neprežili ani v našej vecnej, a subjektívnej a nepatetickej dobe hrdinstvá, rytierstvo, túžba po nevinnosti, a vášeň spravodlivosti, ale hľadajú si a nachádzajú nový výraz, často prísnejší, kritickejší, tvrdší než v klasických realizáciách... tak zaiste aj idea národného divadla je schopná nadobúdať nových podôb, dávať divadelnému životu ten hlbší zmysel, ktorý sa pokúšali formulovať vo svojej dobe zo svojich historicko-spoločenských predpokladov Schiller a Palacký. Prekvapivé na prevteľovaní ideí je, že sa môžu ukázať zrazu v rúchu a na teréne, ktorý sa predchádzajúcim realizáciám naprosto nepodobá a pôsobí preto vzhľadom k nim ako negácia a kacírstvo.“ Až sem citát, ktorý dopĺňam vetou, ktorá mu predchádza: „A dnes je naša dramatická tvorba idei Palackého najbližšie tam, kde sa pokúša o mravné divadlo nezvyklých foriem, inšpirujúce sa sčasti u divadla absurdity, epického divadla apod. - a uchyľujúc sa pritom na scény celkom neoficiálne.“

Myslím, že nikto iný než filozof nemohol tak elegantne vyňať ideu národného divadla z majetku jedinej divadelnej budovy a predostrieť ju ako ideu celému nášmu divadelníctvu, vrátane tej jednej budovy samozrejme. Ak hodláme imidž Národného divadla budovať na oných tradičných hodnotách smetanovsko-tylovských, nemali by sme sa príliš odvolávať na zakladateľskú ideu Národného divadla. V tomto prípade rešpektujeme iba tradície spojené s vlastným historickým vývojom repertoáru a v tvorbe a v prevádzke budovy, iba rešpektujeme zažitú a publikom vyžadovanú jej tvár. Neznamená to však, že by sme v Národnom divadle mali napĺňať šialenú predstavu akéhosi národného skanzenu, ktorá sa vynorila v súčasne prebiehajúcich diskusiách.

Repertoár a Hodnotenie Inscenácií

Národné divadlo, vrátane jeho scén Stavovského divadla a Novej scény, ponúka široké spektrum inscenácií, ktoré sú pravidelne hodnotené redakciou aj samotnými divákmi. Tieto hodnotenia odrážajú aktuálne preferencie a vkus publika, ako aj kritické prijatie jednotlivých diel. Prehľad vybraných inscenácií z rôznych scén Národného divadla ukazuje rozmanitosť jeho ponuky a živú diskusiu, ktorú jednotlivé diela vyvolávajú.

Uvedené percentuálne hodnotenie pri inscenáciách je automaticky vypočítaným a podľa matematických pravidiel zaokrúhleným priemerom z hodnotení členov redakcie a užívateľov tohto portálu.

Vnútorné debaty a výzvy: Tradícia verzus inovácia

Redaktor Tomáš Šťástka sa v texte Desiatka herečiek pod štyridsať. Pestuje Národné divadlo kult mladosti? zamýšľa nad tým, či nie je v ansámbli prvej scény pretlak mladých ľudí. Strachuje sa, či bude dostatok úloh pre staršie a skúsenejšie herečky a hercov. Autor textu Tomáš Šťástka vzbudzuje kontroverzným titulkom a úvodným odsekom dojem, že je v Národnom divadle toľko mladých herečiek, že sa staršie pomaly nedostanú k rolám. Jeho text však pokračuje celkom nekonfliktnou analýzou, ktorá zďaleka nevyznieva tak nekompromisne ako úvod. Šťástka textom vyvolal búrku v pohári vody. Zarazajúce je, že ho zloženie súboru Národného divadla znepokojuje až teraz. Možnosť sa rozpísať mu dal avizovaný presun herečky Veroniky Lazorčákovej, držiteľky Thálie v kategórii talent roka do 33 rokov, z Divadla v Dlouhé do Národného.

Šťástkov text opomína aj absurdnú prestrelku medzi Špinarom a riaditeľom Divadla Na Jezerke Janom Hrušínským. Hrušínský ho kedysi obviňoval, že v budove Národného divadla presunul bustu jeho otca, herca Rudolfa Hrušínského, ale aj ďalších klasikov, ako je Josef Kemr, na menej reprezentatívne miesto. Potom sa s ním dostal do konfliktu kvôli prepusteniu jeho manželky, herečky Miluše Šplechtovej. Špinar zmeny v ansámbli oznamoval vopred, argumentoval tým, že v ňom nebude držať hercov, ktorí niekoľko rokov nedostali žiadnu rolu a berú mzdu. A pripomeňme, že do Národného nenaberá iba mladé herečky a hercov. Špinarova roztržka s Hrušínským ohľadne busty jeho otca ale poukazuje na niečo, čo rezonuje aj v Šťástkovom texte - na obavy z poškvrnenia symbolu národa a odkazu nositeľa tradície, ktoré sa s nástupom Špinara vynorili. Dnešný umelecký šéf činohry skutočne úspešne rozbíja predstavu, že Národné divadlo má byť nedotknuteľným nositeľom pre mnohých dávno prenosenej tradície. Ak sa niekto pozastavuje nad tým, že si Špinar berie do ansámblu mladé herečky i hercov, a považuje to za signál, že robí divadlo iba pre svoju generáciu, je to poněkud absurdné. Národné divadlo sa musí neustále otvárať novému publiku, ktoré postupne nahrádza to existujúce.

Národné divadlo disponuje navyše hneď niekoľkými veľkými scénami (historická budova, Stavovské divadlo a Nová scéna), ktorých dramaturgia vzniká vo vzájomnom vzťahu. Napríklad Divadlo na Vinohradoch so svojím ohromným, početne takmer porovnateľným súborom obsadzuje iba dve scény (hlavnú a komornú). Pokúsim sa formulovať svoj názor aspoň na dva základné problémy, ktoré presahujú rámec súčasného pragmatického úsilia vedenia Národného divadla o čiastočnú reformu strnulej štruktúry. Hovorím-li o rozpadu, neznamená to ovšem, že propagujem úplné osamostatnení historické budovy. Vec má háčik v tom, že k mnohým jej tradíciám patrí aj tradícia spolunažívania opery s činohrou a neskôr aj baletom. Všetci vieme, že toto spolunažívanie v jednej budove bolo výrazom chudoby českého kultúrneho života pražskej aglomerácie, z nevyhnutnosti replikujúcej organizáciu českého divadla, ako sa vyvinula v prvej polovici 19. storočia na pôde Stavovského divadla a po polstoročí v improvizácii dočasnej scény.

Spôsob, akým bola vyhnaná opera z Vinohrad, nemohol byť síce opakovaný v Národnom divadle s činohrou, napriek tomu si však situácia vynútila iné násilné riešenie: zabranie Stavovského divadla. Tak bol urobený prvý, ale vtedy naozaj nevyhnutný krok k vytvoreniu dvojdomého Národného divadla pod pôvodnou firmou. Je príznačné, že činohra z historickej budovy neexodovala, že nedošlo k vytvoreniu dvoch samostatných divadiel. Fluidum Národného divadla účinkovalo príliš silno: hoci spolunažívanie oboch súborov v jednej budove sa naďalej javilo ako neúnosné, činohra sa nehodlala vzdať svojho čestného titulu. Myslím, že si musíme stále uvedomovať onen zásadný rozdiel, ktorý je medzi záborom Stavovského divadla v roku 1920 a anexiou budovy a súboru Veľkej opery v roku 1948. V prvom prípade divadlo rieši svoje nevyhnutné vnútorné potreby, v druhom ide takmer o akt imperiálnej agresie, ktorý narušil vnútornú konzistenciu domáceho súboru a evidentne ochudobnil pražský operný život.

Národné divadlo nedokázalo za celých 40 rokov toto sústo stráviť: hybridný systém dvoch zborov a dvoch orchestrov pri jedinom súbore sólistickom a jedinej dramaturgii a jedinej správe to dokazuje sám za seba. Teprve fúzia s Veľkou operou priviedla Národné divadlo do latentného krízového stavu, ktorý definitívne prepukol po monštruóznej kampani s rekonštrukciou historickej budovy a výstavbou Novej scény. Skumulovali sa tu totiž dve protichodné tendencie: absurdne sa oživil historizujúci mýtus Národného divadla a toto palladium sa stalo centrom divadelného veľkopodniku so štyrmi budovami a tromi a pol súbormi. Ak teda chceme obnoviť zmysluplné postavenie Národného divadla v českom divadelnom živote, musíme hľadať v jeho minulosti miesto, kedy jeho tradície ešte živo, ale tiež nekonfliktne existovala. Tým miestom je podľa môjho súdu stav medzi rokmi 1920 - 1948, kedy operný a činoherný súbor pracovali vo vzájomnej harmónii na dvoch scénach, rozumne rešpektujúc určité tradičné danosti repertoáru historickej budovy. Smetanovo divadlo by malo byť rýchlejšie, než predpokladá program dnešnej reformy ND, vyňaté z rozhodovania vodcov Národného divadla.

Novú scénu, tento pražský divadelný sarkofág, musíme nechať budúcnosti. Dnes je jej osud vyriešený prevádzkou Laterny magiky. Z jej umiestnenia vyplýva, že by mala zostať súčasťou Národného divadla, snáď by niekedy mohla slúžiť ako javisko pre komorné večery jeho baletu.

Finančná stabilita a dosah

Národné divadlo ročne predá 550 až 600 tisíc kusov vstupeniek na Činohru, Operu, Balet a Laternu magiku. K zhruba tristomiliónovým výnosom môže Národné divadlo pripočítavať aj tržby, ktoré generuje e-shop. Záujem je o darčekové poukážky, ktoré si obdarovaný vymení za predstavenie podľa svojho výberu, k zakúpeniu sú aj rôzne upomienkové predmety k jednotlivým inscenáciám alebo k histórii a súčasnosti Národného divadla.

tags: #narodi #divadlo #praha #vana