Význam skratky OSB pri kňazovi

Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá a celú "liturgickú reč". Rôzne prvky, ktoré sa používajú pri svätej omši a iných bohoslužbách, majú hlboký symbolický zmysel.

Liturgické symboly a ich význam

• Chlieb: Symbol spoločenstva, obety, služby. Chlieb, prinášaný na oltár, je znamením ľudskej práce a dobrých skutkov, ktoré dávame Bohu na obetu. Vznikol z mnohých zŕn, čo naznačuje, že aj keď je nás veľa, máme byť všetci jedno a obetovať sa.
• Víno: Znamená radosť a osvieženie. Omšové víno sa vyrába z hrozna, lisovaním a kvasením. Musí byť prirodzené, bez cukru a iných prísad. Vo svätej omši symbolizuje bolesť a utrpenie a premieňa sa na Kristovu krv. Keď prinášame víno na oltár, obetujeme s ním i naše trápenia a ťažkosti.
• Víno a kvapky vody: Pri príprave darov kňaz do kalicha s vínom pridáva pár kvapiek vody. To znamená, že k Ježišovej obeti chceme pridať i seba. Voda sa zmieša s vínom tak, že sa nedajú rozdeliť, symbolizujúc naše pevné spojenie s Kristom.
• Voda: Symbol života, čistoty a sily. Dáva život a očisťuje. Pri krste znamená, že Boh odpúšťa hriechy a dáva milosť posväcujúcu. Keď miništrant leje kňazovi vodu na ruky, kňaz sa modlí: "Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu," čo vyjadruje očistenie od hriechov.
• Soľ: Má konzervačné účinky, chráni potraviny pred skazením. Môže sa pridať do svätenej vody a udržuje vodu čistou, podobne ako Ježiš pôsobí v nás. Soľ ďalej dáva jedlu chuť a vzbudzuje smäd, čo pripomína, že s Ježišom sa náš život neskazí, bude mať "správnu chuť" a bude "vzbudzovať smäd" - dávať dobrý príklad.
• Kadidlo: Keď sa zrnká vonného tymiánu nasypú na rozžeravené uhlie, vydávajú voňavý dym. Hore stúpajúci dym je symbolom našej modlitby, ktorá má byť pozorná a Bohu príjemná. V starej Rímskej ríši sa kadidlo zapaľovalo pred dôležitými a vysokopostavenými osobami, stalo sa tak znamením úcty a klaňania. Kadidlo užívané pri svätej omši má slúžiť k Božej oslave, vyjadruje našu úctu a klaňanie sa Bohu.
• Oheň, svetlo sviec: Pripomína Pána Ježiša, ktorý o sebe povedal: Ja som svetlo sveta. (Jn 7, 12).
• Popol: Popol je znamením pominuteľnosti, nič netrvá večne, iba Boh. Na Popolcovú stredu sa udeľuje popolec, ktorý má pochádzať zo spálených ratolestí z vlaňajšej Kvetnej nedele. Prijatím popolca človek dáva najavo, že si uvedomuje pominuteľnosť všetkého, že svoju jedinú istotu hľadá v Bohu.
• Olej: Olej je znamením sily. V starom Ríme sa zápasníci natierali olejom, aby ľahšie vykĺzli nepriateľom z rúk. Plavci, ktorí majú stráviť dlhú dobu v studenej vode, natierajú sa olejom, aby lepšie odolávali chladnému prostrediu. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov.

Druhy olejov používaných v liturgii

Olija sú v Cirkvi kľúčovým prvkom pri udeľovaní niektorých sviatostí. Tieto oleje svätí biskup v katedrále na Zelený štvrtok dopoludnia.

• Hlas zvončeka: Upozorňuje na niečo veľmi dôležité. Ohlasuje začiatok svätej omše. Pri pozdvihovaní nás upozorňuje, aby sme vzdali poctu prítomnému Kristovi na oltári.
• Zvon: Zvon na kostolnej veži zvoláva ľudí na svätú omšu alebo k modlitbe.
• Klepáče (rapkáče): Používajú sa namiesto zvončekov na Zelený štvrtok a Veľký piatok. Ich zvuk je symbolom smútku nad Ježišovým utrpením a smrťou.

Liturgické postoje a gestá

Postoje a gestá v liturgii sú neoddeliteľnou súčasťou vyjadrenia viery a úcty k Bohu.

• Pokľaknutie: Je to vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo svätostánku. Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi - srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze. Keď pokľakneme spoločne, potom sa snažíme naraz.
• Kľačanie: Vyjadruje pokoru, úctu a prosbu. Je prejavom klaňania sa Pánu Bohu, ktorý je väčší ako my.
• Poklona: Znamená vzdanie úcty. Poklonou zdravíme oltár ako najdôležitejšie miesto v kostole, ktoré kňaz dokonca uctieva bozkom. Telo zostáva rovné, skláňa sa len hlava a trochu ramená. Poklonu robíme pomaly a úctivo.
• Sedenie: Symbolizuje odpočinok a pozornosť. Keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme ho v pokoji počúvať.
• Státie: Vyjadruje úctu, slobodu, pripravenosť a bdelosť. Kto stojí, nespí, ale je pripravený vydať sa na cestu alebo urobiť nejakú úlohu. Státím vyjadrujeme aj úctu voči tomu, s kým hovoríme. Státie v kostole znamená nielen pripravenosť počúvať, ale aj urobiť to, čo chce Boh.
• Zložené ruky: Znamenajú ochotu slúžiť. Nedávame si ich za chrbát, ani nám nevisia voľne popri tele. Ak držíme zložené ruky na srdci, dávame tým najavo, že sa modlíme nielen ústami, ale aj srdcom. Dlane sú zložené k sebe, prsty smerujú hore, pravý palec je na ľavom. Takto zložené ruky vyjadrujú, že modlitba má stúpať hore k Bohu. V minulosti sluha vyjadroval oddanosť svojmu pánovi tak, že si kľakol a takto zložené ruky dal do rúk svojho pána. Tým ho uznával za svojho pána. Toto gesto vyjadruje, že naším pánom je Boh.
• Podávanie ruky: Vyjadruje odpustenie, priateľstvo a jednotu. Pri svätej omši si podávame ruky pred svätým prijímaním po slovách: "Dajte si znak pokoja!" Podávame si pravú ruku. Pri podávaní ruky sa pozeráme rovno do očí.
• Rozopäté ruky: Rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť naproti, natiahneme k nemu ruky. Tiež nám pripomínajú ruky Pána Ježiša na kríži - ak chceme byť podobní Pánovi, máme byť ochotní pre neho niečo obetovať.
• Chôdza: Pri oltári vyjadruje radosť a pripravenosť k službe. Teda nie "zmätok na bojisku". K oltáru nepatrí ani "poklus", ani "ťahanie nôh". Pri skupinovej chôdzi sa snažíme udržať rad a rovnaké rozostupy.
• Znamenie kríža: Je vyznaním viery. Pripomína, že Pán Ježiš z lásky k nám zomrel na kríži a že my pre neho dokážeme tiež niečo obetovať, zobrať na seba každodenné kríže.
  • Veľký kríž: Robíme na začiatku a na konci svätej omše, na začiatku a na konci modlitby.
  • Malý kríž: Robíme pri svätej omši pred evanjeliom tak, že ľavá ruka je položená vo výške žalúdka a palcom pravej ruky (prsty sú spolu) robíme krížik:
    • Na čele: Symbol, že o slovách Pána Ježiša budeme rozmýšľať.
    • Na ústach: Vyjadruje, že o slovách Pána Ježiša budeme hovoriť.
    • Na srdci: Znamená, že slová Pána Ježiša chceme uchovávať v srdci.
    Znamenie kríža konáme vždy s úctou a pokojne. Máme si pritom uvedomiť, čo robíme.
• Ústa: Radostne a ochotne sa zapájajú pri odpovediach i speve. Kto si mrmle, alebo kto mlčí, určite nemá na mysli službu Pánovi. Kto dokáže hovoriť jasne, zreteľne a správne, dáva najavo, že berie svoju službu vážne. Je dôležité uvedomiť si, že jednotnosť, harmónia pridáva liturgii na kráse. Našou snahou nech nie je drezúra, ale prirodzenosť.

Služba a postavenie kňaza v Cirkvi

Kňazi a rehoľníci plnia v Cirkvi rôzne dôležité úlohy a funkcie, ktoré sú definované kánonickým právom a cirkevnou tradíciou.

• Rektor kostola (alebo správca kostola): Kňaz, ktorému je zverená starostlivosť o nejaký kostol, ktorý nie je ani farský ani kapitulný, a ani nie je pripojený k domu rehoľného spoločenstva alebo spoločnosti apoštolského života, ktoré v ňom slávia bohoslužby. (CIC, Kán. 556)
• Rektor kňazského seminára: Kňaz, ktorý je vykonávateľom a koordinátorom výchovy seminaristov.
• Vicerektor kňazského seminára: Kňaz, ktorý rektorovi seminára pomáha v úlohe vykonávateľa a koordinátora výchovy seminaristov.
• Špirituál (v evanjelickej cirkvi spirituál/spirituálka): Kňaz, ktorý má na starosti duchovné vedenie seminaristov; vykonáva úlohu spovedníka a zodpovedá za duchovné aktivity v seminári.
• Prefekt, al. predstavený: Kňaz, ktorý stojí na čele kňazského seminára / kláštora.
• Študijný prefekt: Pomáha rektorovi pri organizovaní a vedení vyučovacieho procesu v seminári.
• Penitenciár: Spovedník.
• Prebendát: Člen rímskokatolíckeho kléru na poste kanonika, ktorého úlohou je spravovať katedrálu alebo kolegiálny kostol.
• Sucentor: Kňaz, ktorý pomáha s prípravou a vedením liturgie vrátane žalmov, precíz a odpovedí.
• Kapitulný vikár: Kňaz volený kanonikmi katedrálnej kapituly, ktorý po dobu sedisvakanacie riadil diecézu menom katedrálnej kapituly; pojem zodpovedajúci dnešnému úradu diecézneho administrátora používaný do roku 1983, pokým nebol promulgovaný nový Kódex kánonického práva.
• Ordinár: Pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo na jej roveň postaveného spoločenstva podľa normy kán. 368, ako aj tí, ktorí v nich majú všeobecnú riadnu výkonnú moc, totiž generálni a biskupskí vikári; a taktiež pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov pápežského práva a klerických spoločností apoštolského života pápežského práva, ktorí majú aspoň riadnu výkonnú moc. (Kán. 134, § 1)
• Miestny ordinár: Pod menom miestny ordinár sa rozumejú všetci, ktorí sú uvedení v § 1 kánonu 134 s výnimkou predstavených rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života.

Inkardinácia a sekularizácia

Kňazi môžu byť inkardinovaní do diecézy/arcidiecézy alebo Ordinariátu, čo znamená príslušnosť k danej cirkevnej územnej jednotke. Inkardinovaní môžu byť aj rehoľní kňazi, a to z rehole do diecézy/arcidiecézy alebo opačne. Opakom inkardinácie je exkardinácia. Sekularizácia zase predstavuje inkardináciu rehoľného kňaza do diecézy alebo arcidiecézy. Diecézny kňaz môže byť prepožičaný pre diecézu/arcidiecézu/Ordinariát, čo znamená uvoľnenie na určité obdobie pre službu v inej diecéze/arcidiecéze. Rehoľný kňaz môže byť taktiež uvoľnený pre službu v inej diecéze na základe dohody miestneho biskupa a predstaveného rehole.

Existujú aj prípady, kedy rehoľník môže požiadať o indult na opustenie rehole. Ide o žiadosť na opustenie inštitútu zasväteného života, ktorú podáva po zvážení situácie rehoľník svojmu predstavenému z dôvodov, kedy sa nachádza v kritickej situácii. Je to milosť alebo oslobodzujúci dar. Slobodné prijatie indultu rehoľníkom prináša dišpenz, čiže oslobodenie od všetkých záväzkov plynúcich z profesie - sľubov, čo znamená aj zrušenie prekážky uzavretia manželstva. Rehoľník sa tak vracia do stavu laika a môže neskôr po patričnej príprave uzavrieť sviatostné manželstvo. V prípade, že ide o rehoľníka klerika - kňaza, ten musí požiadať aj o dišpenz od povinnosti posvätného záväzku celibátu. Takýto dišpenz môže udeliť iba rímsky veľkňaz - pápež. Prax je taká, že udelený indult na opustenie zasväteného života obsahuje v sebe aj výslovný dišpenz od posvätného záväzku celibátu.

Sabatický rok

Podľa Starého zákona ide o siedmy rok židovského kalendára, ktorý je spojený s odpočinkom viníc a polí a so skutkami milosrdenstva k blížnemu (porov. Lv 25, 2-7; Ex 23, 10-11). Pre kresťana je sabatický rok časom duchovnej a telesnej obnovy. Nemusíme brať doslovne presnú dĺžku trvania, nemusí ísť o celý rok. Podstata spočíva v tom, že aj aktívny horlivý veriaci potrebuje obdobie intenzívneho načerpania duchovnej a telesnej sily, aby mohol opäť horlivo slúžiť Bohu. Preto mnohé rehoľné spoločenstvá praktizujú sabatický rok (alebo sabatický trimester), keď rehoľník alebo rehoľníčka prestúpi z aktívneho režimu do režimu naberania duchovných a telesných síl, čím sa zabráni vyhoreniu. V tomto čase Boží služobník zanechá svoje aktivity, aby bol viac s Bohom i so sebou samým. Je to cesta do hĺbky svojho vnútra, aby prehĺbil svoje povolanie, vzťah s Bohom, so svojou komunitou a s tými, ktorých mu Boh v poslaní zveruje. Nejde teda o akúsi dovolenku, ale skôr zmenu prostredia, zmenu aktivít, zmenu denného režimu. Náplň sabatického roku a jeho trvanie vyžaduje súhlas predstaveného.

Trpiteľ za vieru a perzekúcia kňazov

Trpiteľ za vieru je osoba, ktorá v rokoch 1948 - 1989 akýmkoľvek spôsobom trpela za svoju vieru (vo väzení alebo inak perzekuovaná) a spĺňala niektorý alebo všetkých päť stupňov prejavu perzekúcie kňazov, rehoľníkov a zasvätených osôb a ktorej bolo týmto spôsobom znemožnené vykonávať svoje kňazské či rehoľné povolanie.

Stupne perzekúcie

Skutočné dôvody, pre ktoré boli prenasledovaní trpitelia za vieru, tkveli v tom, že si plnili svoje povinnosti: venovali sa chorým a starým v nemocniciach bez ohľadu na politickú príslušnosť osôb, venovali sa mládeži bez ohľadu na ideológiu.

V období rokov 1949 - 1990 bolo nutné, aby mal každý duchovný v Československu udelený štátny súhlas. Toto ustanovenie bolo prijaté zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom a vstúpilo do platnosti dňa 14. októbra 1949. Podmienkou udelenia štátneho súhlasu bol sľub, ktorý musel duchovný skladať do rúk predsedu okresného národného výboru, predsedu krajského národného výboru, ministra povereného vedením Štátneho úradu pre cirkevné veci alebo predsedu vlády. Štátny súhlas mohol byť prakticky za akékoľvek previnenie, i nevedomé, odobratý. Sľub bol nasledovného znenia: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem verný Československej socialistickej republike a jej socialistickému zriadeniu a že nepodniknem nič, čo by bolo proti jej záujmom, bezpečnosti a celistvosti. Budem ako občan socialistického štátu plniť svedomite svoje povinnosti, ktoré vyplývajú z môjho postavenia, a vynasnažím sa podľa svojich síl podporovať budovateľské úsilie smerujúce k blahu ľudu.“ Štátny súhlas bol zrušený novelizáciou vyššie spomínaného zákona (tzv. zrušením štátneho dozoru nad cirkvami) dňa 23. Zákonom č. 217/1949 Zb. o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné a znenie Zákona č. v Zákone č 218/1949 Zb. chýba § 13.: Trestné ustanovenie. Konania alebo opomenutia odporujúce ustanoveniam tohoto zákona alebo predpisom vydaným podľa neho, tresce, ak nejde o čin trestný súdne, okresný národný výbor ako správny priestupok pokutou do 100 000 Kčs.

História a štruktúra svätej omše

Svätá omša sa skladá z dvoch hlavných častí, ktoré sú navzájom úzko spojené a tvoria jeden kultový úkon: liturgie slova a eucharistickej liturgie. Už prvé storočia sústavne dosvedčujú, že kresťania sa schádzali, počúvali Božie slovo a obetovali Pánovo Telo a Krv a vzdávali vďaky Bohu. Už v 3. storočí sa omša členila na bohoslužbu slova a eucharistickú modlitbu.

Vývin bohoslužby slova

Pôvodne sa bohoslužba slova nevolala predomša, ale liturgia katechumenov. V ranej Cirkvi trvala bohoslužba slova oveľa dlhšie ako dnes a mala niekoľko čítaní. Čítanie z prorokov, zo žalmov, z listov apoštolov a z evanjelia bolo sprevádzané spevom. Kňaz pridával k čítaniam krátke vysvetlenia alebo homílie, ktoré mali veriacich poúčať a živiť. Úvodné slávnosti spôsobili, že sa začiatok omšových slávností rozrástol. Po skončení prenasledovania kresťanov, zaužíval sa zvyk, že pápež sa zhromaždil s rímskymi veriacimi v niektorom kostole (ecclesia collecta), z neho išiel v slávnostnom sprievode do iného kostola (statio), aby tu slúžil svätú omšu. Tomu za vzor slúžili štáciové sviatky, ktoré boli zaužívané na svätých miestach v Jeruzaleme a v Betleheme. V sprievode k štáciovému kostolu sa spieval antifónny spev (Kyrie eleison). Zavedenie introitového spevu je pripisované pápežovi Celestínovi I. (432). Kňaz na začiatku omše hovorí pozdrav a ľud odpovedá: „I s duchom tvojím!“ Po pozdravení prehovoril k ľudu poučné slová. Po bohoslužbe slova nasledovala dlhá modlitba a už k obetnej omši nebol viac v chráme nikto z neveriacich! Dnes sa predomša skladá z úvodných obradov, čítaní z Písma, homílie a všeobecných prosieb.

Eucharistická liturgia

Po bohoslužbe slova sa začína obetná bohoslužba, ktorej obsahom je Eucharistia, teda sprítomnenie Pánovej večere. Celebrant je biskup alebo kňaz, ktorý slúži svätú omšu, a predkladá modlitbu zameranú na potreby veriacich a Cirkvi. Predkladáme ju prostredníctvom Ježiša Krista. Zbor odpovedá: „Amen.“ Hlavným obsahom eucharistickej modlitby je zvelebovanie Boha a premieňanie chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista.

V Ríme ostala trojdielna sústava čítania, ktoré sa skladajú z úryvku Starého zákona (napr. z Knihy Šalamúnovej, alebo z Knihy Sirachovej), z apoštolského a evanjeliového. Medzi prvým čítaním a evanjeliom nasledovalo spievanie žalmov alebo v pôstnom období „traktus“. Dnes je to Responzóriový žalm, kde spevák prednesie žalm a ľud odpovedá refrénom. Nasleduje úryvok zo Skutkov apoštolov alebo z Listov apoštolov. Potom Alelujový verš, alebo vhodná pieseň. Nakoniec kňazom čítanie z Evanjelia a za tým nasledovala reč biskupa (kázeň). Po homílii sa spoločenstvo veriacich vyznáva vo viere apoštolským a nicejsko-carihradským vyznaním viery. Na záver bohoslužby slova nasledujú všeobecné modlitby, kde Bohu predkladáme konkrétne naše prosby Otcovi skrze jeho Ježiša Krista.

tags: #co #je #skratka #osb #pri #knazovi