V malebnej stredoslovenskej dedine Hliník nad Hronom, v dome po svojom prastarom otcovi, žije a tvorí Ľubomír Horák. Je to remeselník, ktorý s vášňou a precíznosťou zachováva rodinnú tradíciu výroby historickej dlažby, trvajúcu už niekoľko desaťročí. Dnes jeho jedinečné diela zdobia staré budovy, kostoly, meštianske domy, chalupy, hotely, reštaurácie a obchody nielen na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch.
Počiatky remesla a rodinná dedičnosť
Výroba betónovej dlažby má v rodine Horákovcov dlhú a fascinujúcu históriu. Ľubomírov prastarý otec prišiel na Slovensko z Moravy (alebo Čiech) a začal s výrobou niekedy začiatkom dvadsiatych rokov. "Môj prastarý otec sem prišiel z Moravy a začal výrobu niekedy začiatkom dvadsiatych rokov," spomína Ľubomír. Získal pôžičku od banky pod podmienkou, že vybudovaním dielne podporí zamestnanosť v okolí. V tých časoch sa vyrábala škridla, dlažby, skruže a šesťdesiatkilogramové betónové tvárnice. V podlahe dielne sú dodnes betónové kruhy z čias ich výroby.
Remeslo sa v rodine Horákovcov dedí z generácie na generáciu. Ľubomír Horák je už štvrtá generácia, ktorá pokračuje v tejto jedinečnej tradícii. „Môj pradedo prišiel na Slovensko z Čiech a otvoril tu výrobu. Vyrábala sa škridla, dlažba, ktorú robím dodnes. Po ňom to prevzal môj starký, čiže jeho syn, ktorý takisto potom zaučil môjho otca. Ja som sa tomuto remeslu naučil popri obidvoch,“ spomína Horák. Prastarý otec dokonca priniesol z Moravy aj starý historický ručný lis na výrobu dlažby, ktorý má približne 100 rokov a dodnes funguje bez problémov, vyžadujúc si len občasné premazanie. Počas komunistického režimu bol lis dokonca schovaný, aby ho neschvátili, a dielňa slúžila ako sklad obilia, pričom z prastarého otca urobili strážcu.
Cesta k remeslu a osobná motivácia
Medzi všetkými potomkami si k tomuto remeslu našiel najväčší vzťah práve Ľubomír. Už od pätnástich rokov pomáhal svojmu otcovi v dielni. „Keď otec vyrábal škridlu, vozil som piesok na fúriku. Prehadzoval som cement a pomáhal, s čím bolo treba. Postupne som sa s tým zžil,“ hovorí. Jeho otec mu dodnes pomáha s fyzickými prácami a radami. Pre Ľubomíra je výroba dlažby nielen práca, ale aj záľuba, ktorá ho živí a ku ktorej má silný rodinný vzťah. Hoci pochodil kus sveta a pracoval v Anglicku i Írsku, napokon sa rozhodol vrátiť k rodinnej tradícii. „Robím takým spôsobom, akým ma naučili. Aj miešanie farieb a betónu robím rovnako ako moji predkovia,“ dodáva, zdôrazňujúc vernosť starým postupom.
Precízny proces ručnej výroby dlažby
Výroba dlaždíc je prácna a vyžaduje si trpezlivosť a zručnosť. Každá dlaždica je originálom, keďže sa vyrába ručne. Základnými surovinami sú piesok a cement, z ktorých sa ručne mieša polosuchý betón, a tiež pigmenty pre farby. „Miešanie materiálu a príprava farby sú veľmi dôležité,“ hovorí Ľubomír.
Príprava materiálu a farieb
V prvom rade sa musí namiešať betónová zmes, ktorá pozostáva z piesku a cementu. Tá sa zmieša dokopy miešačkou. Potom sa vyklopí na plech na zemi a zaleje vodou, aby mala ideálnu, polosuchú konzistenciu. Pigmenty, ako sú čierna, biela, žltá, zelená, hnedá, šedá, modrá a červená, si Ľubomír ešte pred použitím melie v menšej samostatnej miestnosti. V starom mlyne sa nachádza 13 železných gúľ veľkosti pomaranča, vďaka ktorým sa pigment postupne homogenizuje a na dlažbe potom nevznikajú nedokonalosti. S farbami neexperimentuje a používa rovnaké pomery a odtiene ako jeho predkovia, aby zabezpečil tvrdosť dlaždice.
Formovanie a lisovanie
Po príprave betónu a farieb nasleduje samotný proces formovania na starom ručnom lise. Ľubomír do stroja vloží matricu a potom rozdeľovník z mosadze, ktorý je kľúčový pre konkrétny vzhľad dlaždice. „Je to skladačka, princíp výroby závisí, voláme to, že rozdeľovník,“ opísal Ľubomír. Rozdeľovníky, ktoré sú zliatinami kovov ako meď a mosadz a majú zhora hrúbku asi jeden milimeter, smerom dovnútra idú do špica, aby boli farby čo najbližšie pri sebe, považuje za svoje najväčšie poklady.
- Na rozdeľovník sa postupne pridávajú farby pomocou šablóny a šúchatka. Ak sa farba prepadne do komôrky, do ktorej nepatrí, vyfúkne ju slamkou.
- Celé sa to v stroji pustí dole a trochu sa s tým pobúcha, aby sa farby medzi sebou prepojili.
- Ďalej sa cez väčší násypník nasype betónová zmes.
- Vloží sa tam raznica, celá forma sa posunie pod lis a stlačí. Lis, aj keď ho chlapi kedysi poškodili, funguje bez problémov a prasknutý stôl sa podarilo opraviť.
- Potom sa forma vytiahne von a oddelí sa raznica.
Rýchlosť práce závisí od zložitosti motívu; skúsený majster vyrobí za deň dva až tri metre štvorcové. Hotové kusy potom odkladá na podložky, ktoré položí na zalisovanú dlaždicu. Na podložke dlaždica odchádza do regálu.
Proces zrenia a vytvrdzovania
Po lisovaní musia dlaždice zrieť. Na regáli zrejú jeden deň, kedy si vrchná vrstva postupne zoberie vlhkosť z betónu a na povrch sa pretláča voda. Na druhý deň sa dlaždice ukladajú čelom k sebe a vkladajú sa do antikoróznych vaní, kde sú ponorené vo vode. Tam prebieha proces zrenia. Na ďalší deň sa vyberú a ukladajú do stĺpcov, kde prirodzene schnú zhruba 28 dní. Po tomto procese sú pripravené na pokládku. „Keď je dlažba hotová, zvykne po nej občas poklopať tak, ako to robili jeho predkovia,“ dodáva Ľubomír. Farebná vrstva dlaždice má asi 5 milimetrov, zvyšok tvorí cement.
Vzory, farebnosť a vlastnosti dlažby
Betónové dlaždice zdobia najkrajšie meštianske domy Európy už od 19. storočia a dodnes ich možno nájsť v hoteloch, reštauráciách či obchodoch. Dlaždice Ľubomíra Horáka sú vyrábané tradičnou technológiou, ručne s pôvodnými vzormi a rôznym povrchom. V ponuke má asi dvadsať vzorov, z ktorých možno vytvárať rôzne farebné kombinácie. Medzi najpopulárnejšie patria šachovnica, nemecké hviezdy, kocky, vrkoč či vločky, a zaujímavý je aj motív kocky, ktorá vytvára 3D efekt. Výnimkou nie sú ani bordúry, ktoré si môže zákazník nakombinovať podľa vlastných predstáv. Farebnosť sortimentu je volená tak, aby bolo možné farebne zladiť plochy s bordúrami.
Povrch dlaždíc môže byť hladký alebo reliéfny, ktorý má protišmykové vlastnosti, a obe varianty sa dajú použiť v interiéri aj exteriéri. Každá dlaždica je iná; sem-tam padne biela alebo žltá farba niekde vedľa, čo len podčiarkuje originalitu ručnej práce. „Vyrábame dlaždice naozaj ručne, a preto môžu nastať drobné odchýlky vzorov,“ vysvetľuje Ľubomír. Jedna betónová dlaždica má rozmery 200 x 200 mm a hrúbku 2,5 centimetra, vďaka čomu je odolná a dá sa bez problémov použiť aj v exteriéri.
Použitie a klientela historickej dlažby
Ľubomírova dlažba je dnes veľmi žiadaná v pamiatkových objektoch, kde pamiatkari vyžadujú zachovanie histórie a pôvodnosti priestoru. „Môj prastarý otec, čo som čítal zo životopisu, má tam napísané, že od Levíc až po Brezno, v tento stredoslovenský región, sa robilo po kostoloch a po starších domoch meštianskych,“ hovorí Ľubomír. Sám má zákazky presahujúce domáci región. Jeho dlažbu nájdeme v neďalekej Banskej Štiavnici, Kremnici, v Starom Meste v Bratislave, ale aj v Českej republike, kde majú podstatne viac historických pamiatok.
Medzi najväčšie zákazky patrila dvojfarebná, žlto-červená dlažba do židovskej synagógy v Košiciach. Okrem pamiatok sa dlažba uplatňuje aj v rôznych gastronomických zariadeniach, napríklad v bratislavskom Bistre St. Germain. V domácnostiach sa jeho dlažba najčastejšie objavuje na chodbách, v kúpeľniach či na medzischodiskách, no ľudia z nej radi robia aj kuchynské zásteny. „Ozývajú sa mi bežní ľudia, architekti aj pamiatkari,“ dodáva Ľubomír. Dopyt po jeho výrobkoch rastie a zákazky má rozplánované na niekoľko mesiacov dopredu.
"Živá" dlažba a výzvy remesla
Jedna zákazka bola zvláštna: pán potreboval dlažbu, ale tenkú, čo je dosť problematické, pretože všetko má svoje zaužívané miery. Ľubomír vzal dve staré matrice a zvaril ich. Išlo tam menej betónu, farby približne rovnako. Pri stlačení páku nedostal až na spodok, ale len do prvej tretiny. Bolo to namáhavé, lebo zvarená matrica mala jedenásť kíl a musel ju pri jednom kuse dvíhať trikrát.
Slovenský remeselník s úsmevom hovorí: „Čím viac sa po dlažbe chodí, umýva sa, tým viac ožíva. Vtedy sa z nej stáva živá dlažba. Moja práca ožíva.“ Naopak, sklamanie prinášajú situácie, keď sa pôvodná dlažba, ktorá má desiatky rokov a stačilo by ju prebrúsiť, nahradí modernou, neosobnou keramikou, ako sa stalo v Žarnovici.
Ľubomír sa snaží pracovať stále efektívnejšie a jednotlivé procesy postupne vylepšovať, aj keď technika zostáva nezmenená od čias jeho prastarkého. Veľké vane, v ktorých sa dlaždice namáčajú, si rozdelil, aby sa s nimi dalo jednoduchšie manipulovať. V súčasnosti je Ľubomír Horák jediný na Slovensku, ktorý dlažbu vyrába touto technikou. „Mám malú dcérku, uvidíme, či sa toho chytí. Alebo možno bratove deti,“ zamýšľa sa nad budúcnosťou rodinnej tradície.