Dnes vás zoberieme na miesto, ktoré nikde v Európe nenájdete, a pritom je situované len pár kilometrov od vášho domu. Zavítame do Nezbudskej Lúčky, kde sa nachádza svetová rarita - lom na ťažbu prírodného asfaltu, ktorý je však už desaťročia zatopený. Náhodní zablúdilci tak ani netušia, že sa ocitli na výnimočnom mieste, ktoré je navyše opradené rôznymi historkami. Nezbudská Lúčka skrýva vo svojom katastri ozajstné poklady. Napríklad jeden z najstarších hradov na Hornom Považí - Starý hrad či opustený banícky lom, v ktorom sa v priebehu 20. storočia ťažil prírodný asfalt.
Lokalita a prístup k tajomnému lomu
Lom je situovaný na rozhraní katastrov obcí Varín a Nezbudská Lúčka. Ak sa rozhodnete toto tajuplné miesto navštíviť, zadajte si do navigácie Nezbudskú Lúčku a nechajte sa viesť. Po ceste budete prechádzať cez dedinu Varín, tadiaľto totiž vedie jediná cesta do Nezbuda. Odbočka k lomu sa nachádza po ľavej strane hneď pred vstupom do obce, pred miestnym cintorínom. Uvidíte tam aj navigačné tabule k miestnej atrakcii - Rozprávkový les (alebo Koliba, Panoráma). Zabočte a choďte po asfaltovej ceste smerom hore. Hneď za zákrutou sa pred vami po pravej strane vynoria pozostatky zo starej drvičky, ktorá bola súčasťou baníckeho areálu. Lom sa nachádza už len pár metrov od vás. Možno zaparkujete práve tak, že uvidíte Kaplnku sv. Barbory, ktorá mala baníkov chrániť pred nešťastiami. A práve nad ňou sa nachádza miesto, ktoré hľadáme - opustená baňa.
História ťažby prírodného asfaltu: Európsky unikát
Prejdime však k histórii tohto ojedinelého miesta. V bani sa prírodný asfalt začal ťažiť už pred prvou svetovou vojnou. Nezbudská Lúčka bola v prvej polovici 20. storočia jediným miestom v strednej Európe, kde sa ťažil prírodný asfalt. Miestne geologické vápencové a zlepencové podložie je v puklinách a v rozdrvenom materiály nasiaknuté prírodnou asfaltovou živicou čiernej, alebo tmavosivej farby. V článku spravodajskej agentúry TASR sa spomína, že v roku 1928 sa tu za rok vydolovalo takmer 5-tisíc metrov kubických asfaltovej drviny. V miestnom lome je ťažbou odhalená rozľahlá kamenná stena, na ktorej sa vytekanie asfaltu prejavuje najmä počas letných mesiacov. Lom Nezbud, ako sa nazýval počas obdobia fungovania, prestal so svojou činnosťou už v roku 1942. Na jeho mieste sa do roku 1942 nachádzala baňa na ťažbu prírodného asfaltu, ktorú po zániku zatopila voda. V 50. rokoch 20. storočia však ťažbu v lome ukončili a obrovskú jamu postupne zaliala spodná voda. Okolo roku 1962 sa ťažba v lome pozastavila a areál zostal vydaný napospas osudu.
Za úpadkom lomu môže nielen spodná voda, ktorá začala jamu postupne zalievať, ale aj nešťastie, ktoré sa tu stalo. Z bane viedla koľajová trať až k hlavnej železničnej košicko-bohumínskej trati a práve tu prišli o život pri ťažkom pracovnom úraze 4 pracovníci bane. Baníci museli utekať o život, keď sa do štôlní vovalila spodná voda. Nestihli odniesť ani banské vagóniky ani koľajnice, všetko zostalo na dne. A je to tam, v strašnej hĺbke dodnes.
Zatopený lom dnes: Tyrkysové jazero plné záhad
Dnes je „baňa“, ako tunajší obyvatelia toto miesto nazývajú, zatopená a bývalú banícku činnosť pripomína už iba strašidelný skelet budovy, kde sa drvil asfalt, a Kaplnka sv. Barbory. Lom je dnes po okraj zaplnený vodou, ktorá má často nádych tyrkysovej farby a skutočnosť, že sa tu kedysi ťažil vzácny druh živice, pripomína už len strašidelná konštrukcia bývalej drvičky a kaplnka baníkov zasvätená sv. Barbore. Hĺbka jazera sa odhaduje od 17 do 30 metrov, v minulosti dosahovala hĺbku až 35 metrov v jednej časti, dnes už len cca 12 až 15 metrov, lebo kamene z okrajov ho postupne zasýpajú. Tyrkysovo-smaragdová hladina láka na kúpanie sa, avšak pozor, je veľmi zradná!
V bani sa už utopilo niekoľko plavcov. V lete, cez horúce dni, sa tu zvyknú ľudia kúpať, pretože voda je na povrchu príjemne teplá. Ako sa však niektorí nešťastníci mohli presvedčiť na vlastnej koži, ide o klamlivú predstavu. Baňa je hlboká niekoľko metrov a spodné prúdy sú chladné, ľadové. Napriek mnohým nešťastiam tu však nie je zakázané kúpať sa, no kúpanie v jazere je na vlastnú zodpovednosť! Odohralo sa tu už niekoľko tragických udalostí, kedy zradné spodné prúdy stiahli nešťastníkov pod hladinu. Niektorých nikdy nenašli, lebo ich spodné víry zatiahli kamsi do banských chodieb. Dnes je kúpanie zakázané pre zdravotné riziká a ďalšie dôvody. Napríklad tie, že do vody niekto hodil granát z II. svetovej vojny, ktorý sa údajne podarilo nájsť. Nezbudský lom je miesto, ktoré mnohým ľuďom spôsobuje zimomriavky.
Legendy a tajomstvá pod hladinou
Tunajší vedia, že na jeho dne sa okrem pozostatkov z baníckej činnosti nachádzajú aj staré vraky áut a podľa potápačov, ktorí tu vykonali prieskumy, aj obrovské ryby - štuky a sumce. Neoverených historiek je o lome viac… Napríklad, že pod hladinou striehnu na plavcov agresívne spodné prúdy, že sa na dne skrýva cintorín starých vrakov alebo že je pod hladinou natiahnutá obrovská sieť, ktorá má zabrániť tomu, aby spodné prúdy stiahli plavcov do jaskýň, ktoré sú už roky zaliate vodou… Urban explorer Ivan Donoval natočil v našom kraji video opusteného miesta aj s komentárom, tentokrát navštívil opustený asfaltový lom, ktorý sa nachádza v Nezbudskej Lúčke. Chodievali tam aj potápači, rozprávali o tom. Že dole sú štôlne, jedna dlhá až osemdesiat metrov a kamarát vravel, že tam videl aj bieleho pstruha. Tvrdil, že už by sa tam bál ísť, nič príjemné. V jazere počuť ustavičné klopkanie, že to zrejme vyráža voda a podvihuje nejaký kameň hore dole. Jeden z rybárov dodáva, že v jazere dnes žijú obrovské úhory. Rok čo rok z tej vody musia vyťahovať nejaké auto. Keď zlodeji nevedia, čo urobiť s ukradnutým vozidlom, odvezú ho na breh a potlačia dopredu… Nuž a ono klesne k zatopeným vagónikom a koľajniciam.
Pozostatky baníckej činnosti a staré štôlne
Bývalú banícku činnosť pripomína už len korzo starej drtičky asfaltu a kaplnka svätej Barbory, patrónky baníkov. Hoci lom zatopilo až po okraj, predsa sa na povrchu zachovali dve banské štôlne. V skalnom previse nad lomom sa zachovali dve banské štôlne. Každopádne, to čo je naozaj overené, je existencia dvoch starých, dodnes nezatopených štôlní, ktoré sa nachádzajú v skalnej stene nad lomom. Podľa jaskyniarov, ktorí tieto miesta preskúmali, ide o jednú menšiu a jednu väčšiu štôlňu. Menšia je dlhá len cca 4 metre, druhá je už „iná káva“. Vraj má dĺžku 192 metrov a jej koniec je zavalený. Hlavná chodba tunela je dostatočné široká aj pre prechod osobného auta. Bývalú banícku činnosť pripomínajú už len odtlačky po podvaloch koľajiska, v chodbe sa nachádza tiež miestnosť, ktorá mohla slúžiť ako sklad výbušnín. Viditeľné je tiež staré koľajisko, slúžiace na privádzanie železničných vozňov až priamo k rampe. Stojí tu tiež stará kaplnka sv. Barbory.
„Malá baňa“ a možnosti turistiky v okolí
Ak by ste si chceli návštevu lomu ozvláštniť, odporúčame navštíviť aj „malú baňu“. Tá sa nachádza priamo nad ním. Či sa aj tam ťažilo, ťažko povedať, k tomuto tvrdeniu nie sú žiadne záznamy. Menšie jazierko nie je vhodné na kúpanie, keďže skôr pripomína močarisko. Ako sa k jazierku dostanete? Vráťte sa naspäť ku kaplnke baníkov a vydajte sa chodníkom napravo, ktorý je označený žltou turistickou značkou. Veľká časť chodníka lemuje lom, takže ho budete mať možnosť vidieť aj z iných perspektív. Keď vyleziete nahor cez lesík, pokračujte po žltej značke. Keď narazíte na rozdvojku, vydajte sa chodníčkom napravo. A ak by ste chceli dokončiť okruh, nevracajte sa naspäť, ale pokračujte po ceste, ktorá vás vyvedie na rozľahlú lúku. Po vyjazdenom chodníku, ktorý sa šinie po ľavej strane, zleziete späť k miestu, kde ste nechali svoje auto. Po ceste nadol sa vám budú núkať panoramatické výhľady na Strečno, Varín a ak zaostríte, dovidíte až do Žiliny.
Asfaltové jazero na Slovensku? Príbeh Lomu Nezbud | Zabudnutá história
Nezbudská Lúčka: Od vápenca k železniciam
Ak ste milovníkom histórie a zaujímavých faktov, poďte s nami objavovať tento výnimočný kus Zeme. Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1439 a prvotne sa uvádza ako „Vápenná Lúčka“. Ako už názov napovedá, vznik obce bol spätý s výrobou vápna na výstavbu Starého hradu, neskôr hradu Strečno, panských, cirkevných a postupom storočí meštianskych domov, a to nielen pre samotnú obec, ale aj vzdialenejšie osídlia. So súčasným prívlastkom Nezbudská sa obec prvýkrát spomína na začiatku 18. storočia a tento názov obec zdedila po vtedajšom richtárovi Nezbudovi.
Cestička, po ktorej kráčame, tu nie je odjakživa. Pred necelým storočím sa na týchto miestach nachádzala obrovská jama na ťažbu vápenca. Miesto, po ktorom prechádzame, bolo kedysi súčasťou priemyselného areálu na výrobu vápna. Len pár metrov od brehu rieky Váh, hneď oproti hradu Strečno stála továreň - vápenka s troma mohutnými pecami. Vápenka, ako ju vidíme na dobových fotografiách, bola postavená v období po prvej svetovej vojne a fungovala iba niekoľko rokov. Najprv sa vápenec ťažil v lokalite nad traťou, kde dnes stoja dva rodinné domy. Neskôr sa ťažba presunula pod hrad Strečno do oblasti nazývanej Paseka. Na tomto mieste dnes stojí rekreačná zóna Považského múzea v Žiline, a to replika stredovekej dediny s rovnomenným názvom. V roku 1925 postavili v susednej obci Varín novú vápenku a nezbudská bola postupne zrušená.
Staré fotografie ožívajú
Historické fotografie, pohľadnice hovoria jasnou rečou. V Nezbude kedysi stála vápenka. Dva unikátne pohľady na jednej fotke - stará kompa a vápenka v pozadí. Na druhej snímke vápenka s troma pecami v detailnejšom zábere a za ňou hrad Strečno. V minulosti vraj skoro každá piata dedina mala svoju vlastnú vápenku. Dnes po bývalých využitiach tejto plochy niet ani stopy, resp. nespozorujete ani zvyšky z budov.
Podobné rarity na Slovensku
Niečo podobné ako asfaltový výver v Nezbudskej Lúčke je na Kysuciach. Obec Korňa sa dostáva do hľadáčika turistov so záujmom o kuriozity a prírodu pre jej ropný výver. Prameň nachádzajúci sa pri svahovitej lesnej ceste na okraji lúky nie je výrazne výdatný. Postačí však na poznačenie plochy mazľavou ropou, ktorá je prírodnou pamiatkou a chránenou zákonom. Tmavohnedý mastný fľak sa nedá na tomto mieste prehliadnuť.
Cesta k Starému hradu a ďalšie zaujímavosti
Pri starom zatopenom lome by sme teda mohli začať našu púť k Starému hradu. Pre väčší zážitok odporúčame nechať auto zaparkované pri cintoríne, nad ktorým sa nachádza spomínaný lom, a po ľavej strane železnice sa vydať k Starhradu, ktorý je od tohto bodu vzdialený asi 3,5 kilometra. Prechádzame okolo železničnej zastávky Nezbudská Lúčka - Strečno, ktorá len pár rokov dozadu niesla názov „Strečno“. Prechádzame ďalej popri „košicko-bohumínskej“ železnici, s ktorej výstavbou sa začalo v roku 1869 a v celej plánovanej dĺžke bola uvedená do prevádzky v roku 1872. Tento konkrétny úsek v Nezbudskej Lúčke bol vybudovaný v decembri 1871, čiže tento rok oslavuje 152 rokov.
Pred nami sa na obrovskom skalnom masíve vypína ďalší hrad - hrad Strečno. Ten vznikol približne o jedno storočie neskôr ako Starý hrad, aby prevzal jeho pôvodnú funkciu - chránil pradávnu cestu cez Horné Považie. Po ceste k Starému hradu budete míňať aj košicko-bohumínsku železnicu či kedysi najlepšie opevnený hrad v regióne - hrad Strečno.
Kalvária, kasárne a panoramatické výhľady
Hrad Strečno nechávame za sebou a šliapeme do kopca nad obcou, z ktorého sa núkajú pekné výhľady na Nezbudskú Lúčku. Pomaly šliapeme do kopca nad dedinou, ktorý na nazýva Hrby a na ktorom rastú staré vysoké topole. Tí, ktorí tadiaľto chodia pravidelne, určite zaregistrovali, že len nedávno bola v tejto lokalite vybudovaná krížová cesta. Ako sa dozvedáme od tunajších obyvateľov, kalvária vznikla pred troma rokmi (r. 2020) na urbárskych pozemkoch práve na popud miestneho urbariátu a miestnych veriacich obyvateľov. To sa aj podarilo, jednotlivé zastavenia kalvárie sú zasadené do robustných skál, ktoré boli dovezené z Kurskej doliny pri Krasňanoch. Kalvária sa začína za druhým železničným mostom, oblúkom sa stáča späť do dediny a končí na kopci, kde rastú spomínané topole. Pri poslednom zastavení stojí drevený kríž, akurát na mieste, kde máme dedinu ako na dlani. Keďže sme sa vybrali opačným smerom, najprv míňame posledné zastavenie spolu s krížom a postupne prechádzame okolo celej krížovej cesty.
Kráčame dolu kopcom, pod ktorým sa rozprestiera rozľahlá lúka. Ani lúka s miestnym názvom Horica, ktorú míňame, nie je len tak obyčajným priestranstvom bez zaujímavej minulosti. Ako sa dozvedáme, na začiatku 50-tych rokov minulého storočia tu boli postavené vojenské kasárne. Tie podľa spomienok pamätníkov pozostávali z troch drevených „barákov.“ Budovy obývali vojaci, ktorí strážili železničné tunely a mosty. Tu to však zaujímavosťami nekončí. Po odchode vojakov boli kasárne prerobené na hydináreň, ktorá spadala pod Jednotné roľnícke družstvo vo Varíne. V súčasnosti tu môžete nájsť už len pozostatky z jej základov. Na lúke istú dobu fungovalo aj miestne športové ihrisko, ktoré sa neskôr presťahovalo do dediny. Dnes po bývalých využitiach tejto plochy niet ani stopy, resp. nespozorujete ani zvyšky z budov, kde sa kedysi chovali nosnice. Keď už máme lúku za sebou, pokračujeme ďalej po lesnej ceste smerom k hradu. Stúpame mierne do kopca, ale krásna okolitá príroda nám všetku tú vynaloženú energiu raz-dva vráti.