V malebnej stredoslovenskej obci Hliník nad Hronom, známej pre svoju bohatú históriu, sme sa boli pozrieť na unikátny proces výroby. Tu sa histórii venuje Ľubomír Horák, remeselník, ktorý zachováva rodinnú tradíciu trvajúcu niekoľko desaťročí. Ľubomír Horák žije so svojou rodinou v Hliníku nad Hronom, kde v dome po svojom prastarom otcovi ručne vyrába historickú betónovú dlažbu, pričom používa rovnaké postupy ako jeho predkovia.
Korene tradície a dedičstva
Ľubomír Horák sa venuje výrobe dlažby s rovnakými postupmi, aké používali jeho predkovia, ktorí okrem dlažby vyrábali aj ďalší stavebný materiál vrátane škridly. Podľa jeho slov, "Môj prastarý otec sem prišiel z Moravy a začal výrobu niekedy začiatkom dvadsiatych rokov." Na rozbehnutie podniku dostal pôžičku od banky, "pod podmienkou, že vybudovaním dielne podporí zamestnanosť v okolí." V rodinnej dielni sa v tom čase vyrábala škridla, dlažby, skruže a šesťdesiatkilogramové betónové tvárnice. Odkaz minulosti je viditeľný dodnes, keďže "v podlahe dielne sú dodnes betónové kruhy z čias ich výroby."
Výroba historickej dlažby je pre rodinu Horákovcov viac než len práca, je to hlboko zakorenená tradícia. "Je to rodinná tradícia," hovorí Ľubomír, "som štvrtá generácia, ktorá pokračuje v tradícii." Priznáva, že pracuje s tým, "čo mi zanechali predkovia. Či už prastarý otec, starý otec alebo otec." Zručnosti a techniky sa odovzdávajú z generácie na generáciu: "Robím takým spôsobom, akým ma naučili. Aj miešanie farieb a betónu robím rovnako ako moji predkovia." Pri výrobe mu, samozrejme, pomáha aj jeho otec: "Áno, pomáha mi hlavne otec. Keď niečo potrebujem, vie mi pomôcť fyzicky, prípadne nejako poradiť."
K remeslu si Ľubomír Horák vytvoril silný vzťah už v mladosti. "Nie, dá sa povedať, že som k tomu mal najväčší vzťah. Už od pätnástich rokov som pomáhal," spomína s úsmevom. "Keď otec vyrábal škridlu, vozil som piesok na fúriku. Prehadzoval som cement a pomáhal, s čím bolo treba. Postupne som sa s tým zžil. Jedna vec je, že ma to baví. Druhá vec je, že ma to živí. Mám k tomu rodinný vzťah."
Proces výroby: Od piesku k umeleckému dielu
Výroba historickej dlažby je precízny a časovo náročný proces, ktorý začína prípravou betónovej zmesi. "V prvom rade sa musí namiešať betónová zmes. Pozostáva z piesku a cementu. To sa zmieša dokopy miešačkou," vysvetľuje Ľubomír Horák. Po zmiešaní sa zmes vyklopí na plech na zemi a zaleje vodou.
Následne prichádza na rad formovanie samotnej dlaždice. "V ďalšej fáze, keď už som pri stroji, vložím doň matricu, potom rozdeľovník z mosadze. Na ten sa postupne pridávajú farby. Celé sa to v stroji pustí dole. Trochu s tým musím pobúchať, aby sa farby medzi sebou prepojili," opisuje remeselník. Po nanesení farieb sa pridá betónová zmes: "Ďalej sa cez väčší násypník nasype betónová zmes. Vloží sa tam raznica, celá forma sa posunie pod lis a stlačí. Potom ju vytiahnem von a oddelím raznicu."
Kľúčovou fázou je aj zrenie dlaždíc. "Mám podložky, ktoré položím na hotovú, zalisovanú dlaždicu. Na podložke dlaždica odchádza do regálu, kde je jeden deň." Po prvotnom schnutí nasleduje fáza ponorenia do vody: "Na druhý deň sa dlaždice ukladajú čelom k sebe. Vkladajú sa do antikoróznych vaní. Tam beží proces zrenia a dlaždice sú ponorené vo vode." Následne sa dlaždice presunú na konečné zrenie: "Na ďalší deň ich povyberám a ukladám do stĺpcov, kde zrejú." Hoci je proces detailne popísaný, majster si ponecháva aj svoje tajomstvá: "Čo sa týka výroby a procesu miešania farieb, je to také naše malé tajomstvo."
Kam putuje historická dlažba?
Historická dlažba z Hliníka nad Hronom nachádza uplatnenie v rôznych typoch priestorov, od súkromných domov až po významné pamiatky. "Táto historická dlažba sa kladie do rôznych priestorov. Väčšinou sú to súkromníci, ale aj pamiatkové, historické budovy," vysvetľuje Ľubomír Horák. Obzvlášť cenená je pamiatkarmi, ktorí "väčšinou chcú, aby sa zachovala história a pôvodnosť priestoru."
Dnes ju nájdeme v starých budovách, kostoloch, meštianskych domoch i v chalupách nielen na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch. "Starký mi spomínal, že našu dlažbu dodávali do kostolov od Levíc až po Brezno. Vyrábalo sa hlavne do priestorov v rámci stredného Slovenska," hovorí Horák. Jeho práca je viditeľná aj v blízkom okolí, "aj tu, v Hliníku nad Hronom, je naša dlažba. Ďalej v Dolnej Ždani a na Novej Bani."
Medzi najvýznamnejšie zákazky patrí židovská synagóga v Košiciach, kam dodali "dvojfarebnú, žlto-červenú dlažbu. To bola najväčšia zákazka." Okrem toho sa dlažba vyváža aj do historických miest ako Banská Štiavnica, Kremnica, Staré mesto v Bratislave a vo veľkej miere "aj do Českej republiky. Tam majú podstatne viac historických pamiatok ako u nás." Zákazky sú rôznorodé, od malých chodbičiek po rozsiahle predsiene, a farebnosť si zákazník môže vybrať podľa svojich predstáv.
Prehľad umiestnenia dlažby
| Kategória klienta | Príklady umiestnenia dlažby |
|---|---|
| Súkromníci | Malé chodbičky, predsiene, chalupy |
| Pamiatkové budovy | Kostoly (Levice až Brezno), meštianske domy, Staré mesto Bratislava |
| Špeciálne projekty | Židovská synagóga v Košiciach (najväčšia zákazka) |
| Regionálne | Hliník nad Hronom, Dolná Ždaňa, Nová Baňa, Banská Štiavnica, Kremnica |
| Zahraničie | Česká republika |
Unikátnosť a trvanlivosť ručnej práce
Každá dlaždica, ktorá opustí dielňu Ľubomíra Horáka, je jedinečným originálom. "Je to nespočetné množstvo dlaždíc, ktoré som už spravil. Nemám to nijako zrátané," hovorí remeselník. Prízvukuje jedinečnosť každého kusu: "Každá dlaždica je iná. Sem-tam padne biela alebo žltá farba niekde vedľa. Každá je naozaj iná, nie je ani jedna rovnaká. Vyrábame dlaždice naozaj ručne, a preto môžu nastať drobné odchýlky vzorov."
Dôkazom mimoriadnej trvanlivosti tejto historickej dlažby je jej prítomnosť v dome samotného majstra. "Medzi dverami tohto domu robil dlažbu ešte môj pradedo. Tá je tam asi osemdesiat alebo deväťdesiat rokov. Keď sa postavil dom, spravili dlažbu. Chodili po nej autá i vozy," zdôrazňuje Horák. Čas a používanie navyše prispievajú k jej kráse: "Čím viac sa po dlažbe chodí, umýva sa, tým viac ožíva. Vtedy sa z nej stáva živá dlažba. Moja práca ožíva."
Výzvy a pohľad na rekonštrukcie
Výroba historickej dlažby si vyžaduje nielen zručnosť, ale aj flexibilitu pri špecifických požiadavkách zákazníkov. Ľubomír Horák sa nedávno stretol s netradičnou výzvou: "Mal som požiadavku jedného pána, ktorý potreboval dlažbu, ale tenkú." To je podľa neho "dosť problematické, pretože všetko má svoje zaužívané miery. Robím to naozaj tak, ako to robil môj starý otec." Na vyriešenie problému musel majster improvizovať: "Takže som vzal dve staré matrice a zvaril som si ich." Výsledok bol náročný: "Výsledok bol, že tam išlo menej betónu, farby približne rovnako. Pri stlačení som páku nedostal až na spodok, ale len do prvej tretiny. Bolo to namáhavé, lebo zvarená matrica mala jedenásť kíl a musel som ju pri jednom kuse dvíhať trikrát. Dať do stroja, otočiť a odobrať. Bolo to náročné."
Ľubomíra Horáka mrzí, keď je historická dlažba pri rekonštrukciách nahradená novými, neautentickými materiálmi. Spomína príklad zo Žarnovice: "V Žarnovici bola naša dlažba, ale asi pred desiatimi rokmi robili rekonštrukciu. Naša stará dlažba bola pekná, stačilo ju nejako prebrúsiť a vyleštiť. Namiesto toho ju prekryli normálnou, keramickou, jednofarebnou dlažbou, akú si dáte do kúpeľne. Asi áno. (smiech)" Tento prístup je v kontraste s jeho poslaním zachovávať krásu a autenticitu historických priestorov.
