Zrúcaniny slovenských hradov sa roky menili na hŕby kamenia. Strácali sa v hustých lesoch a pod nánosmi zeme. A nebolo to tak len za socializmu. Potom sa objavili skupinky nadšencov. Tí začali hrady zachraňovať a dnes je ich prácu vidieť. Nie sú to len staroveké megalitické stavby, ktoré nás dodnes fascinujú. Skutočný údiv zažívame aj pri pohľade na obrovské stredoveké hrady. Veď ani vtedy stavitelia nemali k dispozícii takú vyspelú techniku, akú máme dnes, a predsa sa im podarilo postaviť stavby, ktoré pretrvali celé stáročia.
Vývoj a funkcia stredovekých hradieb
Hradby predstavovali mohutný ochranný múr okolo pevnosti, mesta, hradu, vojenského tábora, kláštora alebo iného priestoru či sídla, výnimočne aj celých území. Systém a štruktúra hradieb sa vyvíjali od jednoduchého múru po zložité sústavy niekoľkých pásov hradieb. Veľkosť a vyhotovenie hradieb záviseli od rozvoja obliehacej techniky, hospodárskych možností staviteľa a súviseli s vývinom fortifikačného staviteľstva a s geomorfologickými podmienkami.
Stavali sa z rozličných materiálov, ako sú kameň, tehla, drevo, nepálená tehla alebo kombinácie týchto materiálov. Mohli mať rozličnú výšku, hrúbku a ukončenie hornej časti, napríklad cimburie alebo ochodza. Aktívnu streleckú obranu umožňovali aj strieľne v hrúbke múru. Na úseky, takzvané kurtiny, ich mohli deliť hradbové veže alebo bašty; priechodné boli bránami, ktoré mohli byť chránené predbrániami alebo barbakánom. Z vonkajšej strany niekedy bývali posilňované plnými vežičkami a doplnené suchými alebo vodnými priekopami, násypmi, valmi či palisádami. Od staroveku sa v nich budovali vnútorné priestory, takzvané kazematy.
Hradby mali opodstatnenie najmä v obdobiach, keď vo vojne zohrávali najdôležitejšiu úlohu pechota a jazda. Od konca 14. storočia však začali strácať svoj význam s rozvojom delostrelectva. Hradby budovali takmer všetky staroveké civilizácie. Najstaršie hradbami opevnené sídliská pochádzajú z obdobia neolitu. V stredovekej Európe sa uplatnili predovšetkým pri opevňovaní hradov a miest. Na Slovensku boli predchodcami hradieb hlinené valy, neskôr spevňované drevenou výstužou a kamením. V Uhorsku mohli od 13. storočia stavať mestské hradby len kráľovské mestá.
Hrady, u nás a prakticky aj v celej Európe, sa stavali na prirodzených alebo umelo vytvorených vyvýšeninách a na vonkajšie múry opevnenia sa pripájalo podhradie. Okolo tohto objektu bola vykopaná priekopa naplnená vodou, ktorá ešte viac sťažovala prístup a dobytie hradu. Hrady teda poskytovali veľmi dobrú obranu aj pre obyvateľov okolitých dedín a mestečiek.
Typicky stredoveký hrad obklopovali vonkajšie obranné hradby, ktoré chránili veľké nádvorie. Ďalší prstenec hradieb budovali stavitelia okolo vnútorného nádvoria. Až do 13. storočia slúžili obrancom ako oporný bod mohutné veže na vnútornom nádvorí. Neskôr ústredné veže strácali svoj význam. Hrady boli navrhované tak, že centrálna citadela bola obohnaná dvoma alebo viacerými uzavretými múrmi. Štvorcové veže na ochranu hradieb boli nahradené okrúhlymi vežami. Tie bolo totiž pri útoku ťažšie narušiť. Na vrchol hradieb a veží bolo pridané cimburie, čo umožňovalo efektívnejšie bojovať. Kruhové veže mali rady strieľní, takže priestor pred hradom mohol byť dobre ovládaný či už streľbou z lukov alebo kuší. Často jediná cesta do hradu viedla cez padací most a padacie mreže.
Techniky stredovekého murovania
Materiály a konštrukcia
Ľudia si niekedy myslia, že stredoveké hrady boli odjakživa stavané z kameňa. To však nie je pravda. Kameň ako stavebný materiál sa totiž začal uplatňovať až v jedenástom storočí, ale definitívne sa ujal až v storočí trinástom. Dovtedy sa aj hrady stavali z podstatne tradičnejších materiálov, čiže z dreva a hliny. Predmetom výskumu boli stavebné techniky aplikované na stredovekú architektúru v oblasti severného Slovenska so zameraním na hradnú architektúru, jej materiálové, technické a funkčné aspekty predovšetkým z archeologického hľadiska.
Plánovanie, organizácia a realizácia stavieb je daná predovšetkým ich polohou, dostupnosťou surovín, finančnými a personálnymi možnosťami staviteľa. Základy múrov sú určené vlastnosťami podložia, ako aj muriva, konštrukcií stien, výstuží a stabilizačných konštrukcií. Múry hradov boli vypĺňané hrubým štrkom a skalami zmiešanými s maltou. Ich hrúbka dosahovala 180 až 480 centimetrov. Väzba, vrstvenie a previazanie murív sú kľúčové pre stabilitu. Dôležitá bola aj povrchová úprava murív a drevené obklady stien.
Charakteristika murív a stupeň opracovania materiálu výrazne ovplyvňovali kvalitu a trvácnosť stavby.
Malta a murovanie
Malta bola nevyhnutným spojivom. Používali sa ílové malty a vápenná malta. Príprava a použitie malty boli špecifické. Na strmom svahu pod vežou, v strednej časti sondy, bol pod vrstvou humusu zdokumentovaný štrkový násyp a pod ním sa nachádzalo „kaskádovité“ kamenné podložie. Nadzemné murivo veže, odkryté sondou, malo vytvorenú „omietku“ z vytečenej malty.
Nástroje a lešenia
Na stavbu bolo potrebné aj veľké množstvo murárov, baníkov, kováčov, tesárov či drevorubačov. Murárske nástroje boli nevyhnutné. Z hradu Likava pochádzali dva exempláre so zahrotenými koncami, dva so zrezaným tylom a päť s tylom roztepaným. Okrem nich obsahoval dva špicáky štvorcového prierezu.
Lešenia a ostatné pomocné konštrukcie boli zásadné pre stavbu do výšky. Rozlišovali sa rôzne typy, ako napríklad lešenie stojace na kozách, výložníkové lešenie, stĺpové alebo podopreté lešenie a pomocné alebo podporné lešenie. Vertikálny presun na stavenisku si vyžadoval špecifické riešenia. Materiál na stavbu lešenia bol zväčša drevo.
Na ikonografických prameňoch možno častejšie vidieť stĺpové lešenie stojace na 4 stĺpoch zakotvených v murivách, kde je zaoblenie ošetrené len pochôdznymi doskami, fošňami prípadne výpletmi.
Život hradu a jeho obranné systémy
Voda a strechy
Distribúcia vody bola pre život na hrade kľúčová. Vykopali sa aj hlinené a kamenné potrubia, ktoré plnili vodou cisternu vytesanú do kameňa a obloženú tehlami s nepriepustnou omietkou. Zmestilo sa do nej takmer 500 kubických metrov vody, ktorá stekala zo striech a filtrovali ju pravdepodobne cez uhlie. Zastrešenie bolo dôležité pre ochranu interiéru. Strešná krytina sa líšila. S konštrukciou strechy mohli súvisieť koncentrované početné nálezy bridlice z hradu Strečno.
Obrana proti obliehaniu
Mohutné múry stredovekých hradov predstavovali pre obliehateľov takmer neprekonateľnú prekážku. Strelný prach sa v západnom svete začal používať až v 14. storočí. Dovtedy bolo obliehanie hradov veľmi náročné a zdĺhavé. Pokiaľ sa obliehatelia neponáhľali, obkľúčili hrad a čakali, kým sa vyhladovaná posádka vzdá. Počet obrancov nebýval vysoký. Už 20 mužov dokázalo ubrániť aj dosť veľký hrad - obrancovia mohli vystačiť so zásobami pomerne dlhý čas. Ak mali vodu, dokázali vzdorovať celé mesiace. Hrady sa však mohli dobývať i ľsťou alebo prudkým útokom.
Najzraniteľnejším miestom každého hradu bola vstupná brána. Preto ju obrancovia strážili osobitne pozorne. Často ju chránil barbakan, predsunutá bašta. Obrancovia mohli teda napádať votrelcov zhora. Navyše, bránu zvyčajne chránila spúšťacia mreža s hrotmi. Ak bol hrad obohnaný vodnou priekopou, zdvihli obrancovia padací most a získali tak proti útočníkom ďalší obranný val. Mnohé hrady mali aj tajné núdzové východy, z ktorých obkľúčení podnikali prekvapujúce protiútoky.
Pred začiatkom útoku sa obliehatelia obyčajne pokúsili oslabiť obranu hradu ostreľovaním. Ak sa obrancovia objavili na hradbách, stali sa terčom lučištníkov, ktorí používali luky a kuše. Kuše mali väčší dostrel - až 300 metrov - a ich obsluha nevyžadovala zvláštny výcvik. Boli však pomalšie, pretože sa napínali pomocou mechanického zariadenia. Strelci z lukov strieľali rýchlejšie - najlepší dokázali vystreliť až 12 šípov za minútu do vzdialenosti 200, niekedy aj 400 metrov. Museli však byť veľmi dobre vycvičení.
Na oslabenie či prebúranie múra používali útočníci bojové stroje. Tieto ďalekonosné zbrane mali najrôznejšie názvy, ale zväčša to boli obrovské praky. Ako munícia mohol poslúžiť každý kameň, najlepšie sa však z nich strieľalo kameňmi s priemerom 40 až 50 centimetrov, opracovanými do zhruba guľovitého tvaru. Pomocou bojových strojov obliehatelia odpaľovali aj horiace strely, ktoré mali zapáliť hradné stavby. Väčšinou používali smolu a síru, ale najúčinnejší bol grécky oheň, ktorý Gréci použili pri obrane Konštantínopola proti arabským útočníkom v roku 673 n. l. Horel aj na vode a nedal sa vodou zahasiť. Bádatelia usudzujú, že jeho hlavnú zložku tvorila nafta.
Bojové stroje sa nepoužívali len na vrhanie kamenných a ohnivých gulí. Obliehatelia vrhali cez hradby aj hnijúce zdochliny, vrátane mŕtvych koní. Mrciny mali obrancov zdemoralizovať a zavliecť medzi nich nákazlivé choroby.
Obnova stredovekých hradieb na Slovensku
Iniciatíva a financovanie
Po revolúcii sa postupne objavili nadšenci, ktorí si uvedomili hodnotu hradných zrúcanín. Prvotná myšlienka sa zmenila na životný štýl a ruiny hradov získali nový tvar. Za zlomový moment po generácii nadšencov považuje Ján Beljak uvoľnenie nezamestnaných. S myšlienkou prišiel pred piatimi rokmi vtedajší minister kultúry Daniel Krajcer. „Na Slovensku sú to najzmysluplnejšie investované eurofondy.“ Na slovenských hradoch už niekoľko rokov pomáhajú nezamestnaní. Ústredie práce chce zamestnávať konkrétne skupiny ľudí, už nestačí, aby boli uchádzači len nezamestnaní. Od začiatku projektu do uplynulého roku zachraňovalo pamiatky 1763 nezamestnaných a v tomto ďalších 602. Cieľom podľa neho nie je len záchrana, ale aj trvalá udržateľnosť.
Ján Beljak je šéfom zvolenského pracoviska Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied. „Hlavná vstupná brána bola vtedy už zakonzervovaná a pamätám si hustý les všade okolo nej. Z Dolného hradu trčal iba špic z nárožia veže a bolo vidno kúsok z hradnej cisterny.“ Za štvrťstoročie sa areál zmenil. O Pustom, alebo inak Zvolenskom hrade na kopci nad Zvolenom, ešte pred štvrťstoročím vedeli takmer výhradne miestni, aj to nie všetci. Už výsledky prvého výskumu z rokov 1889 - 1890, zachované v budapeštianskom archíve, prekvapivo veľmi triezvo datovali vznik hradu do trinásteho storočia. Beljak prvý raz pre seba objavil Pustý hrad, keď mal pätnásť rokov.
Turisti na Pustom hrade nad Zvolenom sa Jána Beljaka často pýtajú, ako dlho trvalo, kým postavili vežu na Dolnom hrade. Archeológ im prekvapivo odpovedá, že ju nepostavili, ale vykopali. Pustý hrad obnovovali stovky študentov a dobrovoľníkov od 17 do 78 rokov v rámci úspešného projektu Letnej školy archeológie. „Verím, že nikto z mojich 17- 18-ročných chlapcov nikdy nepostrieka historický múr, lebo vie, koľko je za tým roboty.“ Vo Zvolene s asi deväťpercentnou nezamestnanosťou je už trochu problém zohnať vhodných nezamestnaných. Ústredie práce nerado vidí, keď máme každý rok tých istých.
Pustý hrad - Prípadová štúdia obnovy
Pustý hrad patrí medzi najrozsiahlejšie hradné ruiny na Slovensku. „Uhorskí králi milovali Zvolen. Bolo to administratívne a vojenské centrum, banské mestá v okolí boli pokladnicou Uhorska a bol aj obrovský poľovnícky revír. Zvolen nikdy nebol banským mestom, ale chránil okolité banské mestá. Pustý hrad bol v 13. storočí dôležitým strategickým bodom. Dolná veža je vlastne stredoveký mrakodrap, ktorý na Pustom hrade vykopali zo zeme. „Dolná veža je stredoveký päťpodlažný mrakodrap. Dvadsať krát dvadsať metrov vonkajšie základy a výška dvadsať až dvadsaťpäť metrov. V stredoveku, keď táto veža stála, neboli široko-ďaleko žiadne kamenné stavby, okrem niekoľkých veľmi malých kostolíkov.“
Kolekcia nálezov z desať metrov hlbokej hradnej cisterny v severnej časti Horného hradu získala ocenenie za objav roka 2015. Vykopali sa aj hlinené a kamenné potrubia, ktoré plnili vodou cisternu vytesanú do kameňa a obloženú tehlami s nepriepustnou omietkou. Zmestilo sa do nej takmer 500 kubických metrov vody, ktorá stekala zo striech a filtrovali ju pravdepodobne cez uhlie. V tom istom roku sa našlo 113 mincí na Hornom hrade, ktoré dokazujú falšovanie peňazí v prvej dekáde 14. storočia. Len jedna z nich bola pravá.
Pustý hrad na vysokom kopci počas dvoch storočí niekoľkokrát dobyli, ale na záver doplatil najmä na svoje niekdajšie pozitíva - nedostupnosť a veľkosť. Nekomfortnosť neskôr viedla k postaveniu Zvolenského zámku priamo v meste, a to bol koniec pre opustenie Pustého hradu. Definitívne končí v 15. storočí. „Je to dvadsaťpäť sezón postupného odkrývania a konzervovania architektúry Pustého hradu.“ Počas pôsobenia od roku 1997 bolo na hrade vykonané množstvo práce, ktorá niekedy nie je ani vidieť. V rámci obnovy bola odkrytá architektúra dôkladne zdokumentovaná 3D skenerom a fotogrametriou Ferdinandom Ornthom.
Celú sezónu sa sústreďuje na Horný hrad. Pripravila sa veža komitátneho hradu na obnovu. Veža bola pôvodným sídlom zvolenského župana. Vyčistila sa od zásypu koruna jej staršej etapy z 12. storočia. Práve táto časť vykazovala najväčšie statické poruchy. Pripravil sa tiež kameň pre murovanie, pomohlo sa s rozoberaním narušených múrov z obnovy cementovou maltou z 90. rokov a severná interiérová stena veže je aktuálne už takmer obnovená vápenatou maltou a postupne sa premurujú aj jej ďalšie steny a naplno sa vymuruje jej koruna.
Počas júla pokračovala 29. sezóna výskumov a obnovy Pustého hradu. Dokončil sa výskum v sondách 1 a 2/2020 pri veži komitátneho hradu. V spodnej časti sondy 2/2020 sa našiel denár kráľovnej Márie a na kamennom dne celá zásobnicaz doby bronzovej. Pokračovala aj obnova samotnej veže a postupne sa opravujú interiérové steny jej staršej etapy z druhej polovice 12. storočia. Začal sa aj výskum pri západnej stene veže č. 2 na Hornom Pustom hrade, kde sa našli zaujímavé architektonické články. Najbohatšia na nálezy je sonda 4/2020, ktorá je umiestnená na vrcholovej plošine Horného hradu pri jeho východnej línii opevnenia. Našli sa v nej mince z druhej polovice 13. storočia, hracia kocka, hroty šípov, pracky a ozdobné kovania. V severnej časti tejto sondy sa našla kamenná podlaha po zrubovom objekte z 13. storočia.
Po 23 rokoch sa s výskumom vrátilo aj do veže vo východnej línii opevnenia Horného hradu, kde ostal nepreskúmaný kontrolný blok. Okrem mince Bela IV. sa v nej našli veľmi pekné výrobky z kosti a parohoviny a aj uhlíky, ktoré pomôžu so spresnením datovania jej vzniku. Nálezové situácie priebežne dokumentujeme kresbovo, fotograficky, fotogrametricky, 3D skenom a GPS. Výskum a obnova Pustého hradu prebieha s podporou Mesta Zvolen, Banskobystrického samosprávneho kraja, Ministerstva kultúry SR a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Realizuje ho Archeologický ústav SAV v spolupráci s Katedrou archeológie UKF v Nitre a aktuálne prebieha aj tradičná Letná škola archeológie, ktorej sa zúčastňuje viac ako 20 študentov.
Dokončili sa aj murárske práce na veži komitátneho hradu, ktorá je aktuálne kompletne premurovaná a v priebehu októbra ju sprístupnili verejnosti. Veža sa nachádza na najvyššej kóte Pustého hradu (571 m n. m.) a sú z nej najkrajšie výhľady do krajiny stredného Slovenska. Na konci sezóny bolo odstránených niekoľko skládok sute pri veži komitátneho hradu, medzi vežou 2 na Hornom Pustom hrade a východnou líniou opevnenia Horného hradu a na spodnej terase tzv. Dončovho hradu. Vytriedil sa z nich kameň na následnú obnovu objektov z 13. storočia na Hornom hrade. Tohtoročná sezóna priniesla takmer 40 000 archeologických nálezov, medzi ktorými vynikajú bronzové pečatné prstene a stredoveké mince, predovšetkým razieb kráľov Uhorska Ondreja II.
Ďalšie projekty obnovy slovenských hradov
Zrúcaniny hradu Revište vidno pri Žarnovici už z rýchlostnej cesty z Banskej Bystrice smerom na Bratislavu. Kedysi to tak vôbec nebolo. Ratibor Mazúr, jeden z iniciátorov záchrany hradu, jazdil roky okolo ruiny do Štiavnice. „Keby sme nezačali, už by sa nebolo na čo pozerať. Bola by tam už len hŕba kamenia,“ naznačil budúcnosť Revišťa, ale aj ďalších hradných zrúcanín na Slovensku. Na Revišti sa vystriedalo za roky viac ako sedemdesiat nezamestnaných. Na Revišti vidno niekoľkoročnú prácu odborníkov, nezamestnaných, stoviek dobrovoľníkov z Bratislavy, Modry či zo Žarnovice, aj investované peniaze. „Revište bola riadne zničená ruina. Teraz sa už rysuje kultúrne a citlivo zrekonštruovaný hrad, ktorý plánujeme v budúcnosti čiastočne zastrešiť, urobiť vyhliadku aj malý bufet.“
Najstaršie zachované zmienky o hrade Čabraď pochádzajú z roku 1342. Často menil majiteľov. „Úzko spolupracujeme s obcou Čabradský Vrbovok. Aktivít na hrade sa počas roka zúčastňuje 60 až 80 ľudí.“ Pracuje sa na generálnom pláne obnovy. „Pod strechu by sme radi dostali hlavnú vežu, západný a východný palác, západnú baštu, sýpku a ďalšiu baštu.“
Ľubomír Chobot spomína, ako v auguste roku 1999 niekoľko mladých ľudí založilo združenie. Aktivisti však zistili hneď na začiatku, že nadšenie nestačí. Hrad Lietava v tom čase právne neexistoval, nemal list vlastníctva ani majiteľa. „Dostavba do podoby napríklad Oravského hradu je nereálna. Združenie preto chce chrániť a nechať vyniknúť všetko pôvodné,“ konštatuje riaditeľ združenia. Keď je málo peňazí, rozpad predbieha konzerváciu. Keď je veľa naraz, nie je dostatok kvalifikovanej pracovnej sily.
Uhrovec postavili v šesťdesiatych rokoch 13. storočia a pripisuje sa to trenčianskemu županovi Bášovi. Od roku 2012 sa k záchrancom pridali aj nezamestnaní. Tridsaťpäť z nich spolu s ostatnými vybudovali aj gigantický pilier pre prístupový most. Kapušiansky kráľovský hrad alebo Maglovec stál na kopci nad obcou zrejme už v 13. storočí. O niekoľko desiatok rokov ho asi zničili, pretože v roku 1347 sa spomína už len miesto zbúraného hradu. Kapušiansky hrad postupne rekonštruujú dobrovoľníci a nezamestnaní z úradu práce. Sprístupnenú vyhliadku z hradnej veže navštívilo len za mesiac okolo dvetisíc ľudí.
Hrad Slanec postavili pravdepodobne v 70. rokoch 13. storočia a desiatky rokov patril slaneckej vetve rodu Abovcov. Chátral viac ako 130 rokov, kým Jozef Forgáč zrekonštruoval centrálnu hradnú vežu. Eduard Gajdoš zo Združenia zachráňme hrad Slanec hovorí o náhode. Nápad vznikol pri návšteve jedného hradu, kde už podobné združenie pôsobilo. Keď začínali s rekonštrukciou v roku 2011, museli vybaviť množstvo formalít, povolení a vypracovať zámer obnovy hradu. S pomocou sponzorov a grantu zabezpečili alternatívny spôsob dopravy - lanovú dráhu.
tags: #murovanie #stredovekych #hradieb