Výnimočný majster vrcholnej renesancie Michelangelo Buonarroti zanechal mnohostranné dielo, ktoré z neho urobilo jednu z najslávnejších a najvýznamnejších osobností v dejinách umenia. Jeho nezmazateľný rukopis nesie aj Sixtínska kaplnka vo Vatikáne. Nástenné maľby s kresťanskou tematikou vyniesli túto pamiatku medzi najnavštevovanejšie miesta na svete. Sixtínska kaplnka, známa aj ako Sixtova kaplnka, je sakrálna stavba vo Vatikáne, ktorá patrí k najznámejším a turistami najviac vyhľadávaným miestam v Ríme. Nachádza sa v Apoštolskom paláci a je súčasťou prehliadkovej expozície Vatikánskych múzeí. Z historického a umeleckého hľadiska predstavuje jednu z najvýznamnejších častí pápežského paláca vo Vatikáne.
História a architektúra Sixtínskej kaplnky
Sixtínsku kaplnku dal koncom 15. storočia postaviť pápež Sixtus IV., po ňom nesie aj svoje meno. Kaplnka, ktorej rozmery 41 x 13 x 21 metrov údajne zodpovedajú Šalamúnovmu chrámu, bola postavená na príkaz pápeža Sixta IV., po ktorom nesie aj svoje meno. Pápež Sixtus IV., ktorý mal veľký podiel na urbanistickej obnove Ríma (odtiaľ aj názov Sixtínska), dal kaplnku postaviť ako svoju palácovú kaplnku, vnímajúc ju ako "novú Šalamúnovu halu". Začiatok výstavby siaha okolo roku 1475 a kaplnka bola dokončená v roku 1480. V skutočnosti išlo vlastne o prestavbu staršej pápežskej kaplnky, pôvodná výzdoba ktorej pôsobila oveľa jednoduchšie. Posvätnosť tohto miesta mali umocniť architektonické prvky ranokresťanského obdobia.
Architektonické riešenie a pôvodná výzdoba
Z architektonického hľadiska je Sixtínska kaplnka pomerne jednoduchou stavbou. Rozľahlá pravouhlá sieň má dĺžku 40,23 metra a šírku okolo 13,5 metra. Klenba s nepravidelne rozmiestnenými lunetami sa dvíha do výšky 25 metrov. Po oboch pozdĺžnych stenách je po šesť veľkých okien. Interiér s rozlohou 1000 m² je bohato zdobený freskami. Napríklad strop, ktorý mal predstavovať pohľad na nočnú oblohu, bol natretý modrou farbou s hviezdami.
Nástenné fresky: Mojžiš a Kristus
Výzdobu bočných stien kaplnky v rokoch 1481-1482 realizovali jedni z najvýznamnejších florentských umelcov svojej doby, povolaní pápežom Sixtom IV. Ide o prvú veľkú zákazku tohto druhu vo výtvarnom umení. Nástenná plocha pod oknami je vyzdobená freskami. Na severnej stene (pri vstupe do kaplnky vpravo) sú znázornené výjavy zo života Ježiša Krista a na južnej stene (pri vstupe do kaplnky vľavo) výjavy zo života Mojžiša. Celkovo dvanásť malieb znázorňuje scény zo Starého a Nového zákona, ktoré sú navzájom prepojené podľa ikonografického plánu daného Sixtom IV. Maliari najprv vytvorili vzorky fresiek, ktoré boli podrobené odbornému preskúmaniu pápežom ustanovenou komisiou. Po kladnom ohodnotení dostali umelci v októbri 1481 objednávku na vytvorenie celej série príbehov. Nástenné fresky tlmočia príbehy Mojžiša a Ježiša Krista prostredníctvom diel, ktoré sú navzájom prepojené.
Na pravej strane, smerom od oltárnej steny, sa nachádzajú:
- Krst Krista v Jordáne
- Kristovo pokušenie
- Povolanie sv. Petra a sv. Ondreja
- Kázeň na hore
- Odovzdanie kľúčov sv. Petrovi
- Posledná večera
Na ľavej strane, smerom od oltárnej steny, sa nachádzajú fresky:
- Mojžišova cesta do Egypta
- Mojžiš prijíma povolanie
- Prekročenie Červeného mora
- Klaňanie sa zlatému teľaťu
- Potrestanie Chóra a jeho druhov
- Posledné dni Mojžišove
Práce na týchto nástenných maľbách trvali sotva jedenásť mesiacov. Výtvarné scény začínali pri oltárnej stene a o polstoročie ustúpili Michelangelovmu dielu.
Michelangelov monumentálny projekt: Strop Sixtínskej kaplnky
Maliarsku výzdobu Sixtínskej kaplnky zavŕšil Michelangelo, ktorý sa z poverenia pápeža Júliusa II. pustil do maľby stropu vypínajúceho sa do výšky viac ako 20 metrov. Výzdobou stropnej klenby Sixtínskej kaplnky bol počas pontifikátu pápeža Júliusa II., ktorý rád podporoval umenie, poverený Michelangelo Buonarroti. Pápež si dal Michelangela Buonarrotiho povolať do Ríma v roku 1505 ako najvýznamnejšieho sochára, architekta a maliara, aby bol nápomocný pri veľkých projektoch pri prestavbe mesta. Pápež po ňom požadoval vytvorenie vlastného impozantného náhrobného pomníka so sochárskou výzdobou, ktorý by svojou krásou predčil všetko čo dovtedy existovalo. Michelangelo mu predložil projekt veľkolepého náhrobku, ktorého súčasťou bolo viac ako 40 sôch. Pápež bol projektom nadšený a v roku 1505 poslal Michelangela s dvoma sluhami nalámať mramor. Umelec s nimi strávil viac ako 8 mesiacov v horách, mramor navozili na námestie a začal so stavbou. O tri roky neskôr, keď bola zhotovená len časť náhrobného pomníka, trval pápež na tom, aby práce zastavil a vyzdobil klenbu v Sixtínskej kaplnke.
Od sochára k maliarovi: Počiatočná neochota
Sprvoti sa tejto ponuke bránil, pretože sa cítil byť najmä sochárom. Michelangelo, ktorý sa primárne považoval za sochára a k maľbe pristupoval s istou rezervovanosťou, sa napokon pustil do monumentálnej práce. Prípravné práce na náhrobnom pomníku pre pápeža, ktorý mu Michelangelo navrhol, boli prerušené. Nahnevaný Michelangelo odišiel z Ríma a odmietol sa vrátiť. Vplyv na pápežove rozhodnutie mal jeho radca (Donato Bramante - maliar a pápežov dvorný architekt, ktorý videl v umelcovi konkurenciu). Bramante bol presvedčený, že výzdobu nezvládne. Umelcovo postavenie nebolo na pápežskom dvore spoločensky dôstojné. Michelangelo maliarstvo až tak neobľuboval a o technikách fresky nič nevedel. O maľbe hovoril ako o menejcennej voči sochárstvu, olejomaľbou opovrhoval a keď už, tak sa mu maľba páčila čím viac sa podobala soche. Po búrlivých diskusiách a nátlaku pápeža, ktorý bol ovplyvnený aj svojimi radcami, umelec súhlasil. Pápež sa mu nakoniec ospravedlnil a maliar, vedomý si toho, že keby odmietol prišlo by medzi nimi k ďalšiemu konfliktu, pristúpil. Pápež vlastne potrestal Michelangela za jeho útek tým, že ho namiesto milovaného sochárstva pripútal k tejto namáhavej zakázke. Pápež pôvodne požadoval zobrazenie 12 apoštolov a ornamentálnych vzorov, no Michelangelo mal iné, oveľa ambicióznejšie predstavy. Umelec vyhlásil, že by išlo o „úbohý projekt“. Výber tém nakoniec určil Július II. a jeho poradcovia (viazanosť na náboženskú tematiku), ale originálnosť interpretácie sa stala výlučne dielom Michelangela.
Tvorivý proces a výzvy
Michelangelov životopisec Ascanio Condivi uviedol, že Michelangelo opakovane čítal Starý zákon, aby načerpal inšpiráciu na výzdobu stropu kaplnky. Na stropnej maľbe začal pracovať v roku 1509, dokončil ju v roku 1512. Nástropnu maľbu začal Michelangelo realizovať pravdepodobne v roku 1508 (údaje sa rozchádzajú, podľa niektorých zdrojov až v januári 1509) a dokončená bola v roku 1512. Michelangelo pracoval na výzdobe stropu bez prestávky štyri a pol roka. Umelec pracoval na výzdobe celkom sám za veľmi ťažkých podmienok. Práca na výzdobe bola nesmierne náročná - psychicky i fyzicky. Počas tvorby musel ležať pod kupolou na chrbte na ním špeciálne navrhnutom lešení, v kaplnke jedával i spával. Počas tvorby musel ležať v polotme na chrbte (štyri a pol roka), farby mu stekali do očí. Okrem toho mal, aspoň spočiatku, veľa technických problémov. Odmietol však pomoc skúsených maliarov fresiek, ktorí boli povolaní z Florencie a prerušili svoje práce. Michelangelo im dal pokusne namaľovať niektoré figúry, ale s výsledkom bol sklamaný. Všetko zoškrabal, zamkol sa v kaplnke a viac ich tam nepustil. Zostali mu pomáhať dvaja pomocníci, s ktorými ale nebol tiež spokojný a neskôr ich vyhodil. Uprostred práce, keď začal maľovať panel „Potopy“ musel maľbu prerušiť, nakoľko sa prvé časti maľby začali pokrývať plesňou a postupne sa menili farby a tvary maľby. Pápež za ním poslal architekta Giuliana da Sangalla, ktorý pleseň zastavil (freska vyžaduje hlbokú technickú erudíciu a treba pracovať veľmi rýchlo a presne). Práce sa oneskorili i kvôli nedostatku finančných prostriedkov.
Navyše, práce v Sixtínskej kaplnke sprevádzali búrlivé a veľmi komplikované vzťahy medzi pápežom a umelcom. Medzi pápežom a Michelangelom vládli búrlivé a veľmi komplikované vzťahy. Obidvaja boli tvrdohlavé a výbušné osobnosti a umelec si mu trúfol odporovať. Aj keď práce neboli hotové tak ako si maliar predstavoval, dielo bolo predčasne odhalené. K prvému odhaleniu maľby došlo v auguste 1511, kedy dal pápež Július II. odstrániť lešenie a odslúžil v Sixtínskej kaplnke omšu. Bramante sa snažil po prvom odhalení presvedčiť pápeža, aby zadal druhú časť klenby Raffaelovi, ktorého mal pápež viac v obľube. Keď sa o tom Michelangelo dozvedel, prišiel za pápežom a v prítomnosti Bramanteho povedal, že by nestrpel takú urážku a vypočítal im Raffaelove prečiny. Michelangelovi bolo nakoniec umožnené fresky dokončiť. Pápež, ktorý bol prudkej a netrpezlivej povahy, prichádzal čoraz častejšie do kaplnky, aby sa presvedčil, ako jeho práce pokračujú a kedy bude dielo dokončené. Keďže mu maliar nevedel dať uspokojivú odpoveď, privádzalo ho to k zúrivosti. Raz ho chcel dokonca udrieť alebo udrel? palicou (ktorú mával vždy v ruke) a pohrozil mu, že ho zhodí z lešenia. Michelangelo sa zbalil a rozhodol sa od nedokončenej práce navždy ujsť z Ríma. Nakoniec za ním pápež poslal svojho ďalšieho obľúbenca Accursia s ospravedlnením a 500 dukátmi, ktorý sa snažil umelca ukľudniť. Michelangelo pokračoval v práci a dokončenie mu nakoniec trvalo ešte jeden rok.
Témy a kompozícia stropu
Hlavnou témou výzdoby Sixtínskej kaplnky sa stalo Stvorenie sveta, človeka a jeho hriešny pád. Začína sa od oltárnej strany "Stvorením sveta" a končí pri vstupe "Noemovým príbehom". Cyklus Michelangelo vylíčil v epizódach a pripojil jednotlivé postavy z iných súvislostí - starozákonných prorokov, staroveké sibyly, Ježišových predkov a nahých mládencov, tzv. „ignudi“. Maliarsku výzdobu rozmerného stropu vyriešil Michelangelo v duchu sochárskej imaginácie. Strop si rozdelil iluzórnou architektúrou, pre ktorú boli dopredu dané klenbové polia s príslušnými lunetami. Veľké priečne pole prestriedal Michelangelo vždy s menšími poliami a položil tak dôraz na 4 hlavné obrazy. Iluzórna architektúra rozdeľuje strop na rôzne veľké polia.
Ústredné biblické scény
Stredné polia vypĺňajú štyri hlavné obrazy:
- Boh oddeľuje svetlo od tmy
- Stvorenie Adama
- Prvotný hriech a Vyhnanie z raja
- Potopa
Všetky obrazy predstavujú biblické scény a z oboch strán ich od seba oddeľujú pilastre (pilaster - stĺpovitý alebo pilierovitý podstavec), na ktorých je zobrazených dvadsať nahých mladých mužov, tzv. „ignudi“. Ich pózy sú plné nekľudu, pohybu a krásy. Zvíjajúce a preťahujúce sa telá pôsobia veľmi expresívne. Vyzerajú ako živé sochy a spájajú v sebe ženské i mužské rysy. Títo mladíci nemajú žiadny vzťah k symbolickým scenériám, ktoré ich obklopujú. Presný význam postáv nie je známy, sú však dôležitým prvkom. Podľa niektorých zdrojov mali „ignudi“ sediaci priamo nad sibylami a prorokmi predstavovať anjelov, na to sú ale priveľmi individualizovaní. Podľa iného vysvetlenia môžu predstavovať večné ľudstvo, zamýšľajúce sa nad cestou, ktorú prešlo od počiatku zrodu.
Proroci, Sibyly a Kristovi predkovia
Po oboch stranách centrálnych malieb sú zachytené postavy siedmich pohanských sibýl a päť židovských prorokov. Medzi hlavnými obrazmi sú umiestnené postavy siedmich pohanských sibýl a piatich židovských prorokov. Nad vchodom do kaplnky je zobrazený Zachariáš, na opačnom konci nad oltárom prorok Jonáš (ktorý prorokoval Kristovo zmŕtvychvstanie). Z ľavej strany nasleduje Sibyla delfská, prorok Izaijáš, Sibyla kumská, prorok Daniel a Sibyla líbyjská. Na pravej strane sa nachádza prorok Joel, Sibyla eritrejská, prorok Ezechiel, Sibyla perzská a prorok Jeremiáš. Proroci, sibyly a ignudi sú usadení v tmavých výklenkoch, pričom pozícia každého z nich je jedinečná. Takmer všetky postavy sú zobrazené posediačky. V ôsmich poliach sú znázornení Kristovi predkovia. Na ľavej strane od vchodu to sú: Josiáš, Ezechiáš, Asa a Jesse. Napravo sú zobrazení: Zorobabel, Ozijáš, Roboam a Šalamún. V lunetách nad oknami sa nachádzajú Kristovi predchodcovia a nasledovníci (Kristov rodokmeň). Na voľných plochách po oboch stranách okien sú namaľované ďalšie výjavy s množstvom tragických postáv, menej známych prorokov a židovských hrdinov, vedených rukou Boha. Starozákonných predchodcov zobrazil v tmavých poliach, ako keby boli v tme zahaľujúcej spasenie. Znázornil to tak dômyselne, že k vyobrazeniam v rohových poliach priradil vždy obzvlášť svetlé obrazy, čím vystupňoval ich účinok.
Ďalšie starozákonné výjavy
V štyroch rohoch ústredných výjavov sú zobrazené starozákonné výjavy a ich hrdinovia: Trest Hamana, Nehanebný had, Dávid a Goliáš, Judita a Holoférnes. Scény ilustrujú vražedný fanatizmus ľudí bez Boha a ich búrlivé myšlienky.
Štýl a technika
Slávny umelec sa na každú postavu detailne pripravoval, študoval tvary modelov, a tak mohol neobyčajne vierohodne vystihnúť súhru svalov každej postavy. Michelangelo nakreslil vyše 200 prípravných skíc výzdoby stropu, ktoré potom rozkreslil na kartóny. Majstrovsky zobrazoval ľudské postavy, predovšetkým mužské akty. Aj k ženským postavám si objednával mužské modely (napr. k Líbyjskej Sibyle). Veľké rozmery jeho malieb boli napodobeninami sôch a heroické telá pokrývajú každú časť povrchu kaplnky. Obrazy sú znázornené tak, aby boli dobre vidieť len od vstupnej steny. V otázke vyrovnávania veľkostí bral umelec vopred do úvahy zväčšujúcu sa vzdialenosť. Postavy umiestnené bližšie k oltáru (ďalej od pozorovateľa) sú znázornené vo väčšej veľkosti, aby boli lepšie rozpoznateľné. Scény s mnohými figúrami z Noemovho príbehu sú umiestnené nad vstupný priestor, zatiaľ čo obrazy s málo postavami umiestnil do vzdialenejšej časti, bližšie k oltáru. Počet postáv v obrazových poliach sa takto postupne znižuje v smere od vstupnej steny.
Celkovo strop obsahuje približne osemdesiatdva malieb, jedinečne skombinovaných do harmonicky a kompozične uceleného celku. Obrazový obsah 343 postáv je objasnený - témy ústredných obrazov od postavy Boha, tvoriaceho svet a človeka až po Noemovu históriu. Je známe spodobnenie v jednotlivých poliach a mená prorokov a sibýl. Doteraz však zostáva neobjasnený celkový zmysel nástropnej maľby a existujú rôzne interpretácie. Nie je uspokojivo objasnené, prečo je kresťansko-teologický program prestúpený a doplnený v tak veľkej miere antickými motívmi. Dostatočné nie je ani vysvetlenie starovekých sibýl postavených na úroveň čo do veľkosti a významu svätým prorokom.
Dielo mimoriadnej umeleckej hodnoty bolo dokončené a pre verejnosť odhalené 1. novembra 1512 pri príležitosti Sviatku všetkých svätých. Svetoznáme dielo vytvorené geniálnym renesančným sochárom a maliarom Michelangelom Buonarrotim už viac ako 500 rokov obdivuje každý deň 25 000 návštevníkov. Celá freska je rozdelená na deväť menších a väčších panelov zobrazujúcich scény zo Starého zákona.
Michelangelov Posledný súd
Vyvrcholením interiérovej maľby Sixtínskej kaplnky je Michelangelova monumentálna freska Posledný súd na čelnej (západnej) stene. Vyvrcholením interiérovej maľby je Michelangelova freska Posledný súd na oltárnej stene Sixtínskej kaplnky, na ktorej pracoval päť rokov a dokončil ju v roku 1541. Prípravné práce začal Michelangelo na príkaz pápeža Klementa VII. v roku 1535, po tom, čo bol opäť povolaný do Ríma pápežom Pavlom III. ako hlavný architekt, sochár a maliar. Freska, ktorá pokrýva plochu zhruba 180 metrov štvorcových, bola dokončená v roku 1541 a Michelangelo na nej pracoval päť rokov.
Po odhalení Posledného súdu v roku 1541 sa proti dielu zdvihli početné hlasy, najmä kvôli zobrazovaniu nahoty. Keď Tridentský koncil v roku 1563 odsúdil zobrazovanie nahoty v náboženskom umení, boli na príkaz pápeža Pia IV. časti postáv na freske dodatočne zahalené. Posledný súd je Michelangelo v neskoršom období života a pôsobí inak ako strop. Je hustejší, tmavší, turbulentnejší a duchovne intenzívnejší. Namaľovaný na oltárnej stene Sixtínskej kaplnky medzi rokmi 1536 a 1541, sústreďuje sa na Krista v momente pred vyhlásením rozsudku. Toto nie je pokojná mapa neba a pekla. Je to nabitá atmosféra. Pohyb je všade. Spasení sa snažia vystúpiť nahor. Potrestaní padajú. Svätí a anjeli zapĺňajú plochu silou. Aj keď poznáte tému, prvý dojem je fyzický.
Umelecký kontext a trvalý odkaz
Michelangelo nebol slávny preto, že vytvoril jeden ikonický obraz. Bol slávny, pretože zmenil štandard toho, čo umenie môže dokázať. Dal mramoru pocit života. Prinútil maľbu myslieť ako sochu. Michelangelo prechádza od formy, cez tlak, k významu. Michelangelo sa narodil v roku 1475 a stal sa jedným z definujúcich umelcov renesančnej Talianska. Vzdelával sa skoro vo Florencii, kde absorboval klasickú formu, ľudskú anatómii a vizuálnu kultúru, ktorá formovala vrcholnú renesanciu. Jeho raný úspech zahŕňal Vatikánsku Pietu a potom Davida, ktoré ho etablovali ako sochára výnimočnej sily a kontroly. Neskôr sa pustil do maľby stropu Sixtínskej kaplnky, hoci maľba nebola na začiatku jeho slávy jeho najbližším médiom. Michelangelo nezostal len pri jednej úlohe. Pracoval ako sochár, maliar, architekt, kresliar a básnik. Michelangelovo umenie vyzerá inak, pretože telo nebral ako dekoráciu. Bral ho ako hlavný motor významu. U mnohých umelcov telo pomáha rozprávať príbeh. U Michelangela je telo príbehom. Otočený trup nesie psychologické napätie. Zdvihnutá ruka znamená rozkaz. Myslel ako sochár. Pracoval v ohromujúcom rozsahu. Veľkosť nikdy nebola neutrálna. Spájal krásu s napätím. Jeho umenie nikdy nie je pasívne. Preto Michelangelo stále pôsobí moderne. Rozumel tlaku. Rozumel námahe. Rozumel, ako môže nehybnosť pôsobiť intenzívnejšie než akcia. Najjednoduchšou chybou je zredukovať Michelangela na jeden slávny obraz. Najsilnejším spôsobom, ako ho pochopiť, je vidieť, ako sa hlavné diela navzájom spájajú. Socha vás učí, ako rozmýšľa o forme. Fresky ukazujú, ako toto myslenie rozširuje do celkových prostredí.
Michelangelove kresby sú dôležité, pretože odhaľujú, ako vážne študoval telo pred a za dokončeným monumentom. Ukazujú štruktúru, váhu, tlak a kontrolu priamočiarejšie než vyleštený mramor alebo veľké cykly fresiek. Práve tu mnohí čitatelia prehliadajú dôležitú časť jeho odkazu. Michelangelo nebol len tvorcom slávnych dokončených majstrovských diel. Svetoznáme dielo, ktoré vytvoril geniálny renesančný sochár a maliar Michelangelo Buonarroti, obdivuje každý deň približne 25 000 návštevníkov.
Súčasné využitie a dedičstvo
V súčasnosti využívajú Sixtínsku kaplnku cirkevní hodnostári. Sixtínska kaplnka je nielen turistickou atrakciou, ale aj živým sakrálnym priestorom. Slúži pápežovi predovšetkým k súkromným bohoslužbám a je miestom, kde sa odohráva voľba nového pápeža, tzv. konkláve. Z komína Sixtínskej kaplnky sa po voľbe pápeža vypúšťa čierny dym - ak je voľba neúspešná, alebo biely dym, ktorý oznamuje jeho úspešné zvolenie. V roku 1978 však nefungovala signalizácia dymu správne a dym nebol ani bielej ani čiernej farby. Správny signál prišiel až po nejakom čase. Z tohto dôvodu došlo k rozhodnutiu, že po zvolení nového pápeža popri tradičnej signalizácii bielym dymom zaznieva aj zvon. Jeho údery oznamujú, že sa konkláve skončilo a na pápežský trón nastupuje nová hlava cirkvi. Od zvolenia pápeža Benedikta XVI. (pápežský úrad zastával od 19.apríla 2005) je spúšťaný biely alebo čierny dym elektronicky.
Posledné reštaurovanie stropu modernou technikou (1980-1992) prinieslo niekoľko nových poznatkov o pracovnom postupe a maľba sa ukázala v pôvodnej farebnej harmónii. Bádatelia hovorili o tlmených tónoch, ktoré Michelangelo používal. Očistený nástropný obraz ale ukázal, že maľoval sýtymi a žiarivými farbami. Cez všetku mnohofarebnosť prevládajú zelená a fialová farba. Sú to liturgické farby omše svätej, ale dá sa to vysvetliť akokoľvek. Sixtínska kaplnka bola v roku 1984 zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Toto posvätné miesto do najmenších detailov približuje unikátna trojzväzková publikácia nazvaná Sixtínska kaplnka. Ide vlastne o tri knihy vážiace, aj s ochrannou kazetou, 37 kilogramov v cene 12.500 eur. Publikácia s limitovanou edíciou 1999 kusov vyšla v náklade sto kusov aj v slovenčine a do rúk slovenského čitateľa sa dostala v marci 2017.
tags: #michelangelo #buonarroti #strop #sixtinska #kaplnka