Násilné vzťahy sú komplexným a bolestivým fenoménom, ktorý má deštruktívny vplyv nielen na fyzické, ale aj emocionálne a psychické zdravie obetí. Je prekvapujúce, že mnohé z týchto obetí zostávajú v takýchto toxických vzťahoch aj napriek zjavnej nebezpečnosti a utrpeniu. Prečo? Na túto otázku nie je jednoduchá odpoveď, ale existuje mnoho faktorov, ktoré sa do tohto javu zapájajú.
Skryté emocionálne väzby
Mnohé obete násilných vzťahov sú emocionálne viazané na svojho partnera napriek všetkým negatívnym skúsenostiam. Tieto väzby môžu byť vytvorené na základe lásky, závislosti, alebo strachu. Obete často chápu svojho partnera ako komplexnú osobu, ktorá má aj dobré vlastnosti, a preto sú ochotné prehliadať jeho násilné správanie. Často majú aj nízke sebavedomie a pocit viny, čo ich udržuje v toxickej dynamike, pretože si myslia, že si nezaslúžia lepší vzťah.
V zdravom vzťahu sa partneri cítia slobodne a podporujú svoje vzťahy s priateľmi a rodinou, každý má svoj priestor na záľuby. Dôležité je vzájomné rešpektovanie hraníc a dôvera. Konflikty sa riešia komunikáciou a hľadaním spoločného riešenia.
Je dôležité, aby sme ako spoločnosť poskytovali podporu a zdroje pre obete, aby mohli opustiť tieto nezdravé vzťahy a začať nový, bezpečný život.
Finančná závislosť ako prekážka
Pre mnohé obete násilných vzťahov je finančná závislosť veľkým obmedzením. Mohli by opustiť svojho partnera, ale nemajú finančné prostriedky na to, aby mohli samostatne žiť. Ich partner ich môže finančne kontrolovať, obmedzovať prístup k peniazom a zamestnaniu, čím ich udržuje v zraniteľnej pozícii. Pre mnohé obete je strach z chudoby silnejší ako strach z fyzického násilia.
Izolácia od podpory
Ďalším dôležitým faktorom, ktorý udržuje obete v násilných vzťahoch, je izolácia od rodiny a priateľov. Násilní partneri často kontrolujú komunikáciu obetí s ich blízkymi a snažia sa obete izolovať, aby nemali prístup k podpore alebo pomoci. Obete sa môžu cítiť osamelo a bezmocne, pretože nemajú nikoho, komu by sa mohli zveriť, a nemajú kde hľadať pomoc.
Izolácia sa často neprejaví hneď ako zákaz stretávania sa s priateľmi alebo rodinou. Snaha izolovať ženu postupne vedie k viditeľným zmenám v živote ženy. Môže začať tráviť menej času s rodinou a priateľmi, postupne sa sťahovať z kontaktu s ľuďmi, ktorí sú pre ňu dôležití, vzdávať sa svojich záľub, záujmov alebo pracovných či vzdelávacích aktivít a prichádzať o podporu mimo vzťahu.
Tieto výroky vyvolávajú pocit viny a spochybňujú vzťahy ženy s blízkymi ľuďmi. Izolácia sa postupne stáva otvorenou a násilný partner ženy jej otvorene zakazuje stretávať sa, telefonovať či si písať s konkrétnymi ľuďmi a otvorene zosmiešňuje alebo očierňuje jej rodinu alebo blízke priateľky. Vyvoláva v partnerke pocit viny, vždy keď ide na stretnutie či školenie.
Izolácia nie je len o obmedzení kontaktov. Výskumy ukazujú, kontakty s priateľmi a rodinou, a podpora vonku pomáhajú ženám preklenúť ťažkosti a získať zdroje a podporu na riešenie situácie - vrátane odchodu z násilného vzťahu alebo vyhľadania pomoci.
Ženy sú izolované od všetkých kontaktov, od ktorých závisí ich pocit vlastného ja, sociálnosť, uznanie, potvrdenie a pocit produktivity a hodnoty. Miera izolácie, ktorou trpia mnohé ženy môže narásť až do takej miery, že nemajú počas dlhého obdobia ani jeden podporný alebo oddychový zážitok.
V extrémnych prípadoch sa „ja“ ženy môže zamieňať s jeho „ja“, čím sa jej vlastná identita môže cítiť ako cudzia sila. Jej izolácia sa stáva prenosnou; je izolovaná.
Izolácia sa vyvíja prostredníctvom hry na mačku a myš, v ktorej sa obete snažia vytvoriť a páchatelia nájsť a zničiť bezpečnostné zóny, kde je možné zachovať a uplatňovať autonómiu.
Odsťahovanie sa z bytu rodičov, do veľkej vzdialenosti od nich alebo zmena bydliska je bežnou príležitosťou na izoláciu najmä preto, že sa tým dôsledky násilia alebo kontroly stávajú menej viditeľnými. Kontrolóri robia zo vzťahov žien s ich pôvodnou rodinou primárny cieľ izolácie.
Budovanie bezpečnostných zón, v ktorých môžu ženy vnímať samé seba ako nezávislé a správať sa slobodne, je často rozhodujúcou hranicou medzi ich podriadením sa a odporom.
Dnes je práca bežnou zónou bezpečia pre milióny žien. Ženy sú niekedy nútené opustiť prácu alebo sú prepustené z dôvodu konania násilníckeho partnera. Muž môže sabotovať zamestnanie ženy napríklad tak, že sa postará o to, aby vyzerala ako nezodpovedná a neustále meškajúca.
Komplikovanejšia situácia nastáva vtedy, ak je príjem ženy rozhodujúci pre udržanie životného štýlu muža a zabezpečenie rodiny. Vtedy kontrolóri kráčajú po tenkej čiare a snažia sa maximalizovať príjem, ktorý ich partnerky prinášajú domov, napríklad tým, že ich prinútia prijať druhú (a v niektorých prípadoch aj tretiu) prácu. Popri tom však regulujú ich vzťahy a kontakty s druhými ľuďmi v týchto zamestnaniach a v ich okolí.
Muži vozia svoje partnerky do práce a/alebo ich vyzdvihujú, objavujú sa tam nečakane počas dňa, neustále robia kontrolné telefonáty, nútia ženy, aby sa im samé počas dňa viackrát ohlásili, volajú iným zamestnancom, aby si overili, kde sa ich partnerka nachádza, alebo sa zamestnajú na tom istom alebo blízkom pracovisku. Do kancelárií žien dávajú odpočúvacie zariadenia, sledujú ich cez kamery na ich počítačoch a nabúrajú sa do ich bankových účtov.
V jednom prípade v obave, že sa jeho partnerka stretne s nejakými mužmi v práci alebo bude s niekým hovoriť o svojej situácii doma, volal jej muž opakovane počas dňa do kancelárie a zakázal jej ísť na obed s kolegami.
Práca ženám poskytuje prístup k podpore, peniaze pri odchode od násilníka, ale tiež pocit hrdosti na dosiahnuté výsledky.
Ak zažívate vy či niekto z vášho okolia násilie zo strany manžela, partnera, bývalého partnera či iného muža alebo sa vás týka problém násilia, stalkingu alebo kyberstalkingu, obráťte sa na nás.
Je veľmi dôležité uvedomiť si to. Je to veľmi ťažké a náročné. Záleží aj na tom, aký stupeň manipulácie je v partnerskom vzťahu prítomný a v akom štádiu ten vzťah je. Je rozdiel, či ide o vzťah dvoch ľudí, ktorí spolu ani nežijú, alebo o vzťah, v ktorom sú už deti. Tam to už veľmi závisí aj od finančnej stránky a schopnosti osamostatniť sa od manipulatívneho partnera a bývajú to veľmi ťažké situácie. Vtedy je dôležitá pomoc rodiny a okolia.
Apelujem na ženy, aby sa nebáli o tom hovoriť svojim blízkym, neizolovali sa s týmto problémom. Je dôležité preťať kontakt s násilníkom.
Ak je napríklad žena ešte v prvotnej fáze manipulatívneho vzťahu a rozhodne sa pre rozchod, je, pochopiteľne, ešte veľmi zraniteľná a ten muž to môže využiť, môže sa hrať na obeť a úspešne ju získať späť. Je veľmi dôležité zvoliť správny spôsob komunikácie.
Žena sa do seba uzavrie, ak na ňu ideme vetami typu: „Nie si normálna, že si s ním.“ Namiesto kritiky a obviňovania, v dôsledku ktorých sa tá obeť môže cítiť ešte horšie, radšej citlivo nadhodiť, či sa o svojom vzťahu nechce porozprávať.
Do odchodu z manipulatívneho vzťahu, v ktorom ide o emočné násilie, ju nemôžete dotlačiť. Musí sa pre to rozhodnúť sama. Skúste jej dať nejaký čas a opäť sa k tomu vrátiť.
Kultúrne a spoločenské normy
Niekedy kultúrne a spoločenské normy tiež hrávajú dôležitú úlohu pri udržiavaní obetí v násilných vzťahoch. Niektoré kultúry alebo komunity môžu mať sklon bagatelizovať alebo tolerovať násilie v rámci partnerstva. Obete sa môžu cítiť hanbou, ak odchádzajú zo vzťahu, alebo sa obávajú odsudzovania zo strany svojej komunity.
V našej kultúre máme na to pokrivený pohľad. Pri téme ženskosť si stále často predstavujeme, že žena je tá milá, jemná, nemá byť asertívna, má sa nechať viesť, podvoliť a potreby iných má zaradiť pred svoje. Pritom toto vôbec nemusia byť kvality ženy. Stereotyp panuje aj pri mužskosti - muž má byť ten, kto má kontrolu a prevahu.
Strach z ohrozenia
Samozrejme, jedným z hlavných dôvodov, prečo obete zostávajú v násilných vzťahoch, je strach z ohrozenia. Násilní partneri často vyhrážajú obetiam, že ich zrania, ak sa pokúsia o odchod. Tento strach môže byť veľmi reálny, pretože mnohé obete zažili už násilie a majú obavy z eskalácie násilia, ak by sa pokúsili o opustenie partnera.
V jednom prípade v obave, že sa jeho partnerka stretne s nejakými mužmi v práci alebo bude s niekým hovoriť o svojej situácii doma, volal jej muž opakovane počas dňa do kancelárie a zakázal jej ísť na obed s kolegami.
Rozlíšenie medzi láskou a kontrolou
Projekt má snahu upriamiť pozornosť dievčat a žien na nezdravé prejavy v partnerských vzťahoch, ktoré môžu prerásť do emočného alebo až fyzického násilia. „Starostlivosť je láska, výsluch nie. Je v poriadku, ak nám partner napíše otázku, ako sme sa počas dňa mali, ako sa máme. Vo vzťahu by nemalo byť prítomné fyzické násilie, emocionálne násilie, nátlak, manipulácia a kontrola.
Samozrejme, že nejaké konflikty alebo nedorozumenia vo vzťahu sú úplne normálne. Často však nevieme rozlíšiť, čo je ešte vo vzťahu normálne a zdravé a čo už nezdravé. Zo skúseností zo svojej praxe spolu s tým, čo vnímam v našej spoločnosti, môžem povedať, že často sa normalizuje manipulatívne a kontrolujúce správanie a niekedy sa až romantizuje prílišná žiarlivosť partnera. A deje sa to aj pri niektorých prejavoch násilia.
Niekto si dokonca môže pod vplyvom výchovy či prostredia, v ktorom vyrastal, zamieňať emočné a fyzické násilie s vášňou a láskou.
Predstavme si situáciu, že žene, ktorá je pár mesiacov vo vzťahu, pípne večer pri pozeraní filmu s partnerom telefón a on sa jej začne vypytovať, kto jej píše, prečo tak neskoro - vypočúva ju alebo jej urobí scénu. Niekedy je naozaj náročné nájsť tú hranicu medzi prirodzeným konfliktom a prílišnou kontrolou.
To, že partner žiarli, nerobí z neho hneď toxického partnera alebo niekoho, od koho musíme okamžite odísť. Lebo aj žiarlivosť môže byť do istej miery vo vzťahu prítomná. Vzťah nemusí byť hneď po prvých prejavoch žiarlivosti odsúdený na záhubu.
Každý z nás má nejaké vzorce myslenia a správania, ktoré môžu byť nezdravé. Rozdiel je v tom, ako sa k tomu partner postaví, či si prizná chybu, či bude na tom pracovať a či tá partnerka časom uvidí zmenu. Alebo, naopak, ak muža partnerka vyzve na zmenu, či ten muž začne obviňovať ju, hádže na ňu vinu alebo sa s ňou snaží manipulovať a dochádza k takzvanému gaslightingu. Gaslighting je manipulácia zo strany jedného z partnerov, ktorý sa snaží zmeniť vnímanie reality toho druhého.
Jedným z dôležitých znakov je, ako sa ten vzťah vyvíja. Ak sa prvá fáza vzťahu vyvíja až príliš perfektne, partner nás ešte ani nestihne poriadne spoznať, zatiaľ sme boli len na niekoľkých rande a už nás zahŕňa drahými a častými darmi, prehnanými komplimentmi, prípadne hneď hovorí, ako nás miluje a chce s nami rodinu, celé je to až príliš intenzívne, zvykne ísť o takzvaný love bombing (prehnaná pozornosť a náklonnosť, ktorou sa partner snaží o manipuláciu a kontrolu vo vzťahu - pozn. No a potom sa to náhle otočí a zmení na fázu, v ktorej partner začne byť veľmi kritický voči partnerke, zhadzuje ju a ponižuje. Je to až taká psychologická hra. Partnerka má potom tendenciu hľadať to pekné a dokonalé, čo bolo na začiatku vzťahu, tú veľkú lásku, rozmýšľa, čo zlé sa vlastne stalo, že sa to zmenilo, či je chyba v nej, snaží sa partnerovi dokazovať, že je hodná tej prehnanej lásky, ktorou ju zahŕňal v prvej fáze vzťahu.
Pokusy o kontrolu, s kým sa žena stretáva, regulácia a až izolácia od kamarátov, blízkych, rodiny, aby ten partner získal kontrolu nad jej úsudkom a nad ňou celkovo. Aby bola izolovaná a nepočúvala iné názory na ich vzťah. Môže dôjsť až k štvaniu proti rodine a ďalším blízkym ľuďom - „oni nám neprajú, nechcú ťa vidieť šťastnú“.
Môže to byť akákoľvek forma kontroly: kam a kedy spolu budeme chodiť, čo si oblečieš, až po finančnú kontrolu, ktorá býva v nezdravých vzťahoch tiež pomerne častá, ale zvyčajne prichádza postupne alebo neskôr.
Teraz sme hovorili o typických externých znakoch manipulácie a kontroly, ale chcela by som ženy vyzvať, aby vnímali aj svoje vnútorné pocity, ktoré majú pri partnerovi, svoju intuíciu, čo nemyslím nijako spirituálne. Pomerne často sa totiž hovorí, že pri zdravom vzťahu máme cítiť nejakú chémiu a motýliky v bruchu, čo sa však u niektorých ľudí môže objavovať práve pri tých nezdravých vzťahoch. Je, naopak, potrebné vnímať, či cítime nejakú úzkosť alebo strach.
Sú tam viaceré dôvody. Partner sa k nej na začiatku správal pekne, mohlo dôjsť k spomínanému love bombingu a to dokáže človeka veľmi zmiasť. Žena v prvej fáze vzťahu videla partnerovu dobrú stránku, ktorá však mohla byť len hraná, no ona sa snaží znovu získať jeho lásku a tie počiatočné prejavy lásky. Ospravedlňuje si jeho „nové“ správanie tým, že veď vie byť aj iný, taký, aký bol na začiatku. Začne to byť pre ňu vzácne, chýba jej to a o to viac sa to snaží získať späť.
Často sú to inteligentné, silné ženy, ktoré vedia s takým typom partnera žiť aj dlhší čas. Je mýtus, že obete manipulácie sú menej inteligentné. V skutočnosti je niekedy veľmi ťažké manipuláciu vo vzťahu identifikovať už v začiatkoch, žene to nemusí vôbec napadnúť. Ale môžu to byť aj ženy, ktoré majú nižšie sebavedomie, nižšiu sebahodnotu, ktoré si neveria v tom, že sú hodné lásky, čo potom definuje hranice v ich vzťahoch. Stáva sa, že pri nižšom sebavedomí žena hľadá validáciu a tou môže byť práve ten love bombing, extrémne prejavy lásky, čo v žene môže spustiť pocity, ktoré nedostávala v detstve a počas dospievania.
Stáva sa, že o tom mužovi žena aj vie, že mal predtým vzťahy, ktoré stroskotali, možno aj počula, čo o ňom predošlá partnerka hovorí, a napriek tomu ide s tým mužom do vzťahu alebo v ňom zotrváva. Často sa stáva, že sa žena nedozvie úplnú pravdu. Muž zahmlieva, hovorí, že jeho bývalé partnerky boli nejaké psychicky narušené, bláznivé, tvrdí, že mu robili scény, ubližovali mu.
Starostlivosť je láska, výsluch nie. Je v poriadku, ak nám partner napíše otázku, ako sme sa počas dňa mali, ako sa máme. Ďalej sledovanie polohy cez mobilný telefón. Ak sa partneri dohodnú, že obaja chcú mať na účely bezpečnosti zapnuté toto sledovanie pre niektoré situácie, je to v poriadku. Ale ak to od nás partner vyžaduje preto, aby o nás presne vedel, kedy sa kde nachádzame, je to už kontrola. Takisto už spomínaná izolácia od iných ľudí. A opäť sa vrátim aj k prejavom lásky v podobe darčeka a pozornosti, čo je normálne, ale nemá to presahovať zdravé medze, lebo môže ísť o spomínaný love bombing.
Je to individuálne. Preto som aj spomenula, že je mýtus myslieť si, že ženy, ktoré ostávajú dlhšie v manipulatívnych vzťahoch, sú slabé. Často si aj samotní manipulátori vyberajú ženy, ktoré sú mentálne silné a vedia potom v tom vzťahu dlhšie fungovať a zvládať ten nátlak. Nechcem tým však povedať, že je to nejaké hrdinstvo, ženy nemajú byť v týchto prípadoch za hrdinky a nemajú to vydržať.
Kto sú manipulátori a či sa môžu zmeniť?
Psychologička a ambasádorka projektu Láska nemá bolieť Denisa Moravčík Debrecká. Foto - archív D. M. Kto sú tí muži, ktorí chcú kontrolovať svoje partnerky, teda sú manipulátori? Môže to vyplývať zo vzorov v rodine, ak vyrastali v manipulatívnom agresívnom prostredí, môže sa im to javiť ako bežný spôsob komunikácie a riešenia problémov. Alebo ak vyrastali v rodine, kde ich matku otec ponižoval, považoval ju za niečo menej alebo na ňu mal pokrivené nároky a prevažovalo stereotypné myslenie, že žena patrí do kuchyne. Stále je to u mužov aj spoločenský problém a u niektorých sa zvýrazňuje pod vplyvom prostredia, v ktorom vyrastali. No a potom sú to, samozrejme, muži, ktorí si myslia, že si môžu dovoliť všetko, no zároveň vo vnútri majú pocity menejcennosti a nízke sebavedomie. Preto chcú partnerku kontrolovať a zamedziť jej kontakt s inými mužmi, lebo si sami neveria.
Môže manipulátor zmeniť? Je to skôr rarita. Neodporúčam ženám nad tým takto rozmýšľať. Seba majú dať na prvé miesto. Je v poriadku cítiť k niekomu empatiu, na partnerovo manipulatívne správanie môžu byť dôvody ako trauma z detstva, ale to nie je ospravedlnenie. Ak aj vieme pochopiť dôvody niečieho správania, neznamená to, že ho máme ospravedlňovať.
Hovoríte o terapii, a teda odbornej pomoci. Nie, nemá to byť záchranná akcia ženy. Ten muž sa musí chcieť zmeniť sám.
Rozvod a jeho dopad na dospelé deti
Rozvod rodičov bolí rovnako, či máte 15, alebo 35! Šok, hnev, trpké odhalenia a milión otázok „prečo?“. Ako sa vyrovnať s novou životnou situáciou, keď sa všetko, čo ste považovali za isté, náhle rozpadne? A čo robiť, keď sa na scéne objaví nový partner jedného z rodičov?
Keď sa moji rodičia rozviedli na staré kolená, svet sa mi prevrátil naruby. Po 45 rokoch manželstva, ktoré nikdy nebolo dokonalé, no napriek tomu pôsobilo pevne, sa rozhodli ísť každý svojou cestou. Aj keď som mala 38 rokov, vlastnú rodinu, kariéru a množstvo povinností, táto správa mnou otriasla viac, ako som si kedy dokázala predstaviť, - otvorene rozpráva Denisa o rozvode svojich rodičov, ktorých manželstvo považovala za pevné ako skala. Až do tohto momentu.
„Moja sestra Klára mala už dlhšie podozrenie, že sa niečo deje. "Mali by sme sa s nimi stretnúť," povedala mi jedného dňa cez telefón. Jej hlas znel napäto. "Myslím, že to bude vážne." A bolo. Mama a otec nám počas spoločného obeda bez zbytočných okľúk oznámili, že ich manželstvo sa skončilo a rozvod už obaja podpísali. Najviac ma šokovalo, že hoci som videla ich čoraz častejšie hádky, vôbec som nečakala, že by k tomu naozaj došlo. Po 45 rokoch? Ako to, že zrazu, keď sa blížia k dôchodku, chcú začínať nový život?“ nechápala Denisa.
„Už to ďalej nešlo,“ povedala jej mama a vyzerala, akoby práve sňala obrovskú ťarchu z pliec. „Nebola som šťastná,“ povedala otvorene a Denisinej sestre dodala, že keby nabrala odvahu, tak to urobí oveľa skôr. Tá „odvaha“ mala aj meno. „Volal sa Martin, bol vdovec a bol to bývalý kolega z práce. S otcom sme ostali dlho ticho, keď mama odišla. Po chvíli mi povedal: ‚Myslím, že som to mal dávno predvídať.‘ Vyzeral zničene. Bol pripravený stráviť zvyšok života sám, zatiaľ čo mama sa už posúvala ďalej. A to ma bolelo ešte viac. Bola som nahnevaná na oboch. Na mamu, že nás roky klamala, lebo, povedzme si pravdu, ten kolega určite nebol roky len kolegom, a na otca, že to celé tak dlho toleroval. Navyše, keď nám mama predstavila svojho nového partnera, situácia sa ešte zhoršila. Bol to úplne iný muž, od otca asi o šesť rokov mladší, plný energie a plánov, a ja som sa nevedela zbaviť pocitu, že práve on je dôvodom, prečo opustila otca. Začala som sa pýtať, či to celé roky nebola len pretvárka. Dokonca som cítila vinu za to, že som nevidela, ako sa ich vzťah rozpadá.“
Vianoce, dovolenky, rodinné oslavy - všetko, čo im kedysi dávalo pocit rodinnej pohody, sa teraz rozpadlo. „Museli sme sa rozhodnúť, kde stráviť sviatky, s kým budeme oslavovať, a obaja rodičia očakávali, že sa o nás postaráme a budeme im oporou. Najhoršie na tom bolo, že otec sa nikdy úplne nezmieril s rozchodom. Jeho melanchólia ma ťažila a vždy, keď sme sa rozprávali, som cítila jeho bolesť.“ Psychologička Denise poradila, aby si stanovila hranice a neprenášala ich problémy na seba. „‚Musíte si zachovať rolu dieťaťa, aj keď ste dospelá. Inak vás to celé stiahne so sebou,‘ hovorila mi na sedeniach, ale prax bola oveľa ťažšia. Sú to už tri roky, čo sa životy mojich rodičov rozdelili, takže mi pri tom všetkom pomáha čas, ako najlepší liek, a ešte jedno uvedomenie. Uvedomila som si, že aj keď sa náš rodinný život zmenil, rodina zostáva. Hoci sa láska medzi rodičmi skončila, ich láska k nám trvá. A to je to, čo nás drží pokope, i keď už nič nie je také, ako bývalo.“
Je úplne jedno, či máte dvanásť a pubertu pred sebou alebo ste na vysokej a kilometre ďaleko od rodičov trávite čas na internáte. Aj rozvod rodičov „na staré kolená“ bolí rovnako. „Pri rozvode rodičov s dospelými deťmi môžeme hovoriť o úplne identickom emocionálnom prežívaní ako pri maloletých deťoch,“ upozorňuje psychologička a psychoterapeutka Mgr. Jana Bezáková zo spoločnosti ENEF Consulting. Ide o rovnaký kokteil emócií, ako sú smútok, hnev, strach aj obavy z budúcnosti.
„Emócie si nevyberáme, emócie si vyberajú nás a vznikajú ako reakcia na udalosti, pričom ani dospelí ľudia nie sú pred nimi chránení. Rozvod je udalosť, keď sa rozpadá jedna bunka, spoločenstvo ľudí, ktorí sú navzájom pospájaní emocionálnymi putami a zážitkami. Je prirodzené, že sa dostavia spomínané emócie,“ pripomína psychologička. Jediný rozdiel je v tom, že dospelé deti už nie sú plne závislé od rodičov, majú vlastný život aj vlastnú rodinu. Nemusia byť teda svedkami každodenných scén a konfliktov, ktoré môže rozvod so sebou prinášať.
„Tým pádom emocionálne následky nemusia byť také vážne. Za dôležité považujem povedať, že stále platí rovnica, že čím menej afér, konfliktov sa pri rozvode udeje, čím korektnejšie prebehne, tým ľahšie to deti prežívajú, aj tie dospelé,“ podotýka Mgr. Bezáková.
Rozvod je udalosť, keď sa rozpadá jedna bunka, spoločenstvo ľudí, ktorí sú navzájom pospájaní emocionálnymi putami a zážitkami. Je prirodzené, že sa dostavia silné emócie,“ pripomína psychologička.
Rodina a rodinná stabilita
Aj vy sa pýtate, či je legitímne mať pocity hnevu a dokonca zrady? „Keďže sa bavíme o tom, že manželstvo je spoločná cesta ‚v dobrom aj zlom‘, tak to deti môžu považovať za zradu určitého prísľubu. A na to sme ako ľudia citliví. Ale môžu do toho vstupovať aj osobné strachy a frustrácie dospelých detí, pretože to môže komplikovať život každému členovi rodiny,“ vysvetľuje psychologička. Nastávajú otázky typu: Ako sa teraz budem stretávať s rodičmi? Ktorého pôjdem pozrieť na Vianoce? Keď bude rodič chorý, kto sa o neho postará, kto mu pomôže? Ako môžem opustenému a zradenému rodičovi pomôcť sa s tým vyrovnať, aby neupadol do beznádeje či izolácie?
Áno, rozvod zatrasie pocitom rodinnej stability, ten pocit sa môže rozbiť, ale nádejou nám môže byť, že nie je nič, čo by sa nedalo opraviť či pozliepať. „Rodinná stabilita sú v prvom rade vzťahy, ktoré medzi sebou prežívame, je to láska, záujem, opora a starostlivosť, ktoré si navzájom dávame. Ak si toto dospelé deti a všetci zúčastnení uvedomia, môžu budovať novú stabilitu. Starať sa o vzťahy je veľmi dôležité,“ reflektuje Mgr. Bezáková.
Vidieť po boku svojho rodiča cudzieho človeka môže priniesť zmes rôznych emócií a myšlienkových pochodov. „Nie je to tým, že by dospelé deti nevedeli dopriať svojim rodičom šťastie a lásku,“ zdôrazňuje odborníčka. „Prvé môže byť zažívanie zmeny. A mnohí z nás zmeny nemajú radi, ťažko si na ne zvykáme. Veď ako nám robia problém nové zmeny na pracovisku? My máme radi, keď sú veci zabehnuté. Do toho sa môže primiešať nedôvera k novému človeku, čo je celkom pochopiteľné. Dôvera sa nezískava, dôvera sa buduje. A, samozrejme, vystúpiť môže aj pocit zrady toho rodiča, ktorý ostal sám.“
Jeden z najdôležitejších prvkov, ktoré môžu pomôcť preniesť sa cez túto situáciu, je vidieť rodičov, že to zvládajú. „Rozhodne! Je dôležité vidieť, že rodičia si navzájom neubližujú, nezvádzajú boje o majetky či náklonnosť detí, správajú sa k sebe s úctou a že si vážia toho druhého a neprajú mu nič zlé, nesťažujú sa na predchádzajúci život po boku bývalého manžela a takisto, že sa po rozvode dokážu postaviť na vlastné nohy. Ak sa toto nedeje, potrebujú na získanie psychického pokoja a vyrovnanosti začať hľadať vlastné zdroje. Tie môžu byť interné, ale aj externé a z nich potom môžu čerpať vlastnú silu a radosť. Tu už prechádzame do oblasti sebapoznávania a práce na sebe,“ ozrejmuje Mgr. Bezáková.
Vianoce, dovolenky, rodinné oslavy - všetko, čo im kedysi dávalo pocit rodinnej pohody, sa teraz rozpadlo.
Najčastejšia chyba pri zvládaní rozvodu
Často ako ľudia premýšľame tak, že ak sa niečo zlé udeje, hľadáme chybu, vinníka, kto za to môže. Vtedy sa dospelé deti môžu nechať vtiahnuť do konfliktov rodičov. Nechtiac sa dostávajú do roly sudcu a rodičia im to neuľahčujú tým, že každý má svoju zaručenú pravdu. Lenže toto nie je úloha dospelých detí. Rodičia sú dospelí samostatní ľudia, majú svoje názory, pocity, motívy a reakcie. Dospelé deti s nimi nemusia vždy súhlasiť, ale mali by ich rešpektovať,“ radí odborníčka.
Ďalšia chyba môže byť, že sa deti postavia do roly akéhosi ochrancu či dokonca partnera jedného z rodičov. „Väčšinou jeden z rodičov je ten opustený a sklamaný, prežíva náročnejšie emócie. Môže sa stať, že si takýto rodič spraví z dospelého dieťaťa náhradu za partnera. A ani dospelé deti by nemali hrať rolu partnera. Je v poriadku byť nápomocný rodičovi, je v poriadku potešiť ho svojou prítomnosťou. Je v poriadku poskytovať starostlivosť a oporu. Ak však rodič neustále vyžaduje viac a viac a dospelé dieťa stráca svoj vlastný život, je namieste zastaviť sa a hľadať iné možnosti, ako mu pomôcť vyrovnať sa s novou situáciou,“ hodnotí na záver Mgr. Jana Bezáková.
Aká je moja úloha v rozvode mojich rodičov?
Násilné vzťahy sú zložitým problémom, ktorý má hlboké korene v emocionálnych, finančných, sociálnych a kultúrnych faktoroch. Pre mnohé obete je opustenie násilného partnera ťažké a riskantné rozhodnutie.
tags: #izolacia #od #rodine #kvoli #partnerovi