Ľadovce sú jedinečné prírodné útvary, ktoré sa formujú na miestach, kde sneh zostáva ležať po celý rok a postupne sa mení na ľad. Hrúbka ľadu môže presahovať aj 1 km. Na štítoch najvyšších pohorí na Zemi sa sneh netopí. Teplota zriedka kedy vystúpi na bod mrazu, a tak čerstvá snehová prikrývka stláča staršie vrstvy snehu a mení ich na ľad. Sneh hromadiaci sa v priehlbine sa postupne premieňa na hrubú vrstvu ľadu, na ľadový príkrov. Z takýchto priehlbín ľad vyteká v podobe ľadových riek, ktorým hovoríme aj ľadovce. Ľadovce sa často spájajú, podobne ako sa stekajú riečky do mohutných veľtokov.
Čo je to ľadovcový kotol (kar)?
Miesto, kde sa hromadí ľad, nazývame ľadovcový kotol. Priehlbina, v ktorej sa hromadí ľad a odkiaľ vyteká ľadovec, sa nazýva KAR alebo CVIK. Ľadovec sa zvyčajne vytvára v cirku - v priehlbine miskovitého tvaru v blízkosti vrcholu pohoria.
Kar (ľadovcový kotol) je miestom, kde ľadovec vzniká a odkiaľ „steká“ nadol. Je to forma reliéfu (povrchu) amfiteátrovitého tvaru - vyskytuje sa v záveroch ľadovcových dolín. Kar býva z troch strán obklopený strmými zrázmi (stenami), štvrtou stranou je odvádzaná ľadovcová masa. K základným eróznym tvarom patria trógy, kary (spájaním karov vznikajú karové amfiteátre), karlingy, nunataky.
V oblastiach karov, alebo v zníženinách ohradených ľadovcovými nánosmi (morénami), vznikajú plesa. Pleso je označenie pre jazero ľadovcového pôvodu. Plesá v Tatrách vznikli počas štvrtohorného zaľadnenia po ústupe ľadovcov. V slovenských Tatrách je ich vyše 80.
Dynamika a pohyb ľadovcov (splaz)
Ľadovce nie sú statické útvary, ale neustále sa pohybujú. Keď hrúbka ľadu dosiahne zhruba 60 m, jeho obrovská hmotnosť ho uvedie do pohybu. Ľadovec namáhaný gravitačnou silou začne „stekať“ dolu kopcom. Ľadovce sa pohybujú veľmi pomaly, zvyčajne pomalšie ako meter za deň. Posuv ľadovca môže spôsobiť aj otrasy zeme. Na povrchu ľadovcov sa vytvárajú trhliny. Ak údolie vypĺňa ľadovec, ľad sa v ňom pohybuje rýchlejšie ako na okrajoch.
Pohybujúca sa masa ľadu má významný vplyv na krajinu. Ľadovec je ako dlhý dopravný pás, ktorý z vrcholkov štítov odnáša nadol úlomky skál. Pohybujúca sa masa ľadu vytrháva z dna a bočných stien údolia menšie kamene i väčšie balvany, ktoré tiež premiestňuje nadol. Treba si ešte uvedomiť, že vlastne nie ľadovec, ale hlavne hornina v ľadovci pretvára reliéf. Ľadovec vlastne transportuje túto horninu. Ľadovce pomaličky drvia aj tú najtvrdšiu horninu a tým menia krajinu.
Erozívna činnosť a modelovanie krajiny
Cestou ľadovec vyhĺbi údolie. Zbiera všetko, čo mu príde do cesty - špinu, horniny, balvany - a unáša to so sebou. Ľadovec vymodeloval hlboké údolia v tvare písmena U. Ľadovcová dolina (trog) vzniká eróznou činnosťou postupujúceho ľadovca. Prierez takéhoto údolia má tvar písmena „U“. Niektoré ľadovce stekajú celou cestou priamo až do mora, ale iné „cúvajú“ - už roztopené - naspäť do údolia, ktoré vyryli. V nižších námorných výškach je obyčajne teplejšie, takže sa tam topia.
Vytvárajú hlboké údolia a jazerá, riečky s vodopádmi. Na konci ľadovej doby sa more zdvihlo a zaplavilo údolia vytvorené ľadovcami. Vznikli hlboké úzke zátoky, ktoré nazývame FJORDY. Veľa fjordov sa nachádza na pobreží Nórska. Areta je ostrý, úzky skalný hrebeň medzi dvomi údoliami, ktorý vzniká činnosťou ľadovca. Pri pohybe ľadovec postupne rozrušuje skalný podklad, pričom zostávajúce časti zaostruje.
Transport a akumulácia materiálu - Morény
Ľadovec vznikajúci v kare zostupuje do miest s nižšou nadmorskou výškou. Počas tohoto presunu tlačí pred (a pod) sebou zmes úlomkov. Tento materiál vytvára spodnú morénu. Moréna vzniká tak, keď ľadovec svojou činnosťou rozrušuje horniny a prenáša množstvo materiálu do nižších polôh. Po roztopení ľadovca zostávajú na niektorých miestach hrubé vrstvy balvanov, kameňov, hliny a piesku.
Najviac rozšírené sú morény. Z nich sa najviac prejavujú v teréne čelné morény. Ďalšie sú bočné, stredné, náporové a ablačné morény. Ľadovce miernych oblastí by mali obsahovať viac zvetralín ako polárne ľadovce a možno konštatovať, že miera zvetralín záleží od druhu a kompaktnosti horniny, ktorá mrzne do bázy ľadovca. Procesy zvetrávania a gravitačné procesy sú kľúčové pre tvorbu a transport materiálu.
Kontinentálne ľadovce a ľadové doby
Ľadové príkrovy pokrývajú rozsiahle plochy. Kontinentálne ľadovce sú dnes iba v Grónsku a Antarktíde. Väčšinu povrchu Antarktídy pokrýva pevninový ľadovec, ktorý dosahuje priemernú mocnosť takmer 2 km (maximálna mocnosť presahuje 4700 m). Ľadová pokrývka Antarktídy ukrýva v sebe asi 80% všetkých zásob sladkej vody na Zemi. Na severe, v Grónsku, pokrýva celú krajinu hrubá vrstva ľadu.
V poslednej ľadovej dobe pred miliónmi rokov pokrýval veľkú časť severnej Ameriky a Európy obrovský ľadový príkrov. Počas poslednej ľadovej doby asi tretinu zemskej pevniny pokrývala hrubá vrstva ľadu. Siahala na juh až po ST.LOUIS,MISSOURI a LONDÝN. Keď sa asi pred desaťtisícmi rokmi oteplilo, časť ľadu sa roztopila a ľadová prikrývka sa zmenšila. Ľadových dôb bolo niekoľko a môžu prísť aj v budúcnosti.
Príklady dynamických ľadovcov
Ľadovec Perito Moreno, Argentína
Jazero Argentino neďaleko južného cípu Ánd v Južnej Amerike je dejiskom veľkolepého prírodného divadla. Jazero je napájané vodou z ľadovcov, ktoré sa pomaly plazia dolu svahmi vysokého patagónskeho ľadového príkrovu. V tejto oblasti je 9 ľadovcov nazývaných Los Glaciares. Každé dva alebo tri roky ľadovec Moreno dospeje až na breh jazera a pokračuje neroztopený ďalej na opačný breh ako stena bielomodrého ľadu vysoká až 60 metrov. Keď ľadovec takto leží cez celé jazero ako obrovské brvno, prehradí v ňom vodu. Nad ľadovou hrádzou stúpne hladina až o 37 metrov vyššie než je pod hrádzou. Tlak zadržiavanej vody narastá, až začne prenikať popod ľadovec, kde vytvorí tunel.
Ľadový príkrov Vatnajökull, Island
Vatnajökull je najväčší ľadový príkrov na Islande, často nazývanou „zemou ľadu a ohňa“. Pokrýva plochu 8456 km štvorcových, čo je asi jedna dvanástina celej krajiny. Na tomto ľadovci je nezvyčajné, že pod ľadom a niekedy aj v ňom sa nachádzajú výrony lávy, vulkanické krátery a horúce jazerá. Na Vatnajökulle je kaldera (obrovský kráter) nazývaná Grimsvötn a vnútri je horúce jazero, hlboké 488m. Jazero pokrýva asi dvestometrová vrstva ľadu, no ten sa odspodu zohrieva a čiastočne roztápa. Keď sa ľad premieňa na vodu, potrebuje viac miesta. V Grimsvöte voda nakoniec roztrhne ľad a vyleje sa von.
Rossov pobrežný ľad, Antarktída
Rossov pobrežný ľad je obrovská trojuholníková kryha, ktorá takmer zapĺňa zátoku na antarktickom pobreží. Hrúbka ľadu sa kolíše medzi 185 a 762 metrov. Ľad ako vlne uviazaná plť je vytláčaný do mora rýchlosťou 1,5 až 3 metre denne, čiastočne pôsobením ľadovcov posúvajúcich sa zo zeme.