Renesančná perla Slovenska: Komplexná história a rekonštrukcia Bytčianskeho kaštieľa

Jedno z najvýznamnejších renesančných feudálnych sídiel šľachty, kaštieľ v Bytči, nebol napriek svojmu nespornému architektonickému a historickému významu doposiaľ komplexne skúmaný. Aj výskum kolektívu pracovníkov Pamiatkového ústavu v Bratislave v roku 1999, ktorý bol determinovaný plnou prevádzkou v ňom sídliaceho Štátneho oblastného archívu, nemôžeme chápať ako uzavretý. Priniesol však niektoré nové poznatky o architektonickom vývoji tohto objektu, ktoré môžu zásadným spôsobom prispieť k uchovaniu jeho najväčších hodnôt. Bytčiansky kaštieľ, jedno z najvýznamnejších renesančných feudálnych sídiel šľachty na Slovensku, predstavuje fascinujúcu stavebnú a historickú entitu, ktorej komplexné skúmanie a rekonštrukcia sú kľúčové pre uchovanie jeho nesporných hodnôt.

Historické korene a predthurzovské obdobie

História bytčianskeho kaštieľa je priamo zviazaná s osudom mestečka a celého bytčianskeho hradného panstva. Už v roku 1234 sa Bytča spomína ako majetok nitrianskeho biskupstva. Funkciu sídla správcu panstva plnili stredoveké objekty v písomných prameňoch označované ako biskupská kúria (1378), fortalicium (1418), curia temporalis - čiže svetská kúria (1424). Existencia opevneného zemepanského sídla je písomne doložená aj v priebehu 15. storočia. Na základe výskumom získaných indícií predpokladáme, že časť stredovekej pevnosti tvorí základ západného krídla dnešného objektu. Jeho obvodové murivá preukazujú pravidelné riadkovanie prisekávaných kvádrikov lomového kameňa. Predpokladáme, že materiál zo staršieho objektu použili aj pri stavbe bytčianskeho kaštieľa. Svedčia o tom viaceré sekundárne zabudované fragmenty architektonických článkov v dispozícii renesančného castella označovaného v historických prameňoch často aj termínom arx alebo castrum.

Vo vlastníctve Bytče sa do 16. storočia vystriedali viacerí viac alebo menej významní majitelia, ako Podmanickovci, Imrefiovci a iní. Poslednými držiteľmi Bytče a Hričova pred Thurzovcami boli Gašpar Horváth a jeho vdova Anna Likarka. František Thurzo, zakladateľ bytčiansko-oravskej vetvy rodu, vlastník rozsiahlych majetkov (od roku 1557 oravského a od roku 1558 aj lietavského panstva s hradom) získal v roku 1563 za 17 000 zlatých panstvá Hričov a Bytča, čím sa stal najmocnejším feudálom na severozápadnom Slovensku.

František Thurzo a zrod renesančného sídla (Prvá stavebná etapa)

Vďaka jeho rozhľadenosti a významným kontaktom s kultúrou vtedajšej Európy, ktoré boli v tejto rodine dlhodobou tradíciou, vzniklo na starších základoch vo svojej dobe veľmi moderné architektonické dielo, ako výsledok úsilia majstrov, ktorí svoje skúsenosti nadobudli priamo „pri prameni“. Je dôkazom príslušnosti nášho územia k vyspelej európskej kultúre vo významnej epoche rozvoja ideí humanizmu.

Prvú stavebnú etapu dnešného kaštieľa charakterizuje založenie pravidelnej štvorkrídlovej dispozície renesančného šľachtického sídla, vychádzajúceho z typu talianskeho kastela, ktorá v sebe spájala reprezentačnú aj obrannú funkciu, podmienenú najmä obavami z tureckých nájazdov. Základnú koncepciu diela vytvoril staviteľ Ján Kilian de Syroth z Milána. Jeho umenie si Thurzovci cenili - dátum 5. júla 1575 nesie darovacia listina vystavená vdovou po Františkovi Thurzovi, Katarínou Zrínskou, v ktorej sa píše, že majster Ján Kilian dostal za svoje zásluhy pri výstavbe kaštieľa dve celé usadlosti. V roku 1646 nasledovalo jeho povýšenie do šľachtického stavu Ferdinandom II. Podoba staviteľa je zvečnená freskou na prízemí severovýchodného točitého schodiska s nápisom: Hic est magister qui hoc opus fecit - Kilian Syroth s dátumom 1574. (To je majster, ktorý vytvoril toto dielo - Kilian Syroth).

Okrem majstra Kiliana sa na výstavbe kaštieľa zúčastnilo viacero talianskych murárskych a kamenárskych majstrov a maliarov, ktorých Thurzovci povolali do svojich služieb a usídlili na bytčianskom panstve ako libertínov - slobodných ľudí. Celá základná stavba bola pravdepodobne hotová v priebehu štyroch rokov. Zatiaľ jediné známe dátumy, ktoré sa viažu k začatiu a ukončeniu stavebných prác, nachádzame na stavbe samej. O začiatku stavby nás informuje nápis nad vstupným portálom kaštieľa, ktorý v preklade znie: „Za spravodlivého a nepremožiteľného Maximiliána, voleného rímskeho cisára, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech, dal od základov postaviť toto dielo na vlastné náklady František Thurzo z Betlanoviec roku Pána 1571.“ Štukový nadstavec portálu do slávnostnej siene, tzv. paloty, s erbami Františka Thurzu a jeho manželky Kataríny Zrínskej, nesie datovanie ukončenia prvej etapy stavby v roku 1574, rovnako ako známy renesančný komín s plastickou figurálnou výzdobou a erbami. Do nového sídla sa však v roku 1575, po smrti Františka Thurzu, presťahovala z lietavského hradu už len Katarína Zrínska s deťmi.

Sondážou preukázaná pôvodná dispozícia kaštieľa bola veľmi jednoduchá, s aditívnym zaraďovaním priestorov v jednotlivých krídlach okolo centrálneho dvora, do ktorého sa vchádzalo dvoma padacími mostami ponad vonkajšiu priekopu napustenú vodou a suchú vnútornú priekopu, ktoré spolu so strieľňami na prízemí nárožných bášt zaisťovali v tom čase najmodernejším obranným systémom jeho bezpečnosť. Vnútorné priestory s hladkými omietkami a rovnými trámovými stropmi boli zväčša samostatne prístupné z dvora alebo pavlače, na ktorú viedli - okrem rovnoramenného priameho schodiskového ramena s kamennými stupňami aj dve bočné točité schodiská, ktorých schodnice boli vytesané z jedného kusa dreva.

Juraj Thurzo: Kaštieľ ako centrum kultúry a humanizmu (Druhá stavebná etapa)

Druhá etapa, ktorá sa viaže k obdobiu prevzatia kaštieľa Jurajom Thurzom, po smrti matky Kataríny Zrínskej v roku 1585, bola pre architektonický vývoj objektu i celého areálu veľmi významná. Bytčiansky kaštieľ sa stal stálou rezidenciou Juraja Thurzu - palatína a radcu cisára Rudolfa II., sídlom správy thurzovských majetkov a najmä centrom renesančnej kultúry a humanistickej vzdelanosti. Preto Jurajovi záležalo na reprezentačnom vzhľade bytčianskeho kaštieľa a na dokončení diela, ktoré začali jeho rodičia. Reprezentačný charakter tejto etapy jasne preukázal sondážny prieskum objektu.

Najväčšou zmenou prešla dispozícia prízemia, kde väčšinu priestorov zaklenuli valenými klenbami s lomenými čelami luniet. Vo funkčne významnejších priestoroch vyzdobených štukovými, profilovanými pásmi na hranách a so skríženými plastickými terčami, vytvárajúcimi takto tvary klenieb, ktoré napodobňovali sieťové vzory neskorogotických zaklenutí. Ako ukončujúci prvok zaklenutia bášt zvolili erbový svorník a veľké priestory v styku dvoch priľahlých krídel, vedľa nárožných bášt, zaklenuli na centrálne situované kamenné piliere s bohatou rímsovou profiláciou hlavíc a pätiek.

Okolo nádvoria v prvom poschodí obiehala pavlač - pravdepodobne drevená. Už čiastkový prieskum v roku 1960 preukázal, že bola krytá šindľovou pultovou strieškou. Fasády sa postupne dotvárali osádzaním kamenných okenných šambrán. Podľa ich netradičného osadenia do prv pripravených otvorov a podľa rozmerov vnútorných okenných špaliet na poschodí sa iste rátalo s iným tvarom, než aký bol napokon vytvorený. Pôvodne plánované rozmery okien boli plochám vonkajších fasád úmernejšie, čo zrejme neskôr, po ich zúžení dodatočne osadenými šambránami, vyvolalo nevyhnutnosť doplniť veľké plochy medzi okennými otvormi širokými ornamentálnymi paspartami, aké sa dodnes zachovali na fasádach Sobášneho paláca v areáli kaštieľa.

Fasády nádvoria na prízemí zdobilo ryté kvádrovanie, ktoré bolo na južnom krídle - oproti hlavnému vstupu do nádvoria - doplnené reprezentačnými erbovými a portrétnymi maľbami. Na prvom poschodí boli vnútorné fasády vyzdobené maľbami v polkruhových rámoch s motívmi trofejí, rozvilín a erbov, ktorých zvyšky sa našli a čiastočne reštaurovali v druhej polovici 20. storočia. Dekoratívna maliarska výzdoba samozrejme nechýbala v reprezentačných a obytných priestoroch, predovšetkým na poschodí južného a západného krídla, kde sa nachádzali hlavné obytné priestory Thurzovcov. Dispozične bolo upravené aj prízemie kaštieľa - najmä východné krídlo s kuchyňami, kde sa však v staršej dispozičnej schéme zachoval jeden z najkrajších kamenných portálikov v tomto objekte, ktorého nezvyčajnú, bohatú profiláciu, utajenú pod vyrovnávajúcou vrstvou vápenných náterov, odkryli práve viaceré vhodne vedené sondy. V tejto etape vybudovali aj viacero priečok nad vínnymi pivnicami západného krídla. Ich tehlové klenby sú dodnes schopné uniesť nielen samotné priečky, ale aj hmotnosť lunetových klenieb nad priestormi prízemia. Podstatná časť dispozície z thurzovských čias spolu s kompaktnými, veľmi pevnými, renesančnými omietkami a výtvarným riešením sa zachovali dodnes.

Obdobie Esterházyovcov a neskoršie úpravy

Stavebný ruch v areáli kaštieľa pokračoval aj v prvých desaťročiach 17. storočia výstavbou Sobášneho paláca (1601) a krátko potom vážnejšími opravami požiarom poškodeného kaštieľa po obsadení Bytče hajdúskym vojskom v máji 1605. Opravné práce, ktoré trvali do roku 1612, viedol jeden z talianskych kamenárskych majstrov obnovujúcich hrad Lietava - Andrej Pocabello. Podobne, ako majster Kilian, aj on získal od Thurzovcov za preukázané služby usadlosť a výhody slobodného človeka.

Thurzovci vlastnili bytčiansky kaštieľ až do roku 1627, keď ho získal do vlastníctva spolu s celým panstvom Mikuláš Esterházy, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov prohabsburskej katolíckej uhorskej šľachty, prostredníctvom sobáša s Kristínou Nyáryovou (21. júla 1624), vdovou po Imrichovi Thurzovi, synovi Juraja Thurzu. Esterházyovci sa zdržiavali v Bytči iba prechodne, ich rodinným sídlom sa stal kaštieľ v Eisenstadte (maď. Kismarton) a hrad Forchtenstein (maď. Fraknó). Panstvo od 40. rokov 17. storočia prenajímali. K tejto vývojovej etape sa viažu ďalšie dispozičné úpravy viac-menej utilitárneho charakteru: prečlenenie niektorých veľkoryso zaklenutých priestorov na prízemí priečkami, zaklenutie časti priestorov prízemia východného krídla, rozdelenie dnešnej predsiene študovne priečkou a zaklenutie novovzniknutej miestnosti spolu so vstavaním komína, úpravy okenných špaliet, najmä na prízemí - v niektorých prípadoch zvyšovanie ich vnútornej svetlosti. Niektoré úpravy súviseli so zvyšovaním požiadaviek na kultúru bývania a hygienu.

Tak napríklad k severovýchodnej bašte pristavali dvojpodlažný suchý záchod, odstránený až pri úpravách fasád objektu v druhej polovici 20. storočia. Toto zariadenie dopĺňalo prevety prislúchajúce k obytným priestorom južného a západného krídla. V roku 1630 pribudla k vybaveniu kaštieľa kamenná studňa, umiestnená - podľa historických prameňov - v juhovýchodnom kúte nádvoria, vedľa vchodu do menšej, pivnej pivnice. Zásobovanie vodou zabezpečovala údajne aj kamenná nádrž pod arkádou na prízemí, do ktorej sa voda privádzala pozemnými rúrami. V rámci dispozičných zmien vznikla na poschodí severného krídla odstránením priečky medzi klenotnicou a miestnosťou v podveží a úpravou vzniknutého otvoru do tvaru víťazného oblúka s kamennými profilovanými pätkami vytvorená domáca kaplnka. Význam tohto priestoru bol zdôraznený na priečelí trojicou okien (dve bočné vznikli pri tejto úprave) a ako uvádzajú inventáre nástennou maľbou. Popri oltári, ktorý sa údajne skladal z jedenástich maľovaných obrazov, dopĺňali priestor nástenné maľby sv. Františka Serafínskeho, sv. Imricha, sv. Kláry a sv. Márie Magdalény.

No najväčšou zmenou bola výstavba zaklenutej arkádovej chodby (v prameňoch spomínanej až v inventároch z roku 1712 a 1720), ktorá obkolesovala nádvorie zo všetkých strán a vytvárala tak dostatočne reprezentatívne vnútorné nádvorie. Na treťom podlaží vtedy nahradila pultovú strechu drevená galéria, ktorej originál sa však nezachoval. Ešte pred výmenou starej pavlače za dvojpodlažnú arkádovú chodbu nahradila renesančnú výmaľbu nádvoria na poschodí galéria biblických a mytologických postáv, historických osobností, slávnych vojvodcov a panovníkov Uhorska. V písomných prameňoch je síce prvýkrát spomínaná až v roku 1722, avšak architektonický výskum objektu jednoznačne preukázal, že jej originál rátal ešte so starou pavlačou a pôvodnými otvormi z thurzovského obdobia. Až neskôr sa dostala sčasti pod zaklenutie arkádovej chodby, ktorej pätky maľbu prekrývajú. Na prízemí arkáda zasiahla do maľby zobrazujúcej majstra Kiliana, z ktorej sa tak zachovala len spodná časť postavy - bez hlavy. Podobne ako Sobášny palác, zdobila bohatá renesančná, ornamentálna a figurálna sgrafitová výzdoba aj všetky vonkajšie fasády kaštieľa. Jej zvyšky inšpirovali dnešné, náznakové riešenie orámovania okien sivomodrými paspartami.

Približnú predstavu o výtvarnom poňatí fasád kaštieľa si môžeme vytvoriť na základe príspevku A. Lombardiniho z roku 1884: „Všetky brány, vchody a obloky zámku a sňatkovej paloty sú vonku zvôkol vôkol okrášlené rozličnými do malty vyškrabanými arabeskami a ľudskými podobami, ktorá ornamentika ešte i dnes je dobre zachovaná a zámok kedysi veľmi okrášľovala.“ Zvyšky originálnych paspárt sa však zachovali okolo malých okienok podkrovia, po celom obvode drevenej pavlače, ktorej strecha ich spolu s vápennými nátermi ochránila pred úplným zánikom. Rozmanitosť tvarov ornamentiky, veľmi podobných sgrafitovej výzdobe paspárt okenných otvorov na Sobášnom paláci, umožňuje predpokladať časovú i autorskú súvislosť ich vzniku. Ako preukázala sondáž interiéru, sgrafitové pasparty tvorili orámovanie okien v ich pôvodnej veľkosti, tvare a situovaní na fasáde aj na prízemí, bez zreteľa na prísne zachovanie osovosti s otvormi na poschodí. Vyplývalo to z nerovnakého počtu a najmä odlišného využitia miestností v jednotlivých podlažiach. Výtvarné riešenie veže od esterházyovského obdobia dopĺňal obraz Bolestnej Panny Márie a zrejme už skôr aj vežové hodiny. Opatera nástennej maľby, ako aj iné povinnosti vyplývajúce z funkcie, boli písomne dohodnuté so správcom panstva, ktorý sídlil v kaštieli už za Thurzovcov. Prenájmy majetku, najmä od druhej polovice 17. storočia, znamenali ďalšie dispozičné členenie priestorov. Obývanie kaštieľa striedavo cisárskymi a povstaleckými vojskami počas protihabsburských povstaní ho ešte viac spustošilo. Pavol Esterházy sa napokon rozhodol, že kaštieľ s celým panstvom vykúpi, čo sa Esterházyovcom napokon v roku 1720 podarilo. Cenným prameňom pre poznanie podoby kaštieľa za Thurzovcov aj Esterházyovcov sú inventáre, najmä z rokov 1627 (posledný thurzovský), 1645, 1650, 1712 a 1720. Z inventárov, obsahujúcich komplexný opis objektu sa dozvedáme o využití jednotlivých miestností a ich zariadení. Osobitne cenné sú údaje o významných investíciách, ktoré zrejme neboli bežné. Už za Thurzovcov, v 20. rokoch 17. storočia, sa uvádza presný počet a lokalizácia okien zasklených tabuľovým sklom, železných mreží na oknách prízemia, dverí oplechovaných medeným plechom a kachľových pecí v izbách. V priebehu 18. storočia sa uskutočnili ďalšie z hľadiska architektonického vývoja objektu nepodstatné dispozičné úpravy, ktoré však výraznejšie nezasiahli do jeho pamiatkovej podstaty.

Chronológia vlastníctva a kľúčové zmeny

Zánik a nové využitie: Od požiarov po Poppera

V roku 1862 Esterházyovci kaštieľ aj s panstvom prenajali a v roku 1868 predali veľkopodnikateľovi s drevom Leopoldovi Popperovi. V rukách Popperovcov sa mu však neviedlo dobre. Od konca 19. storočia boli pre zadĺženie nútení kaštieľ znovu prenajímať. Vytvorili v ňom dvanásť súkromných bytov a administratívne priestory sídla dôchodkového kontrolného úradu. Toto nie najvhodnejšie využitie si vynútilo zásahy do jeho pôvodnej štruktúry.

Súčasný stav a budúcnosť: Archeologický výskum a rekonštrukcia

V posledných rokoch sa bytčiansky kaštieľ stal predmetom intenzívneho záujmu, čo viedlo k archeologickým výskumom a plánom na jeho generálnu opravu a revitalizáciu. Výsledky archeologického výskumu kaštieľa v Bytči boli prezentované verejnosti v auguste 2022 v Sobášnom paláci. Výskum sa sústredil na priestor nádvoria, kde boli v dvoch sondách zachytené viaceré murivá staršie ako samotný kaštieľ.

Archeológovia tak potvrdili prítomnosť „pevnôstky“ spomínanej v listinách zo záveru 15. a prvej polovice 16. storočia v Bytči. Upresnili tiež, že nešlo o murovaný hrad, ale skôr o menšie sídlo drevozemnej konštrukcie podobné stredovekým hrádkom. Táto neskorostredoveká pevnosť, pravdepodobne drevozemná alebo hrazdená veža s rozmermi 7 x 7 metrov, existovala do polovice 16. storočia a vyhorela v tomto období. Pod nádvorím boli odkryté aj drevené konštrukcie a hradba valového charakteru. V rozsahu výkopov sa však nepodarilo odkryť vonkajšie líce hradby, a preto jej šírka zostáva neznáma (dosahovala však minimálne 330 cm).

Jedným z najzaujímavejších nehnuteľných objavov turzovského obdobia bol padací most, ktorý bol postavený spolu s kaštieľom. Premosťoval zrejme akúsi suchú priekopu, resp. vlčiu jamu, ktorá mala podobu rozľahlej a hlbokej murovanej šachty. Súčasne s ním bola v prejazde veže pod úrovňou podlahy zapustená šachta padacieho mosta, odkiaľ personál most obsluhoval pomocou reťazí. Počas výskumu boli objavené tisíce artefaktov, vrátane kuchynskej keramiky, kachlíc z vykurovacích pecí, kovových predmetov, sklenených okenných terčíkov, mincí atď. Jedným z najzaujímavejších hnuteľných nálezov bol nález pípy z nádrže (azda suda), ktorou sa čapovalo pivo, víno, prípadne iná tekutina.

Napriek mnohým novým informáciám však stále zostáva niekoľko nezodpovedaných otázok (vznik a rozsah opevneného sídla, šírka hradby, prítomnosť priekopy, atď.), na ktorých zodpovedanie by musel výskum pokračovať i ďalej. Vykopávky prebiehali v spolupráci viacerých inštitúcií. Archeologické práce realizovali archeológovia z Kysuckého múzea (Mgr. D. Majerčíková), Slovenského národného múzea v Martine - Etnografického múzea (Mgr. M. Both) pod vedením archeologičky PhDr. Z. Stanekovej z Považského múzea. Technicky výskum zabezpečilo Ministerstvo vnútra SR a Žilinský samosprávny kraj.

Bytča je mesto s viac ako 11 600 obyvateľmi, rozdelené na päť mestských častí. Postupne sa mení nielen centrum, ale aj jednotlivé časti mesta. Centrum mesta a jeho priľahlé okolie, kde sa nachádzajú úrady, školy, kaviarne, kultúrne zariadenia a aj najviac bytových domov. A samozrejme sú tu umiestnené najväčšie stavebné skvosty renesancie ako Sobášny palác alebo kaštieľ. Napriek tomu, že ide o centrálnu mestskú časť, stále si zachováva svoj lokálny a kompaktný charakter. Život v centre počas roka spestrujú kultúrne a športové podujatia, koncerty, ktoré každoročne lákajú Bytčanov aj návštevníkov z regiónu. „Teší ma predovšetkým výrazný rozvoj v oblasti kultúry. Je povzbudzujúce vidieť, ako sa nám darí organizovať stále viac rôznorodých podujatí, od divadelných predstavení, koncertov, až po výstavy. Tieto aktivity obohacujú náš spoločenský život, posilňujú komunitného ducha a robia naše mesto atraktívnejším pre všetkých.

Viacerí poslanci vnímajú, že Bytča sa v posledných rokoch mení a rozvíja. Rozsiahla urbanizácia orientovaná na vytvorenie priestoru pre mladé rodiny v bezpečnej zóne a moderné nákupné centrá menia tvár Bytče na novodobé mesto s vysokým potenciálom rastu. Výstavba cyklotrasy spájajúcej mesto so širokým okolím a historické dominanty, ako lákadlá pre turistov, sú pravým spojením histórie s inovatívnou dynamikou rozvoja. Tie predurčujú Bytču zaradiť sa medzi mestá 21. storočia. V procese rastu je však potrebné myslieť aj na rozvoj služieb, ktoré rastúca populácia prirodzene dopytuje. „Bytča má výbornú polohu na rozhraní regiónov a aj ako podpredseda ŽSK vnímam práve v tomto silný potenciál pre rozvoj, či už ide o práve budovanú cyklotrasu Kotešová - Bytča - hranica kraja alebo lepšie prepojenie služieb v rámci regiónu. Bytča nie je len historické centrum, ale aj mestské časti, v ktorých žijú aktívni a pracovití ľudia. Každá z nich má svoje špecifiká, svoje potreby a zaslúži si pozornosť „Som rád, že sa nám darí postupne prinášať zmeny aj mimo centra, či už ide o investície do verejného priestoru, infraštruktúry, alebo podporu občianskych iniciatív. Chceme, aby sa ľudia cítili dobre v každej časti mesta. Bytča má silný potenciál, a ten musíme rozvíjať systematicky, s rešpektom k histórii, ale aj s pohľadom dopredu,“ dodal na záver Miroslav Minárčik, primátor mesta Bytča.

tags: #bytca #kastiel #rekonstrukcia