Postava generála Milana Rastislava Štefánika patrí v slovenskej verejnosti medzi najznámejšie a najpopulárnejšie. Ak sa nám v dňoch svojej storočnice pripomína, patrí sa spomenúť aj na muža, ktorý v nej nielen získal úctu víťazných veľmocí vlastným počínaním na frontoch, ale organizovaním česko-slovenských légií z radov krajanov v USA, a za hranicami monarchie aj úctu pre naše dva národy.
Z vedeckých výšin k vojenskej službe
V auguste 1914, presne pred sto rokmi, dostal mladý francúzsky vedec, pôvodom z Uhorska, povolávací rozkaz. M. R. Štefánik len pred pár dňami dostal vysoké štátne vyznamenanie Rytier Čestnej légie a už vtedy bol nositeľom vysokých vedeckých cien za výskumy v meudonskom observatóriu pri Paríži, vo vtedy najvyššie položenej hvezdárni na Mont Blancu, a v ním vybudovanom observatóriu na Tahiti. V rámci všeobecnej mobilizácie Francúzskej republiky ho začiatkom augusta 1914 povolali k pešiemu pluku v Chartres.
Namiesto branca však prišiel list z nemocnice ‒ Štefánik zo zdravotných dôvodov nemôže nastúpiť do zbrane, lebo sa práve podrobil operácii žalúdka. Keď sa spamätával, dostal strach, že ho pre zdravotný stav zbavia vojenskej služby ‒ a to by bola pre jeho plány katastrofa. Hneď po prepustení z nemocnice sa pokúšal nájsť spôsob, ako čím prv narukovať. Preto sa aj vrátil k pokusom o lietanie na letisku v Issy. Štefánik veril, že svoje technické schopnosti, vynaliezavosť a energiu najlepšie využije počas vojny práve v letectve. Navyše si nahováral, že tam mu bude aj jeho zdravotný stav najmenej prekážať.
Keď si po dvoch-troch mesiacoch ako pilot dôveroval a cítil sa aj relatívne zdravo, podal si žiadosť o pridelenie k vojenskému letectvu. Prirodzene, že práve tu platili prísne zdravotné kritériá. Prostredníctvom brata svojho priateľa Paula Raphaela, ktorý sa osobne poznal so slávnym francúzskym letcom Henri Farmanom (držiteľom svetového leteckého rekordu z roku 1908), vyžiadal si rovno od najslávnejšieho pilota tých čias odporúčanie ‒ o tri mesiace francúzske ministerstvo vojny dalo súhlas, aby vojak Štefánik narukoval k letectvu. Počas leteckej prípravy viedol v pilotnej škole od 4. do 25. Vlastný výcvik v leteckom učilišti skončil Štefánik 11. apríla 1915. Pri slávnostnom vyraďovaní získal pilotný preukaz na lietadlá Farman.
Priekopník leteckej meteorológie
Nasledoval meteorologický kurz - po ňom ho 3. Pomenovanie predstavuje najstaršie civilné parížske letisko. Leží trinásť kilometrov severovýchodne od okraja Paríža. Do otvorenia Letiska Orly v roku 1932 bolo hlavným letiskom Paríža. Tu pristál Charles Lindbergh po svojom prelete Atlantiku 21. mája 1927, keď naňho čakalo dvestotisíc zvedavcov. O niekoľko dní nastúpil podporučík Štefánik k letke MF-54, dislokovanej na letisku v Bryase, neďaleko francúzskeho Arrasu. Do konca augusta 1915 tu uskutočnil tridsaťosem prieskumných a stíhacích letov (nie sú tu započítané cvičné a kuriérne lety). Neplnil však len bojové, prieskumné alebo kuriérske úlohy.
Už 29. mája namontoval na svoje lietadlo meteorologické prístroje (barograf, termograf a hydrograf) a ako prvý pilot začal letecký prieskum poveternostných podmienok. Jeho konanie prijímali spočiatku s nedôverou. V tejto súvislosti ho už na samom začiatku experimentovania v druhej polovici mája 1915 pozvali na veliteľstvo 10. armády. Tu navrhol vybudovať pozdĺž celej francúzsko-nemeckej frontovej línie hustú sieť poveternostných staníc so zabezpečeným prenosom údajov na jedno miesto ‒ na hlavné veliteľstvo. Tam sa predpokladalo komplexné vyhodnocovanie s cieľom získať celkový prehľad o stave a vývoji počasia pozdĺž frontovej línie. Na základe týchto podkladov a ich nadväznej analýzy sa mali velitelia a ich štáby rozhodnúť, kde, ako a akou silou zasiahnu nepriateľa alebo či využijú priaznivé poveternostné podmienky, resp.
Z historických dokumentov o tejto skutočnosti sa neskôr prostredníctvom pplk. Maxima Weyganda, náčelníka štábu 10. armády, dozvedáme: „Chcel som poznať tohto priateľa Francúzska, ktorý neváha dať do stávky preň vlastný život, a tak som Štefánika jedného dňa pozval, aby prišiel s nami večerať. Každého z nás očaril svojou otvorenosťou a originálnosťou ducha. Po večeri som ho vzal bokom, vedel som, že pracoval na parížskom observatóriu, a hovoril som s ním o škodách, ktoré nám nedávno spôsobil uragán. A vtedy mi vysvetlil svojou zhovorčivou vrelosťou, ako by bolo jednoduché vyhnúť sa opakovaniu podobných prípadov rozumným využitím meteorologických pozorovaní. Desiateho júna 1915 Štefánik so svojím mechanikom Mauricom Bourdonom nainštalovali na letisku v Bryase prvé meteorologické prístroje, ktoré koncom mája osobne priviezol z Paríža. Táto prvá meteorologická stanica v rámci leteckého útvaru sa stala zárodkom budúcej poveternostnej služby francúzskej armády. Štefánik fungoval prakticky v „dvojsmennej prevádzke“. Po skončení vlastných pilotných povinností na fronte sám zabezpečoval meteorologické merania a pozorovania, a pritom správy o aktuálnom počasí a svoje vlastné predpovede na nasledujúci deň odosielal večer veliteľovi 10. armády, generálovi Ferdinandovi Focheovi a veliteľovi svojej letky MFS-54 poručíkovi Emilovi Pratovi. Veliteľ Prat tieto informácie využíval na určenie rozpisu hodín, v ktorých budú najpriaznivejšie meteorologické podmienky na uskutočnenie zajtrajších letových operácií.
Astronóm Dr. M. R. Štefánik svojimi vedomosťami, informáciami a návrhmi zaujal aj generála Focha, budúceho maršala a hrdinu Francúzska, ktorý 31. júla osobne navštívil Štefánikovu meteorologickú stanicu na letisku Bryas. Počas rokovania v Chantilly s hlavným veliteľom francúzskych armád, divíznym generálom Josephom Joffreom uprednostnil Štefánik aktívnu službu poľného pilota pred ponúkanou funkciou veliteľa meteorologickej služby. Napriek týmto skutočnostiam generál Foch poveril Štefánika spolupracovať na vybudovaní armádnej meteorologickej služby a na tento cieľ mal vypracovať aj realizačný plán jej výstavby. Za svoje zásluhy pri presadzovaní významu meteorologickej služby, za jej zriadenie a za ďalšie zásluhy počas bojov na francúzskom fronte dostal Milan Rastislav Štefánik ďalšie vysoké vojenské vyznamenanie ‒ Vojnový kríž s palmou (Croix de Guerre) Francúzskej republiky.
Prechod k diplomatickej a štátotvornej misii
Počas Štefánikovho života sa to stalo neraz: bol inšpirátorom niečoho nového, ale z úspechov myšlienky mu už nebolo dopriate sa tešiť. Aj teraz sa tak stalo. Veliteľstvo sa nadchlo jeho novou ideou a skôr, ako mohol v plnej miere realizovať program leteckej meteorologickej služby, čakala ho úloha v ďalšej jeho iniciatíve ‒ ísť na srbský front. Cieľom bol nábor budúcich pilotov do slovanskej leteckej letky. Pôsobenie Dr. M. R. Štefánika na poli vojenskej leteckej meteorológie sa teda končí. Bolo krátke, ale plné vedeckého zápalu, novátorských myšlienok, a najmä veľmi dôležité pre vedenie vojnových operácií.
Najlepšie to vyjadril v osobnom hodnotení Štefánika plukovník G. Fougeroux, náčelník letectva 10. Armády, 15. septembra 1915: „Dávajúc sa do služieb Francúzska preukázal podporučík Štefánik okrem cenných znalostí vedca aj krásne vlastnosti statočnosti, chladnokrvnosti a rozvážnej odvahy, podal vždy dôkaz najdokonalejšieho ducha. Štefánik opustil Francúzsko 1. septembra 1915 už ako poručík a titre mission (na obdobie misie) a nastúpil do francúzskej výzvednej leteckej jednotky MFS-90 pri Belehrade. S touto letkou absolvoval mimoriadne intenzívne boje, dvakrát musel núdzovo pristáť a pri ústupových bojoch havaroval, bol vážne zranený a v kritickom stave ho raz dopravili do Ríma, kde ho operovali. Do Paríža sa vrátil 6. decembra 1915 a začal sa popri vojenských úlohách venovať svojmu historickému poslaniu: vzniku Česko-Slovenska.
Spomienky a anekdoty: Úloha Emila Natera
Vojenský portrét Dr. Milan Rastislav Štefánik je často doplnený osobnými príbehmi a spomienkami tých, ktorí sa s ním stretli. Jednu z takýchto spomienok poskytuje Emil Nater, zdôrazňujúc Štefánikovu povahu a odhodlanie.
„Se Štefánikem, jenž měl tehdy hodnost majora, jsem se setkával v kavárně Aux deux Magotna rohu slavné Rue Bonaparte, kde v čísle 18. byla kolébka samostatného československého státu. Tam Štefánik rád se mnou rozprávěl a ve vojenských věcech se radil. Byl jsem v jeho očích dobrý frontovní voják (měl jsem za sebou osmnáct polních tažení, čtyřicet ranění, kříž za chrabrost a rytířský řád Čestné legie) - snad trochu tvrdý voják, do salonu méně se hodící, ale celkem diskretní. Štefánik pil rád dobrou kávu. Nemuselo jí být mnoho, ale musela být dobrá. K dobré kávě patří však, jak známo, dobrý cukr. Protože se však v Paříži tenkrát sladilo sacharinem, vrtěl sebou Štefánik neklidně v židli po každé, když mu přinesli po obědě sacharinovanou kávu. A tu jsem pomohl já: měl jsem dobré kamarády u americké jízdy. Ti měli cukru dost a mohl jsem tudíž vypomáhati Štefánikově kávě. Tím jsem si získal také nějaké zásluhy při budování československého státu. Ptáte se asi, jak to. Vysvětlím vám to tedy, jak jsem to vysvětlil svého času panu ministru zahraničí. Řekl jsem mu: republiku spolubudovaly Štefánikovy dobré nápady. K dobrým nápadům potřeboval dobrou kávu. K dobré kávě potřeboval cukr. Ten cukr jsem mu dával já.“
Štefánik v komikse: Nový pohľad na osobnosť
Je skutočne záslužný vydavateľský počin, že si osudy tohto výnimočného Slováka našli cestu aj do média komiksu, pretože udalosti jeho života sú neraz vyslovene vizuálne pútavé, rovnako ako sú pozoruhodné osobnosti, s ktorými prichádzal do kontaktu. Uchopiť životný príbeh významnej a originálnej individuality možno niekoľkými spôsobmi, autori komiksu Štefánik sa rozhodli postupovať prostredníctvom pohľadu iného človeka. Gabriela Kyselová, Michal Baláž (scenár) a Václav Šlajch (kresba, farba, lettering) vytvorili dielo plné intenzívneho výtvarného spracovania s dôvtipným scenárom, v ktorom sa prelínajú udalosti z rôznych časových období a svedectvá viacerých ľudí, ktorí Štefánika poznali. Komiks vyšiel pôvodne v češtine vo vydavateľstve Labyrint, slovenská verzia vyšla vo vydavateľstve Slovart.
Hlavným rozprávačom je český sochár Bohumil Kafka (1878 - 1942), ktorý je známy aj tým, že postavil pomník M. R. Štefánika s levom, pomník bol však v roku 1940 zničený, jeho kópia však stojí na Petříně. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť prístup tvorcov komiksu: nie je to historická štúdia, ale umelecká interpretácia udalostí a osobností, takže sa všetko nemusí zhodovať s realitou, aj keď príprava na prácu bola u tvorcov značná. Kafka poznal Štefánika osobne a socha mala vyjadriť kombináciu hrdinu, štátnika, význam dostali aj vojenské alebo národné prvky. Prítomný lev býval chybne interpretovaný ako český lev, v skutočnosti však išlo o symbol sily, moci, monumentálnosti. V komikse sledujeme v jednej dejovej línii Kafkov zápas o prijatie vlastného diela, neustále rozpory, ktoré pomník v dobovej tlači vyvolával. Postupne sa stavba začínala prejavovať na pochybnostiach autora o vlastných schopnostiach, čo sa prejavuje aj v expresívnej, miestami až halucinačnej maľbe.
Kafka navštevoval ľudí, ktorí Štefánika poznali: rodinu, priateľov, milenky, spolupracovníkov - vytvoril takto pre seba plastickú predstavu o svojej predlohe. Aký bol teda podľa autorov komiksu Štefánik? Z obálky na nás pozerá uhrančivým pohľadom a párkrát je štylizovaný s črtami superhrdinu. Bohém, cestovateľ, zvedavý vedec, milovník žien, štátnik oddaný ideám. Na druhej strane je vidieť, že má problémy ovládať svoj hnev, je tak trochu sebec a v snahe dosiahnuť svoj cieľ neváha využiť manipuláciu a nátlak. Vedel nadchnúť aj sklamať, disponoval rozľahlou sieťou kontaktov, ale ani zďaleka ho každý nemal rád, hoci si vyslúžil rešpekt. Svedčia o tom aj interakcie s Edvardom Benešom alebo T. G. Masarykom. Scenár tiež ukazuje, že minimalistické dialógy vedia byť pôsobivejšie a dynamickejšie ako dlhšie prehovory. O to viac potom dynamiku zrýchľuje absencia textu. Väčšina bublín je hranatá, čo sa však okamžite mení, ak sú postavy (hlavne Štefánik) citovo excitované (predovšetkým nahnevané). Vtedy majú prehovory podobu plameňa a postavy sú namaľované červenou farbou, takže výsledný dojem je značne expresívny. Často sú tiež využívané kontrastné farby, Štefánikova línia je farebnejšia, Kafkova striedmejšia, vizuálne teda ide o veľmi príťažlivé dielo, určite sa oplatí čítať ho (alebo len listovať) viackrát. Hoci ide o spracovanie historických udalostí, komiks nepôsobí vôbec didakticky. Neurčuje jediný spôsob, ako interpretovať, čo sa stalo. Práve naopak: sú tu aj snové pasáže a tie ukazujú, aký neistý môže byť napr. vzťah medzi človekom a jeho predstavou o inom človeku. Ide o znamenitý komiks a len potvrdzuje, že toto médium je ako stvorené pre vyrozprávanie životopisných príbehov.
